utorok, 3. decembra 2013

Globálne konferencie o životnom prostredí: Márnosť nad márnosť (?)

Vo Varšave, kde rokovali štáty o klíme, sa účastníci opäť dohodli: Dohodneme sa neskôr

Vo Varšave skončila 19. klimatická konferencia (Konferencia zmluvných strán Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy - COP). Tohtoročné očakávania neboli vysoké, napríklad na rozdiel od Kodanskej konferencie z roku 2009, ktorá mala byť zásadnou, avšak rokovania zlyhali. Podľa oficiálnych vyjadrení tak dopadla varšavská konferencia úspešne, keďže svetoví aktéri sa dohodli, že sa „zásadne dohodnú“ na prelomovej klimatickej konferencii v Paríži v roku 2015. Objektívne však ide o ďalší odklad naliehavej problematiky minimálne o dva roky.

Jedna z prvých globálnych konferencií o trvalej udržateľnosti rozvoja ľudskej spoločnosti sa uskutočnila v roku 1992 v brazílskom Riu de Janeiro. Svetoví lídri a politici sa zaviazali napĺňať ušľachtilé ciele vrátane zlepšenia starostlivosti o životné prostredie a spomalenia rastu obsahu skleníkových plynov v atmosfére. V rozvinutých krajinách sa "čosi" dosiahlo, najmä vďaka prísnejším environmentálnym reguláciám (pokles znečistenia riek, zvýšenie kvality ovzdušia, ochrana veľkých živočíchov). Z globálneho pohľadu vývoja kľúčových trendov to však žiadny veľký úspech nebol


Obr. 1: "Dohodli sme sa, že sa dohodneme ... nakoniec v roku 2040 (?)" (Zdroj)

Nie nadarmo zaviedli začiatkom nového tisícročia geológovia do slovníku nový termín: antropocén, teda geologické obdobie s dominantným vplyvom človeka. Ten sa zrodil vlastne už v priemyselnej revolúcii, ktorá priniesla nebývalý rozmach ľudskej spoločnosti prakticky vo všetkých oblastiach. Minulé storočie možno charakterizovať exponenciálnym rastom počtu ľudí, spotreby materiálov a energie, rastom počtu satelitov, patentov, počítačov, áut, liekov, zubných kefiek, prakticky akéhokoľvek ukazovateľa, o ktorom v súvislosti s pokrokom (či „pokrokom“) zväčša uvažujeme. 

Postupne si ľudia začali uvedomovať, že nič nie je zadarmo. S tým, ako sa drali hore krivky výroby a spotreby, klesali parametre kvality životného prostredia a zvyšoval sa obsah oxidu uhličitého v ovzduší. Prvé varovania prírodovedcov pred neudržateľnosťou prebiehajúceho rastu globálnej spoločnosti sa objavili už začiatkom prvej polovice minulého storočia.

Jeden z prvých populárnych dokumentov o príčinách a dôsledkoch klimatickej zmeny sa v USA objavil v roku 1956. Na klimatickú zmenu vtedy hlasno upozornil aj známy spisovateľ sci-fi a popularizátor vedy Isaac Asimov


Obr. 2: Symbol antropocénu - podmorská socha v hĺbke 8 metrov "Antropocén" (Zdroj)

Neskoršia vedecká správa americkej Národnej akadémie vied z roku 1979 dospela k záveru, že rast obsahu skleníkových plynov povedie k významnému nárastu globálnej teploty a k zmene klímy. Tieto prognózy sa v zásadných ohľadoch príliš nelíšili od neskorších správ Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC), ktorý sumarizuje najnovšie výsledky v oblasti klimatológie

Bola tu tiež publikácia organizácie nazvanej Rímsky klub z roku 1972, ktorého názov pripomína neradostný osud Rímskej ríše. Publikácia Rímskeho klubu nazvaná Limity rastu upozornila, že pokračujúci exponenciálny rast populácie a spotreby energie či ďalších zdrojov prinesie kolaps globalizovanej spoločnosti niekedy v polovici tohto storočia bez ohľadu na technologický pokrok. Odvtedy ľudstvo nasleduje nezmeneným tempom trajektóriu, ktorá vedie neomylne k tomu, pred čím Rímsky klub a ďalší vedci neúspešne varovali a varujú. 


Obr. 3: Ľudská spoločnosť je najdôležitejším geologickým činiteľom súčasnosti - ľudia takpovediac pretvárajú Zem "k obrazu svojmu"

Jedným z najpálčivejších problémov je dominantný vplyv človeka na podnebie, ktorý sa prejavuje rýchlo rastúcimi priemernými teplotami vzduchu, topením ľadovcov a extrémnymi výkyvmi počasia. Nedotknuté nezostali ani tak odľahlé oblasti ako Antarktída či Arktída. Paradoxne, vzdialenú a prakticky neosídlenú Arktídu, ktorá je z dosahu pohľadu ľudí, zasiahli zmeny najvýraznejšie.

Vedci sú si už dnes istí, že ubúdanie ľadu v polárnej oblasti bude mať ďalekosiahle dopady na počasie v podobe náhlych a extrémnych zmien a vytrvalejšieho a intenzívnejšieho sucha, prerušovaného stále častejšími a ničivejšími povodňami. Odhliadnuc od rozsiahlych správ, akými sú tie od IPCC, prakticky každá významnejšia nová štúdia publikovaná v prestížnych impaktových časopisoch dôsledne hovorí o potrebe znižovať globálne emisie skleníkových plynov. Samozrejme za predpokladu, že chceme mať dôstojne obývateľnú a relatívne bezpečnú planétu aj v nasledujúcich desaťročiach a storočiach. Každý týždeň vyjde takýchto štúdií niekoľko, a väčšina z nich hovorí o vážnejších a skorších dopadoch, „ako sa doteraz myslelo“. Objavujú sa stále nové mechanizmy urýchľovania klimatickej zmeny, ktoré v určitom okamihu nebude možné zastaviť. Hranica nebezpečnej zmeny podnebia sa posúva stále nižšie, a spolu s ňou aj množstvo fosílnych palív, ktoré ešte môžeme bezpečne spáliť.


Obr. 4: Klimatická zmena je fenomén globálneho charakteru - zvyšovanie teploty atmosféry či oceánov sa prejavuje svojimi dôsledkami už v aj tak odľahlých oblastiach, akými sú Antarktída alebo Grónsko (na zábere je jazero na povrchu grónskeho ľadovca; Zdroj)

Vráťme sa ale do Varšavy, kde padol termín 2015 a prísľub, že o dva roky v Paríži by sa mali štáty dohodnúť na záväzných opatreniach, ktoré nadobudnú právnu platnosť v roku 2020, a ktoré povedú ku skutočnému znižovaniu globálnych emisií. Málokto tomu však teraz verí. Pravda, vo Varšave sa predsa len niečo zrodilo: rozvinuté krajiny prisľúbili intenzívnejšie rokovania na úrovni ministrov a sľúbili finančnú podporu pre chudobnejších, ktorí trpia a budú trpieť následkami klimatickej zmeny najviac. Konkrétne Rakúsko, Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Nemecko, Nórsko, Švédsko a Švajčiarsko čiastočne prispeli alebo sľúbili prispieť najchudobnejším krajinám v podobe Adaptačného fondu vo výške 100 miliónov dolárov. Ten má pomôcť 48 najchudobnejším krajinám sveta rozbehnúť projekty spojené s adaptáciou na klimatické zmeny. Je to však iba povestná kvapka vody v mori: veď celý tento fond predstavuje menej ako 2 percentá vyčíslených škôd, ktoré spôsobil nedávny hurikán Haiyan na Filipínach.

Pre obmedzenie emisií CO2 z odlesňovania v rozvojových krajinách, ktoré prispievajú k celkovým emisiám takmer 20 percentami (teda 8 miliardami ton CO2 ročne), prisľúbili USA, Nórsko a Veľká Británia dotáciami v celkovej výške 280 miliónov dolárov. Ide o najkonkrétnejší a asi aj najvýznamnejší výstup celej konferencie. Aktéri si od neho sľubujú výrazné zlepšenie situácie. Potenciál pre zlepšenie nepochybne existuje, keďže podľa aktuálnych údajov sa síce odlesňovanie v Brazílii od roku 2005 postupne spomaľuje, avšak tento pokles bol viac ako vyvážený nárastom odlesňovania v iných krajinách tropického pásma (Bolívia, Indonézia). Napríklad v lete tohto roku odhalili vedci pomocou satelitu Landsat nelegálne ťaženie dreva v Peru na ploche viac ako 1000 hektárov. Ešte v októbri minulého roka (2012) bola táto časť pralesa neporušená. Len na okraj možno uviesť, že toto odlesnenie znamenalo uvoľnenie viac ako pol milióna ton CO2. To je však iba nepatrná časť toho, čo by bolo treba pre zmiernenie klimatickej zmeny vykonať.


Obr. 5: Odlesňovanie tropického dažďového pralesa v oblasti brazílskeho mesta Santaren v štáte Pará, na dolnom toku rieky Amazón (Zdroj)

Konferencie vo Varšave sa zúčastnil aj klimatológ Kevin Anderson, odborník na emisné scenáre a možnosti znižovania emisií. Podľa neho najväčší problém predstavuje 1 percento najbohatších ľudí, ktorí prakticky zodpovedajú za 40 až 50 percent všetkých emisií CO2. Do tejto skupiny ľudí patrí nepochybne aj väčšina klimatológov, ľudí sediacich na klimatických konferenciách a prakticky každý, kto viackrát letel lietadlom. Anderson tvrdí, že ak sa chceme vyhnúť otepleniu o viac ako 2 °C, šancu na postupné zmeny sme už premrhali. Podľa neho by už nestačila ani postupne rastúca globálna uhlíková daň, ktorá predstavuje podstatne efektívnejší nástroj na znižovanie emisií ako súčasný, zjavne nefunkčný systém obchodovania s emisnými povolenkami.

Okrem toho prijatie uhlíkovej dane sa nejaví reálne ani v tých krajinách, kde ju vnímajú ako nástroj znižovania emisií. Napríklad Austrália, ktorá uhlíkovú daň nedávno zaviedla, už uvažuje o jej zrušení. To bolo dôvodom, prečo Austrália nevyslala na rokovanie ministra životného prostredia - prvý krát od čias Kjótskeho protokolu. Súčasný konzervatívny premiér Tony Abbot túto daň nazýva „toxickou daňou“, a na tomto prístupe čiastočne postavil svoju predvolebnú kampaň. A hoci Anderson sa snaží ísť príkladom a znižuje svoju uhlíkovú stopu, takže takmer desať rokov už neletel lietadlom, väčšina ľudí jeho príklad nasledovať nebude.

Pre niektorých predstavuje náznak obratu k lepšiemu spomalenie rastu emisií v posledných dvoch rokoch. Ten je síce pomalší, ako rekordných prvých 10 rokov tohto storočia, stále však nasledujeme pesimistickejšie emisné scenáre, ktoré by pri ich pokračovaní priniesli do konca storočia oteplenie najmenej o 4-5 °C. Navyše spomalenie rastu emisií nesúvisí s racionálnymi riešeniami klimatickej zmeny, ale so spomaľovaním ekonomického rastu v rozvojových krajinách a s pretrvávajúcou ekonomickou recesiou v EÚ, kde sa nezamestnanosť drží na rekordnej úrovni.

V priebehu varšavskej konferencie ohlásili zmiernenie svojich pôvodných zámerov znižovať emisie významní hráči: Japonsko, Kanada, Austrália. Japonci plánujú znížiť svoje emisie do roku 2020 oproti roku 1990 z pôvodných 25 percent o 3,8 percenta, Kanaďania z pôvodných 17 percent len o 0,81 percenta oproti roku 2005, Austrálčania plánujú dokonca zvýšiť svoje emisie o 12 percent (proti pôvodnému zníženiu o 5 percent oproti roku 2000). V prípade Japonska je kľúčovým faktorom zastavenie 50 jadrových reaktorov a nahradenie tohto výpadku predovšetkým fosílnymi zdrojmi, Kanada je zasa závislá od rastúceho vývozu ropy z ropných pieskov a Austrália od rastúceho vývozu uhlia (prevažne do Číny).

Existuje teda východisko? Sotva.
Vyzerá to, že globálne konferencie so stovkami aktérov, z ktorých každý jednotlivec zastupuje záujmy celých štátov, sú pre ľudstvo príliš veľké sústo. Ak je to tak, potom sa každý človek bude musieť s klimatickou zmenou vyrovnať po svojom a podľa svojich schopností a možností.

Poznámka: Text vyšiel v upravenej podobe v denníku Pravda dňa 1.12.2013.
Mgr. Alexander Ač, Ph.D. (Centrum výskumu globálnej zmeny AV ČR, v.v.i., Bělidla 986/4a, 603 00 Brno, Česká republika) - text
Mgr. Jozef Pecho (Ústav fyziky atmosféry AV ČR, v.v.i., Oddelenie klimatológie, Boční II 1401, 141 31 Praha 4, Česká republika) - obrazová príloha

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Vysušovanie krajiny vs. silnejúci skleníkový efekt

Je príčinou klimatickej zmeny a globálneho otepľovania vysušovanie krajiny? V súvislosti s príčinami globálneho otepľovania a klimatick...