nedeľa, 2. februára 2014

Zvyšujúca sa extrémnosť počasia preverí naše limity adaptácie


V priebehu tohto týždňa Medzivládny panel pre klimatickú zmenu (IPCC) zverejnil finálnu verziu svojej poslednej správy týkajúcej sa „najnovších“ poznatkov o stave globálneho klimatického systému a jeho dlhodobých zmenách. Text sa v zásade nelíši od už publikovanej predbežnej verzie, ktorá uzrela svetlo svetla v septembri minulého roka. Hlavným odkazom tohto rozsiahleho materiálu, ktorý si veľká časť svetovej populácie celkom určite nikdy neprečíta je to, že v súčasnosti môžeme už s takmer matematickou istotou potvrdiť jednu nanajvýš dôležitú skutočnosťod polovice 20. storočia sa planéta Zem otepľuje bezprecedentne rýchlo, a to hlavne v dôsledku ľudských aktivít. Na tomto mieste už myslím netreba zdĺhavo rozpisovať, ktoré aktivity máme konkrétne na mysli. 


Obr. 1: Projekcie vývoja globálnej teploty (vyjadrená ako odchýlka od priemeru za obdobie 1986-2005) do roku 2100 podľa globálnych modelov CMIP5 a štyroch emisných scenárov (Zdroj: AR5 IPCC)

Ďalším, nemenej dôležitým odkazom svetovej klimatologickej komunity je predpoklad, že ak ľudstvo neobmedzí rozsah, v akom dnes využíva ropu, uhlie a zemný plyn, teda „substancie“, ktoré sú hlavným motorom rozvoja modernej civilizácie, trend otepľovania bude veľmi pravdepodobne pokračovať minimálne do konca tohto storočia. Rozsah toho, čo možno na konci 21. storočia očakávať je podľa IPCC v prípade globálnej teploty pomerne veľký. Berúc do úvahy priemer zhruba dvadsiatich globálnych modelov a štyroch emisných scenárov (RCP2.6-8.5), teplota sa môže v porovnaní s obdobím 1986-2005 zvýšiť o 0,3 až 4,8 °C (Obr. 1). Pre tých z vás, ktorým sa tento potenciálny nárast zdá byť zanedbateľný, len na okraj pripomínam, že teplotný rozdiel medzi najchladnejšou fázou poslednej ľadovej doby (pred 20 tisíc rokmi) a súčasnou, relatívne teplou a stabilnou medziľadovou dobou je „len“ 5 °C

Treba však na druhú stranu poukázať aj na skutočnosť, že novšie výskumy počítajú s dokonca ešte rýchlejším tempom otepľovania než IPCC. Jedna z posledných štúdií (Sherwood et al. 2014) publikovaná začiatkom tohto roku odhaduje, že planéta sa do konca storočia môže otepliť o minimálne 4 °C, a to hlavne v dôsledku silnejšej pozitívnej väzby zo strany oblačnosti. Na stránke Skeptical Science je možné nájsť video, v ktorom prof. Steve Sherwood vysvetľuje, prečo vyššia globálna teplota môže viesť z menšiemu množstvu oblačnosti nad tropickými oceánmi a tým aj rýchlejšiemu otepľovaniu planéty.


Obr. 2: Projekcie vývoja globálnej teploty (vyjadrená ako odchýlka od priemeru za obdobie 1986-2005) do roku 2300 podľa globálnych modelov CMIP5 a štyroch, resp. troch emisných scenárov (Zdroj: AR5 IPCC)

Okrem odhadov vývoja globálnej teploty do roku 2100 však najnovšia správa IPCC prináša aj dlhodobejšie prognózy, a to až do roku 2300 (Obr. 2). Čo nám tieto scenáre hovoria, a sú vôbec reálne? Pokiaľ by vývoj spotreby fosílnych palív a vývoj atmosférickej koncentrácie CO2 kopíroval najpesimistickejší scenár RCP8.5 (do roku 2100 – približne 1000 ppm, do roku 2200 – približne 1800-2000 ppm; emisie CO2 v prípade tohto scenára výrazne poklesnú až po roku 2150), globálna teplota sa môže už do roku 2200 zvýšiť o 7 °C, pričom ale pevniny na severnej pologuli sa oteplia ešte výraznejšie, a to až o 10 °C (Obr. 3). 

Scenár RCP6.0 počíta s približne polovičným oteplením v porovnaní s pesimistickým RCP8.5. Oteplenie takéhoto rozsahu si dnes sotva kto dokáže so všetkými dôsledkami predstaviť. Ak by predsa len globálna teplota dosiahla o necelé dve storočia úroveň približne 25 °C (dnes približne 14,5 °C), teplotnými podmienkami by sme sa vrátili o viac ako 45 miliónov rokov späť do minulosti, teda do obdobia veľmi teplého eocénu. Je ale tento scenár vôbec reálny?


Obr. 3: Projekcie regionálnej zmeny teploty podľa vybraných emisných scenárov pre tri časové horizonty: 2046-2065, 2081-2100 a 2180-2200 (Zdroj: AR5 IPCC)

Pesimistickejšie emisné scenáre RCP6.0, resp. RCP8.5 počítajú totižto s tým, že priemysel a doprava budú chrliť CO2 a ďalšie skleníkové plyny do atmosféry kontinuálne a v čoraz väčšej miere minimálne do roku 2060, resp. 2150. Emisie CO2 by sa tak mali podľa RCP6.0 zastaviť kdesi na úrovni 15 Gt C/rok, a podľa RCP8.5 na hodnote minimálne 27 Gt C/rok (dnes je to približne 9-10 Gt C). 

Podľa všetkého ale uvedené scenáre nepočítajú s tým, že naša spoločnosť bude v čoraz väčšej miere vystavená náporu extrémneho počasia, ktoré zanecháva v našej komplexnej spoločnosti čoraz väčšie „trhliny“. Ako sa každopádne uvádza aj v správe IPCC, v prípade mnohých typov extrémneho počasia, je pravdepodobné alebo dokonca veľmi pravdepodobné, že ich frekvencia, ako aj výraznosť bude s rastúcou teplotou planéty narastať. Stále väčšie škody na priemyselných zariadeniach, v dopravných systémoch, ale aj v urbanizovaných oblastiach spôsobených extrémnym počasím môže časom viesť k spomaleniu ekonomiky (produkcie tovarov a energie, ako aj ich spotreby), čoho dôsledkom bude nevyhnutný pokles celkových emisií skleníkových plynov z antropogénnych zdrojov (s podobným scenárom sme sa stretli už v rokoch 2008-2009, kedy globálne emisie v dôsledku ekonomickej krízy poklesli medziročne o viac ako 1 %). Pokles by to bol síce vítaný, no išlo by o výsledok úpadku a deštrukcie modernej civilizácie a jej hospodárstva, ktorej tempo môžu nakoniec urýchliť aj sociálne nepokoje ako priamy následok drahých a nedostupných potravín, veľkých sociálnych nerovností či nedostatku zdrojov, hlavne vody.

Tomuto problému sa v krátkom článku venuje aj Anders LevermannInštitútu pre výskum dôsledkov klimatickej zmeny v nemeckom Postupime. Ako uvádza vo svojom článku, mnohé z nedávnych veľmi extrémnych udalostí, ako napríklad povodne v Thajsku v roku 2011, zasiahli ekonomiku niektorých štátov zvlášť citlivo (napr. produkciu pevných diskov v Japonsku v roku 2011). Už nehovoriac o tom, že najmä dlhodobo sa zvýrazňujúce prejavy nedostatku zrážok a rastúceho sucha (južná Európa, juhozápad USA, Austrália, Čína, atď.) začínajú oslabovať pozíciu globálnych producentov potravín a ohrozujú tak potravinovú bezpečnosť sveta (rast svetových cien potravín v posledných rokoch je jedným z alarmujúcich prejavov tohto vývoja). 


Obr. 4: Rozsah devastácie po vyčíňaní super-tajfúnu Haiyan v meste Tacloban vo filipínskej provincii Leyte bol nesmierny (silové účinky vetra boli ekvivalentné tornádu sily minimálne EF 3; foto: Getty/Malacanang Photo Bureau)

Aj napriek tomu, že dlhodobé prognózy výskytu a výraznosti extrémov počasia sú stále ovplyvnené značnými neistotami, je dnes už takmer isté, že s významne extrémnejším počasím budeme musieť počítať aj v budúcnosti. A nie len to. Naša schopnosť adaptovať sa na budúce klimatické podmienky bude veľmi závisieť najmä od toho, ako úspešne budeme schopní „vzdorovať“ extrémom, a vysporiadať sa ich následkami. Ako uvádza aj samotný Anders Levermann, spočiatku bude možné škody, aj napriek vysokým nákladom, odstraňovať, no postupom času dôjde dych aj tým najvýkonnejším ekonomikám sveta. Extrémne počasie celkom určite v budúcnosti preverí limity našej adaptácie na klimatickú zmenu.


Kjóto 2 - recept na úspech?

Rozhodnutie z katarskej Dauhy (2012) a poľskej Varšavy (2013) o pokračovaní Kjótskeho protokolu do roku 2020 je niektorými médiami a politikmi vnímané ako veľký úspech, no nech sa na to pozeráte akoukoľvek optikou, úspech je to posledné, čo by vám malo v súvislosti s konferenciami COP napadnúť. Bez hlavných svetových „CO2“ aktérov a producentov, USA a Číny, je akákoľvek súčasná dohoda o redukcii emisií skleníkových plynov len nevýznamným zdrapom papiera.


Kjótsky protokol 2 bude do roku 2020 kontrolovať nanajvýš 15 % svetových emisií CO2, čo je príliš málo na to, aby sme v najbližších rokoch dokázali zvrátiť ich nekompromisne rastúci vývoj. No buďme k sebe aspoň trochu úprimní. Výsledok z Dauhy či Varšavy sa dal očakávať. Presne totiž odráža náš spoločenský (ne)záujem riešiť problém globálneho otepľovania. Veď nakoniec, prečo by sme aj mali riešiť tak abstraktný a ničím nás "neohrozujúci" problém, o ktorom sa len občas dozvedáme prostredníctvom „neprimerane“ dramatických správ o topení ľadovcov kdesi v  Grónsku či Alpách, alebo rastúcej hladine oceánov, ohrozujúcej nejaký ten bezvýznamný fliačik zeme uprostred Tichého oceánu. V súčasnosti stojí pred nami celý rad iných, možno naliehavejších problémov. Napríklad aj ekonomicko-politická kríza, ktorou nás mienkotvorné média a scestné politické vyjadrenia masírujú dennodenne. Pravdou je, že klimatická zmena na prvý pohľad nie je tak bezprostredný problém ako povedzme vysoká nezamestnanosť, no naša ignorancia a sklon bagatelizovať všetko podstatné sa nám z dlhodobého pohľadu nemusí vyplatiť a akákoľvek nečinnosť v tomto smere nás všetkých môže vyjsť pekne draho (!).

Dnes už len málokto dokáže legálnymi prostriedkami dokázať, že naša planéta sa neotepľuje. Svedectvom sú nielen pozorované trendy teploty vzduchu na pevninách, ale aj satelitné merania pokrývajúce okrem kontinentov aj rozsiahle oblasti morí a oceánov. Družice však okrem faktu, že Zem skutočne hromadí viac tepla ako by bolo potrebné a pre nás únosné, prinášajú aj časť odpovede na otázku, prečo sa atmosféra, a predovšetkým oceány otepľujú

Aby bol planetárny systém Zeme v tepelnej rovnováhe, rovnaké množstvo tepla, ktoré príjme zo Slnka musí odovzdať späť do kozmického priestoru. Ako ale ukazujú satelitné merania, k tomuto v posledných troch dekádach nedochádza. Zemská atmosféra uvoľňuje stále menej tepla práve v oblastiach absorbcie najvýznamnejších skleníkových plynov, najmä CO2. Objektívne dôkazy o tom, že človek je hlavnou príčinou otepľovania, minimálne od polovice 20. storočia, prichádzajú však aj priamo zo Zeme. Noci sa otepľujú rýchlejšie ako dni, to isté platí pri porovnaní trendov zimných a letných teplôt. Zatiaľ čo prízemné vrstvy atmosféry svoju teplotu zvyšujú, stratosféra sa ochladzuje. (Ide nielen o prejav zosilneného skleníkového efektu, ale aj redukcie stratosférického ozónu – stratosféra sa totiž ochladzuje aj v regiónoch, kde nedošlo v posledných 30 rokoch k významnej deštrukcii ozónu

To sú len niektoré z vybraných objektívnych argumentov, ktoré do veľkej miery spochybňujú významnejšiu úlohu prirodzených faktorov súčasného otepľovania (napr. slnečná aktivita alebo „vyrovnávajúce“ oteplenie globálnej klímy po predošlom chladnejšom období "Malej doby ľadovej").

Koniec koncov, nech už ste alebo nie ste presvedčení o teórii ľuďmi podmienenej klimatickej zmeny, pravdou ostáva, že zmena klímy tu je a začína nám spôsobovať problémy. Skutočným problémom však nie je ani tak absolútny nárast globálnej teploty (o necelý 1 °C za posledné storočie), ako skôr rozsah dôsledkov, ktorý tento zdanlivo "nepatrný" nárast už dokázal priniesť – extrémy počasia či narastajúce sucho v rozsiahlych oblastiach pevnín sú len najviditeľnejšie symptómy. Zdanlivo nepatrný preto, že pokiaľ je nám zatiaľ z paleoklimatologického výskumu známe, ide o jednu najrýchlejších globálnych klimatických zmien v známej geologickej histórii, a to minimálne od konca druhohôr, teda v období posledných 65 miliónov rokov. Dokonca, ak by sa nakoniec potvrdili len stredné odhady nárastu globálnej teploty do konca tohto storočia (2 až 3 °C v porovnaní s dnešným stavom), v porovnaní s tým by bledli aj také výrazne klimatické „skoky“ ako oteplenie po skončení poslednej doby ľadovej, či kataklizmatická udalosť PETM (Paleocénno-eocénne teplotné maximum) spred 55 miliónov rokov, ktorá vyvrcholila v následnom eocénnom maxime (kedy bolo približne o 8-10°C teplejšie ako dnes). Svet v tom čase pripomínal horúci a vlhký skleník, kedy dažďové pralesy pokrývali všetky suchozemské časti Európy a v Antarktíde neexistovalo žiadne zaľadnenie. Existujú dokonca odhady, že pokiaľ by ľudstvo minimálne do konca tohto storočia pokračovalo v súčasnom vývoji, pravdepodobnosť toho, že o niekoľko ďalších storočí sa globálne teploty priblížia tým spred 40-45 miliónov rokov, je relatívne vysoká.

Je však spomínaný nárast teploty v tak krátkom časovom období reálny aj z fyzikálneho pohľadu? Klimatické modely nie sú dokonalé a s odhadmi budúceho vývoja sú spojené nemalé, aj keď relatívne známe neistoty. Okrem toho, že nevieme celkom odhadnúť, akým demografickým alebo ekonomickým smerom sa civilizácia bude uberať v najbližších desaťročiach, ďalšia, možno ešte závažnejšia neistota spočíva v tom, že modely zatiaľ nedokážu reálne simulovať jednu z najcharakteristickejších vlastností klimatického systému Zeme, a to, jeho tendenciu sa meniť v náhlych a veľmi rýchlych skokoch. Žiaľ ako sa zdá z fyzikálnych meraní súčasného stavu atmosféry, oceánov či ľadovcov v Grónsku alebo Antarktíde, Zem veľmi pravdepodobne k jednému z takýchto skokov smeruje a čo je ešte horšie, na základe historických prameňov a geologických výskumov vieme, že táto zmena nebude ani zďaleka príjemná. Stačí si len pripomenúť, aké ťažkosti priniesla relatívne pomalá a veľmi pravdepodobne len regionálna zmena klímy počas vrcholného stredoveku, na začiatku tzv. Malej doby ľadovej. Nehovoriac už o takých rýchlych globálnych skokoch, akým bola už spomínaná udalosť PETM, ktorá mimochodom prebiehala približne 10- až 100-násobne pomalšie ako sa očakáva pre oteplenie v tomto storočí (s PETM bolo spojené jedno z piatich veľkých globálnych vymieraní). 

Adaptovaní na obdobia relatívne stabilnej klímy v období posledných 10 tisíc rokov, akákoľvek rýchlejšia zmena podnebia môže pre nás predstavovať veľmi vážne ohrozenie, dokonca na úrovni ľudského druhu. Ako celkom určite vieme, neistoty spojené s predpovedaním budúceho vývoja takmer vždy hrali v náš neprospech, a je celkom možné, že budú hrať aj v prípade nastávajúcej zmeny klímy.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Vysušovanie krajiny vs. silnejúci skleníkový efekt

Je príčinou klimatickej zmeny a globálneho otepľovania vysušovanie krajiny? V súvislosti s príčinami globálneho otepľovania a klimatick...