sobota 6. apríla 2013

Klimatické zmeny dávnoveku určovali osudy veľkých civilizácií

Egypt na hojdačke klimatických zmien

Pred 11 tisíc rokmi by ste v oblasti dnešnej Sahary mali skutočne čo robiť, aby ste na rozľahlých planinách našli čo i len jediné zrnko púštneho piesku. Po definitívnom ústupe poslednej doby ľadovej sa totižto rozsiahle časti severnej Afriky zmenili doslova na rajskú záhradu, napájanú obrovskými riekami a ešte väčšími jazerami. Krajinu namiesto pohyblivých piesočných dún a bezútešných soľných plání skrášľovali žírne savany a miliónové stáda migrujúcich bylinožravcov, tiahnuce sa až kamsi za horizont. Na brehoch jazier a mokradí nebolo núdze o krokodíly a veľké stáda hrochov. Tento romantický výjav, ktorý by ste v súčasnosti hľadali skôr na náhorných plošinách východnej Afriky, sa však pred asi 7 tisíc rokmi dramatický zmenil a dokonca aj v pamäti najstarších Egypťanov sa objavoval už len ako mýtus, vierohodnosť ktorého sa strácala za hmlistým horizontom dávnoveku. Dramatická klimatická zmena spojená s postupným rozširovaním najväčšej púšte na svete však nakoniec viedla k čomusi úžasnému, k vzniku egyptskej civilizácie.


Obr. 1: Sahara v strednom Holocéne, pred približne 11 tisíc rokmi, nebola ani zďaleka tak nehostinným miestom, akým je dnes (Foto: National Geographic)

Klimatické optimum Holocénu
Ešte pred asi 20 tisíc rokmi to v severnej Afrike vôbec nevyzeralo na to, že by sa tento pustý púštny región mal stať kolískou prekvitajúcej civilizácie. Klimatické podmienky v období vrcholenia poslednej doby ľadovej boli na Sahare dokonca ešte drsnejšie ako dnes. Rozsiahle polia piesočných presypov datované do tohto obdobia ležali asi o 500 km južnejšie od hranice rozšírenia súčasných púští, teda v oblasti dnešných tropických saván. K výraznej zmene však došlo pred 11 tisíc rokmi, kedy v celej oblasti zavládlo vlhšie podnebie, s pravidelne sa opakujúcimi dažďami (Obr. 2). Dokonca aj v tých najsuchších častiach Sahary ročne napršalo viac ako 250 litrov vody na meter štvorcový, čo bolo dostatok na to, aby sa tu udomácnili trvalé trávnaté porasty typické skôr pre súčasný Sahel.


Obr. 2: (hore) Zmena priestorovej lokalizácie stálych osídlení v oblasti východnej Sahary v priebehu Holocénu do obdobia pred 3500 r. p.n.l. - ako vidieť na mapkách, rozšírenie osídlenia ovplyvňovali najmä posuny zrážkovo bohatších zón z tropických oblastí Afriky smerom k Stredozemnému moru (Zdroj: Kuper a Kröpelin 2006); (dole) paleohydrologická mapa saharského priestoru v období pred 11 až 8 tisíc rokmi (Zdroj)


Všetko to mala na svedomí globálna zmena klímy, ktorá súvisela s posunom cirkulačných a teda aj klimatických zón smerom na sever v dôsledku ústupu kontinentálnych ľadovcov a intenzívnejšieho slnečného žiarenia na severnej pologuli. Zvlášť druhý z uvedených faktorov mal na klímu severnej Afriky zásadnejší vplyv, keďže od intenzity priameho slnečného žiarenia závisí aj intenzita a dosah afrických monzúnov – periodicky sa meniacich vetrov, ktoré do priestoru sahelskej a východnej Afriky v súčasnosti prinášajú v letnom období výdatnejšie dažde. Vyšší príkon slnečného žiarenia viedol na začiatku holocénu k tomu, že severná hranica monzúnov sa posunula o niekoľko stoviek kilometrov na sever, až do oblasti dnešného Egypta a Líbye. V období stredného holocénu, tzv. Atlantiku (6000 – 3000 r. p.n.l.) sa tak v oblasti od severnej Afriky až po Indiu stabilizovala vlhšia klíma. Okrem toho, priemerné teploty boli asi o 2-3 °C vyššie ako dnes.  

Vnútrozemské jazerá, ako napríklad Čadské v strednej Afrike, mali rozlohu vnútrozemských morí a Níl nebol ani zďaleka jedinou veľkou riekou odvodňujúcou africké vnútrozemie. Od juhu k severu tadiaľto pretekali občasné alebo trvalé vodné toky a väčšinu zníženín vypĺňali dočasne vysychajúce alebo trvalé jazerá. Saharský priestor bol v tomto období vyslovene jazernou krajinou. Početné skalné kresby hrochov, žiráf, gaziel, krokodílov a vodného vtáctva (Obr. 3) sú dôkazom nielen bohatej savanovej a jazernej fauny, ale aj toho, že stredná Sahara bola v období Atlantiku husto osídlená nomádskymi pastiermi dobytka, a predovšetkým lovcami vysokej zveri a zberačmi. Ďalej na východ, v oblasti dnešnej Núbie (juhovýchodná časť dnešného Egypta), začala na prelome deviateho a ôsmeho tisícročia p.n.l. prosperovať jedna z prvých poľnohospodárskych kultúr staroveku – Nabta, ktorá nielenže obývala trvalé sídliská, ale zdá sa, že ako vôbec prvá začala pestovať poľné plodiny, vyrábať keramiku a chovať dobytok. Okrem toho, títo prví núbijskí poľnohospodári hĺbili v zemi objemné zásobárne na zrno, kopali hlboké studne a budovali dômyselné záchytné systémy na dažďovú vodu.


Obr. 3: (vľavo hore) Skalná kresba slona pochádzajúca z regiónu Tadrart Acacus (Líbya) datovaná do obdobia medzi 12 000 pred n.l. až 10 n.l je dôkazom výrazných klimatických zmien, ktorými Sahara prešla v období stredného holocénu (Foto: Luca Galuzzi); (vpravo hore) unikátne skalné kresby levov v pieskovcovom masíve pohoria Acacus z regiónu Fazzen (južná Líbya; Foto: Luca Galuzzi); (dole) skalné kresby domestikovaného dobytka, pastierov a lovcov v horskej oblasti Tissili-n-Ajjer v južnom Alžírsku (Foto: Frederica Leone)

Klimatický kolaps veľkej púšte

Klimatické podmienky sa však na začiatku piateho tisícročia p.n.l. začali zhoršovať. Celý saharský priestor postihlo vysušovanie (aridizácia), ktoré sa neustále zrýchľovalo. Letný monzún strácal na sile, severná hranica jeho vplyvu začala ustupovať k juhu, čoho dôsledkom boli čoraz zriedkavejšie letné dažde. Veľké jazerá sa rýchlo zmenšovali, tie menšie nenávratne zanikali. Po ich definitívnom ústupe ostali v plochých zníženinách už len piesočné a bahenné usadeniny. Rieky tečúce z južných vysočín do Stredozemného mora natrvalo zmizli a z ich širokých vyprahnutých údolí (vádí) začal vietor vyvievať obrovské množstvá piesku, z ktorého časom vznikli rozsiahle „moria“ piesočných presypov. Zhoršujúce sa životné podmienky nakoniec prinútili lovcov, zberačov, ale aj poľnohospodárov z Núbie k migrácii za znesiteľnejším podnebím, ale najmä vodou, na juh a východ, do nílskeho údolia. Tu bola prosperita zabezpečená každoročnými záplavami úrodného vulkanického bahna z etiópskej vysočiny. Stále väčší prílev prisťahovalcov z rozsiahlych oblastí vysychajúcej púšte vyvíjal tlak na riešenie napätej demografickej situácie. Na brehoch veľtoku tak začali postupne vznikať čoraz väčšie sídelné štruktúry, ktoré sa stali základom prvých vyspelých spoločenstiev v preddynastickom období egyptských dejín, ktoré je možné datovať do polovice štvrtého tisícročia p.n.l.


Obr. 4: Početné oázy a jazerá v oblasti regiónu Awbari v južnej Líbyi sú pozostatkom rozsiahleho jazera Megafezzan, ktoré sa tu rozkladalo v strednom holocéne a ktoré definitívne zmizlo pred asi 3000 rokmi (Foto: Frederica Leone)

Egypt povstal z púšte
Noví prisťahovalci však nepriniesli do nílskeho údolia len púštny piesok a prach zachytený na skromnom oblečení. Priniesli si so sebou čosi, čo zásadných spôsobom ovplyvnilo a urýchlilo nastávajúci vývoj celej nílskej civilizácie – nové spôsoby pestovania obilia, ako aj nové odrody poľných plodín, chov dobytka a kôz a nakoniec aj pokrokovejšiu techniku výroby keramiky. Rýchlo rastúca populácia si vyžadovala centralizovanejšiu formu riadenia hospodárstva a obchodu, čo nakoniec viedlo k sformovaniu štátneho zriadenia. Zväčšujúca sa nadprodukcia základných potravín umožňovala uvoľňovať stále väčšie množstvo ľudí z poľnohospodárstva pre iné hospodárske aktivity, čím rástla deľba práce, ako aj miera jej špecializácie. Vo väčšej miere sa začali rozvíjať špecializované remeslá, služby a realizovali sa rozsiahle stavebné projekty (chrámy, zavlažovacie systémy, atď.). Egypt v tomto zmysle doslova povstal z prachu púšte, aby v období nasledujúcich troch tisícročí mohol dosiahnuť hneď niekoľkokrát vrchol svojej prosperity.


Obr. 5: Bez významných klimatických zmien by pravdepodobne Egypt nikdy nedosiahol statusu veľkej ríše - mapa znázorňuje územný rozsah Egypta v dobe okolo roku 1450 p.n.l. (Zdroj)

Kaskádový kolaps a nílska civilizácia
No ani po období najvýraznejších klimatických zmien spojených s vysušovaním Sahary v štvrtom tisícročí p.n.l. neostala veľká púšť bez trvalého osídlenia. Okrem nílskeho údolia vzrastal aj význam púštnych oáz (Obr. 4), ktorých tektonické dná siahajú až k hladine podzemnej vody. Ide o tú istú vodu, aká omývala brehy zaniknutých jazier a riek v strednom holocéne a ktorá dnes vytvára jeden z najväčších podzemných rezervárov sladkej vody na našej planéte. Je preto trochu paradoxné, že pod povrchom jednej z najsuchších púští sveta leží takmer nepredstaviteľné množstvo kvalitnej pitnej vody. Izolované oázy vo východnej a západnej púšti (vzhľadom na nílske údolie) tvorili oporné body na významných obchodných trasách, prostredníctvom ktorých bol súdobý Egypt v spojení s okolitým svetom. Ich význam je možné zhodnotiť aj tak, že bez nich by egyptská civilizácia nikdy nedosiahla taký význam a vplyv, ako tomu bolo napríklad počas vrcholenia Starej, Strednej a Novej ríše (Obr. 5).

Séria klimatických zmien, ktoré postihli severnú Afriku a celý saharský priestor, viedla v období posledných 7 tisíc rokov k postupnému zhoršovaniu (vysušovaniu) podnebia trvajúcemu de facto až do dnešných dní. Tieto zmeny, pre ktoré by sa mohol ujať príznačný termín „kaskádový kolaps“, si „vybrali svoju daň“ v podobe cyklicky sa opakujúcich spoločenských a civilizačných kríz, ktorými nílska civilizácia v priebehu troch tisícročí prešla. Aj napriek tejto nepriazni je celkom zrejmé, že bez týchto opakujúcich sa období politickej a hospodárskej nestability by Egypt nakoniec nemohol dosiahnuť to, čo nedokázala žiadna ďalšia civilizácia – pretrvať vo svojej pôvodnej podobe celé tisícročia!


Obr. 6: Archeologický skvost súčasnej Kréty – pozostatky niekdajšieho najväčšieho palácového komplexu starovekých Minojcov, Knossosu (Autor: Xavier Patiño i Vidal)


Pád minojskej Kréty

Minojská civilizácia, jedna z najprominentnejších kultúr doby bronzovej, prekvitala na ostrove Kréta v období medzi rokmi 2700 až 1450 pred n.l (Obr. 6-7). Obyvatelia tohto neveľkého ostrova, ležiaceho na rázcestí medzi Európou, Afrikou a Áziou, stavali skvostné paláce s dychvyrážajúcimi architektonickými prvkami, vyrábali nádhernú keramiku, ktorú obdivovali dokonca aj egyptskí faraóni a dorábali olivový olej tak lahodný, že jeho renomé sa šírilo ďaleko za hranice Stredomoria. Okrem obratnosti v remeslách a obchode dosiahli Minojci vysoký stupeň poznania vo všetkých vtedy známych vedných oboroch, a okrem toho, vytvorili písmo natoľko zložité, že dodnes sa nenašiel nikto, kto by ho rozlúštil.

Po vyše 1200 rokoch takmer izolovaného a bezkonfliktného vývoja nakoniec minojská civilizácia odchádza z javiska svetových dejín podobne záhadne ako sa objavila. Dodnes sa vedú vášnivé diskusie o tom, čo bolo tou skutočnou príčinou pádu tohto ostrovného národa. Niektorí tvrdia, že to bola kataklizmatická erupcia neďalekej sopky Théra, iní sa naopak domnievajú, že tým pravým a posledným klinčekom do rakvy boli vpády výbojných Mykéncov z gréckej pevniny, či dokonca dramatické klimatické zmeny, ktoré postihli celé Stredomorie v polovici druhého tisícročia pred. n.l. Ďalšou z možností by mohli byť aj časté a pustošivé zemetrasenia, ktoré sa v seizmicky aktívnej egejskej oblasti vyskytujú takmer so železnou pravidelnosťou. Do úvahy však asi najviac pripadá teória, podľa ktorej žiadna z vyššie uvedených príčin by nikdy nebola viedla k zániku minojskej Kréty, nebyť synergického účinku tých ostatných.


Obr. 7: (vľavo) Zachovaný zvyšok severnej brány paláca Knossos s dochovanou časťou fresky; (vpravo) zrekonštruovaná časť fresky v paláci Knossos (Foto: Xavier Patiño i Vidal)

Nezodpovedané otázky o konci Minojcov
Krétska civilizácia pretrvala viac ako jedno tisícročie od strednej doby bronzovej až po rok 1200 pred n.l. Jej relatívne náhly kolaps, ktorý nasledoval po období nevídanej prosperity (niekedy označovaného ako Druhé palácové obdobie; 1700-1450 pred. n.l.) na sklonku 15. storočia pred n.l., priviedol mnohých archeológov a historikov k vytvoreniu priam až katastrofických teórií o konci Minojcov. Spomedzi dodnes najviac uznávaných hypotéz si zaslúžia našu pozornosť predovšetkým dve, a to kataklizmatický sopečný výbuch stratovulkánu Théra na ostrove Santorini (najpravdepodobnejšie v období medzi rokmi 1650-1600 pred n.l.; Obr. 8-9) a príchod a silnejúci vplyv kontinentálnych Achájcov, datujúci sa do obdobia po roku 1500 pred. n.l. Akokoľvek sa však snažíme dať do vzájomnej príčinnej súvislosti jednu alebo druhú udalosť s koncom minojskej Kréty, vždy narážame na jeden a ten istý problém – datovanie.

Ako ukazuje aj archeologický výskum, žiadna z týchto udalostí sa ani približne neodohrala v čase, kedy podľa historikov došlo k definitívnemu zániku a deštrukcii minojských palácov z druhého obdobia, teda okolo roku 1450 pred n.l. Kolosálna sopečná erupcia Théry, údajne jedna zo siedmich najväčších za posledných 4000 rokov (asi 4-krát silnejšia ako Krakatoa, VEI 7), síce veľmi pravdepodobne spôsobila obyvateľom Kréty značné ťažkosti, no podľa súčasných poznatkov o tejto udalosti, sa odohrala o celé dve storočia skôr. Ak možno geologické datovanie erupcie považovať za viac či menej správne a prijmeme fakt, že k nej došlo niekedy okolo roku 1645 (±7 rokov) pred n.l., potom musíme túto udalosť dokonca vylúčiť aj z okruhu príčin dlhodobejšieho úpadku minojskej civilizácie (ak je možné o ňom takto uvažovať). Prečo? Nech už bol výbuch 120 kilometrov vzdialenej sopky akokoľvek silný a jeho dôsledky akokoľvek deštruktívne a pretrvávajúce, pravdou je, že Minojci sa s nim dokázali pomerne rýchlo vysporiadať, keďže éra honosnejších palácov v Knossose, Faistose a Malii sa datuje zväčša až do obdobia po roku 1600 pred n.l.


Obr. 8: Súčasný ostrov Santorini, ležiaci 120 km severne od Kréty, je len torzom niekdajšieho kompaktného ostrova – hlavný ostrov v tvare polmesiaca otvoreného k západu tvorí východnú obrubu rozsiahlej kaldery sopky Thera (kaldera má priemer 16 km; Zdroj: J. Craig Venter Institute)


Obr. 9: Rozoklaný a exponovaný reliéf Santorini je pripomienkou jednej z najsilnejších vulkanických erupcií za posledných 4 tisíc rokov – došlo k nej okolo roku 1645 p.n.l. (Zdroj: J. Craig Venter Institute)

Mykénci na Kréte
Dokonca ani druhá z hypotéz – invázia Achájcov (Mykéncov) z gréckej pevniny a ich neskorší rastúci vplyv na ostrove – veľmi neobstojí vo svetle dochovaných historických dokumentov. Pôvodná predstava totižto tvrdila, že čoraz častejšie vojenské nájazdy kráľov z gréckeho Peloponézu si vyžiadali enormné ekonomické a ľudské straty na ostrove a v konečnom dôsledku viedli k deštrukcii všetkých palácových komplexov, vrátane toho najväčšieho v Knossose. Žial, túto hypotézu dodnes presvedčivo nepotvrdil žiadny archeologický výskum, čo je možno trochu v rozpore s našou predstavou o Achájcoch, ako o výbojnom a agresívnom národe vládnucom v tom čase z peloponézskych Mykén. Zdá sa, že kultúrny a politický vplyv Minojcov bol ešte aj v období po roku 1500 pred n.l. dostatočne silný na to, aby mu spočiatku podľahli aj samotní Achájci. Ich príchod na Krétu, ako aj ich rastúci vplyv, mali teda skôr neinvázny (neagresívny) charakter, pričom Mykénci veľmi pravdepodobne len využili situáciu po zničujúcom zemetrasení okolo roku 1520 pred n.l., ktorému padli za obeť takmer všetky významné paláce na Kréte, s výnimkou toho v Knossose.

V tejto súvislosti je celkom možné, že pokusy o nastolenie vlastnej vládnucej dynastie napokon Mykéncom síce vyšli ešte pred rokom 1450 pred n.l., no ako sa zdá, spočiatku sa to zaobišlo bez zásadnejšej infiltrácie mykénskej kultúry na ostrov. Aj keď ich rastúca dominancia na ostrove pravdepodobne ani zďaleka nepredstavovala ten povestný posledný klinček do rakvy minojskej civilizácie, jedno im však odoprieť nemožno. Definitívne prevzatie moci v Knossose malo v neskoršom období jeden dosť podstatný dôsledok na rozvoj miestnej kultúry a hospodárstva – po roku 1450 pred n.l. stroskotali aj posledné snahy o znovuvybudovanie zničených palácov, čím bola minojská civilizácia (v tomto zmysle hlavne jej kultúra) de facto odsúdená na zánik.


Obr. 10: Mapy odchýlok priemerných teplôt [°C], tlaku vzduchu [hPa] a zrážok [mm/mesiac] pre vybrané trojmesačné obdobia (OND - október až december; JFM - január až marec; AMJ - apríl až jún) v období epizód silného El Niña/La Niñe podľa výstupov modelu CCSM3 (simulácie pre obdobie s dĺžkou trvania 540 rokov počnúc rokom 1450 p.n.l.), na mapách zrážok hnedé odtiene indikujú podnormálne úhrny zimných zrážok v oblasti východného Stredomoria a Kréty v obdobiach silného El Niña (Zdroj: Bronnimann 2007)

Vysychanie Stredomoria a El Niño
Je tu však ešte jedná vedecká hypotéza založená na paleoklimatologickej rekonštrukcii v oblasti východného a centrálneho Stredomoria, ktorá možno vnesie do tejto záhady trochu viac svetla. Ako vieme z histórie, k vzostupom a pádom mnohých kultúr a civilizácii dochádzalo predovšetkým v dôsledku ich schopnosti, resp. neschopnosti vyrovnať sa s novými ekonomicko- a kultúrno-spoločenskými podmienkami, ktoré mali, a to si musíme priznať, väčšinou svoj pôvod v zmenách prírodného prostredia (či už sú to zmeny spôsobené samotným človekom alebo prírodnými faktormi). Klimatické zmeny väčšinou zohrávajú z tohto pohľadu kľúčovú, či dokonca primárnu úlohu. Dobrým príkladom bezprostredného vplyvu dlhodobých zmien klímy na vzostup alebo úpadok komplexnejších ľudských kultúr sú staroveký Egypt, majská civilizácia alebo rané juhoamerické kultúry na tichomorskom pobreží.

Ako sa zdá z výskumu paleoklimatologických proxy (nepriamych) údajov z Kréty a jej širšieho okolia, minojskú civilizáciu stretol veľmi podobný osud ako o 2300 rokov neskôr vyspelú majskú kultúru. Dlhotrvajúce sucho, ktoré vo viacerých vlnách postihlo celú oblasť Stredomoria, vrátane Kréty, v období 1450 až 1200 pred n.l., udrelo najsilnejšie na oporný pilier ekonomiky Minojcov – poľnohospodárstvo. Na otázku, prečo k tomuto dlhému obdobiu výraznej absencie zimných zrážok došlo práve v polovici druhého tisícročia pred n.l., prináša aspoň čiastočnú odpoveď výskum jazerných a morských sedimentov nielen na samotnej Kréte, ale aj vo vzdialených juhoamerických Andách. Zistilo sa totiž, že periódy sucha v južnej Európe a Stredomorí trvajúce aj niekoľko desaťročí majú svoj vzdialený pôvod v dynamike výskytu oceánsko-atmosférického fenoménu El Niño (všeobecnejšie ENSO – El Niño/Southern Oscillation, Obr. 11), ktorý je svojimi dôsledkami známejší skôr z oblasti Tichomoria.


Obr. 11: Schematický obraz podmienok počas troch štádií ENSO oscilácie – La Niña podmienky (vľavo), neutrálne podmienky (v strede) a El Niño podmienky (vpravo; Zdroj
 
Zdalo by sa, že to, čo sa odohráva v počasí na opačnom konci sveta nemôže v žiadnom prípade ovplyvniť charakter klímy na takom malom ostrove, akým je Kréta. Lenže táto „oceánsko-atmosférická“ hojdačka, preklápajúca v perióde 2-7 rokov, je jednoducho príliš veľká a rozsiahla na to, aby sa neprejavila v celoplanetárnom meradle, teda aj na Kréte. Výskum atmosférických oscilácií a najmä ich vzájomného prepojenia je pomerne zložitý, no už dnes vieme, že mnohé z nich (napr. ENSO a NAO-severoatlantická oscilácia) sú medzi sebou poprepájané komplexnými časovo-priestorovými väzbami. Inak povedané, abnormálny režim jednej môže na veľkú vzdialenosť ovplyvniť inú, a to buď takmer okamžite alebo s oneskorením niekoľkých mesiacov či dokonca rokov. Táto tzv. telekonekcia sa zvyčajne prejavuje v zmene teplotného alebo zrážkového režimu nielen v oblasti pôvodu klimatickej anomálie (Pacifik), ale aj v regióne vzdialenom tisícky kilometrov – napr. v Európe či v Stredomorí. V prípade Kréty a centrálneho Stredomoria znamenajú roky s výskytom El Niña suchšie zimy (Obr. 10). Ak sa však niekoľko rokov po sebe vystrieda tento jav častejšie a v silnejšej podobe, znamená to jediné – dlhodobé katastrofálne sucho.


Obr. 12: Rekonštruovaný priebeh výskytu a intenzity El Niña z oblasti Ánd (Laguna Pallcacocha v Peru) pre obdobie 9000 r. p.n.l až do súčasnosti - vyššie hodnoty intenzity "Red colour" indikátora poukazujú na silnejšie epizódy El Niña v oblasti - ako vidieť, od obdobia pred približne 1500 r. p.n.l. sa začalo silné El Niño vyskytovať veľmi často (Zdroj: Moy et al. 2002)

K niečomu podobnému pravdepodobne došlo práve v období uprostred druhého tisícročia pred n.l. Jazerné usadeniny z ľadovcových plies v Andách (napr. Laguna Pallcacocha v Peru, Obr. 12) poukazujú na to, že v období okolo roku 3000 pred n.l. sa fenomén ENSO dostal do úplne nového režimu, kedy v jeho takmer pravidelnom oscilovaní medzi fázami El Niño/La Niña sa čoraz častejšie začala presadzovať jeho teplá fáza, El Niño. Jeho efekt na globálnu klímu sa začal zvýrazňovať nielen v dôsledku jeho frekventovanejšieho výskytu, ale aj vyššej intenzity – len pre zaujímavosť, silné El Niño z roku 1998 prípadne roku 1983 nedosahovalo ani polovicu intenzity tých najsilnejších z polovice druhého tisícročia pred n.l. Simulácie klimatických modelov taktiež naznačujú, že pri takto silných javoch El Niño sa telekonekcia prenosu signálu atmosférickej anomálie zlepšuje/zvýrazňuje približne 4-násobne (!). Na základe porovnania rôznych paleoklimatologických proxy údajov je teda možné potvrdiť, že výrazne suché obdobie medzi rokmi 1450 až 1200 pred n.l. sa veľmi dobre prekrýva s obdobím nástupu najsilnejších fáz El Niña (je celkom možné, že išlo o obdobie s takmer permanentnou fázou El Niña). Režim ENSO sa vrátil do pôvodného stavu (porovnateľného so súčasným alebo tým, ktorý prevládal do roku 3000 pred n.l.) okolo roku 1200 pred n.l., čo celkom dobre korešponduje s obdobím konca suchých zimných periód.


Obr. 13: Ilustračná mapka minojskej Kréty s lokalizáciou starovekých sídelných miest a palácov (Zdroj: Wikipedia)

Čo teda spôsobilo zánik minojskej Kréty?
Ako sme naznačili už v úvode tejto časti článku, jeden faktor ešte nemusí predstavovať a väčšinou ani nepredstavuje tú skutočnú a pravú príčinu úpadku konkrétnej civilizácie. Väčšinou ide skôr o súhru nepriaznivých faktorov, ktoré sa buď stretli zhodou okolností v približne rovnakom časovom okamihu alebo sa vyskytli za sebou v dlhšom časovom horizonte, ale svojím pretrvávajúcim pôsobením zvýrazňujú navzájom svoje negatívne dôsledky v určitom regióne. Z tohto textu je celkom jasné, že sa skôr prikloníme k druhej zo spomínaných možností. Sopečná erupcia Théry, ale predovšetkým neskoršie silné zemetrasenia okolo roku 1520 pred n.l. v kombinácii s nastolením nového klimatického režimu, ktorý bol špecifický častejšími a intenzívnejšími suchami v zimnom období, len pripravili „vhodné“ prostredie pre príchod novej vládnucej triedy ne-minojskeho pôvodu. Tá len veľmi pomaly dokončila to, čo prírodné živly naštartovali – postupný a neodvratný úpadok prvej európskej civilizácie – minojskej Kréty.


Literatúra
Bronnimann, S. 2007. Impact of El Nino-Southern Oscillation on European climate. Rev. Geophys 45, RG3003, doi: 10.1029/2006RG000199, 2007.
Hammer, C. U., Clausen, H. B., Friedrich, W. L., Tauber, H. 1987. The Minoan eruption of Santorini in Greece dated to 1645 BC? Nature, 328, 517–519, 1987.
Mann, M. E., Bradley, R. S., Hughes, M. K. 2000. Long-term variability in the El Nino Southern Oscillation and associated teleconnections, in: El Nino and the Southern Oscillation: multiscale variability and its impacts on natural ecosystems and society, edited by: Diaz, H. F. and Markgraf, V., Cambridge University Press, 321–372, 2000.
Moy, C. M., Seltzer, G. O., Rodbell, D. T., Anderson, D. M. 2002. Variability of El Nino/Southern Oscillation activity at millennial timescales during the Holocene epoch, Nature, 420, 162–165.
Petrík, I. 2008. Pemza a bronz – na pomedzí mytológie a histórie egejského sveta. VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2008. 280 p.
Tsonis, A. A., Swanson, K. L., Sugihara, G., Tsonis, P. A. 2010. Climate change and the demise of Minoan civilization. Clim. Past, 6, 525-530, 2010.
Sandweiss, D. H., Richardson, J. B., Reitz, E. J., et al. 1996. Geoerchaeological evidence from Peru for a 5000 years BP onset of El Nino. Science, 273, 1531–1533, 1996.
Wang, G., Tsonis, A. A. 2008. On the variability of ENSO  at millennial timescales, Geophys. Res. Lett., 35, L17702, doi:10.1029/2008GL035092, 2008.
Pokorný, P., Bárta, M., (eds.) 2008. Něco překrásného se končí - kolapsy v přírodě a společnosti. Vydavatelstvo Dokořán, Praha. ISBN 978-80-7363-197-0. 256 s.  

Zdroje
http://www.emersonkent.com/map_archive/egypt_syria_mesopotamia_1450_bc.htm
http://www.pnas.org/content/108/2/458/F1.expansion.html

1 komentár:

Vysušovanie krajiny vs. silnejúci skleníkový efekt

Je príčinou klimatickej zmeny a globálneho otepľovania vysušovanie krajiny? V súvislosti s príčinami globálneho otepľovania a klimatick...