piatok, 29. marca 2013

Vulkanické erupcie a globálna klíma

Aj malé vulkanické erupcie dokážu významne ochladzovať planétu


Ako sme uviedli v jednom z posledných článkov, priemerná globálna teplota v poslednom desaťročí sa zvyšovala o niečo pomalšie ako predpokladali globálne cirkulačné modely, založené na náraste koncentrácií skleníkových plynov v atmosfére. Okrem zrýchlenej akumulácie tepla v hlbších častiach oceánov, prostredníctvom ktorej možno vysvetliť časť „chýbajúceho tepla“ získaného v dôsledku silnejšieho skleníkového efektu atmosféry, ďalšou príčinou je veľmi pravdepodobne nárast množstva síranových aerosólov v stratosfére ako následok vulkanickej činnosti. Doposiaľ sa však myslelo, že ochladzujúci vplyv na globálnu klímu majú len veľké, kataklizmatické erupcie tropických vulkánov (napr. Mt. Pinatubo z roku 1991 alebo Mt. Agung z roku 1963), no najnovšia štúdia publikovaná v Geophysical Research Letters (Recent anthropogenic increases in SO2 from Asiahave minimal impact on stratospheric aerosol) naznačuje, že zásadný vplyv na radiačnú bilanciu Zeme môžu mať aj menšie, ale zato pravidelnejšie vulkanické erupcie (Obr. 1).


Obr. 1: (hore) Vulkanická erupcia sopky Sarychev na Kurilských ostrovoch 12. júna 2009, tak ako ju videli astronauti z paluby ISS (Zdroj); (dole) Filipínska sopka Mayon na ostrove Luzón patrí medzi najaktívnejšie sopky na svete

Doterajší výskum v oblasti atmosférických aerosólov síce predbežne zistil, že od roku 2000 sa množstvo síranových aerosólov v zemskej stratosfére, vo výške od 20 do 30 km, ročne zvýšovalo v intervale 4-10 %, no o zdroji jeho pôvodu sa doteraz viedli intenzívne diskusie. Jedna štúdia prišla s tvrdením, že zdrojom môžu byť antropogénne emisie aerosólov pochádzajúce prevažne z Indie Číny, a nielen to. V interpretácii sa tiež uvádzal aj spôsob, akým sa častice aerosólov pravdepodobne dostávajú vysoko do stratosféry. Pomôcť tomu mali ázijské monzúny, prostredníctvom intenzívnej atmosférickej konvekcie počas letného obdobia. Konvekcia, teda organizované výstupné pohyby vzduchu, mala doslova „nasávať“ obrovské množstvá prachových častíc a vynášať ich do stratosférických výšok. Boli to však len teoretické predpoklady, ktoré, ako ukazujú výsledky v štúdii Neely et al. 2013, nemajú zrejme nič spoločné s realitou. Neely a jeho kolektív, v ktorom nechýbala ani uznávaná odborníčka S. Solomon, na základe modelových výstupov (aerosólové mikrofyzikálne modely) a satelitných meraní v období 2001-2010 dospeli k záveru, že hlavným zdrojom pozoruhodného zvýšenia koncentrácií stratosférických aerosólov po roku 2000 sú časté a pravidelné erupcie malých a stredne veľkých sopiek. Ich spoločný ochladzujúci účinok na globálne teplotné pomery sa odhaduje až 25 % z očakávaného oteplenia v poslednom desaťročí.

Ako ale ukazuje jedna z ďalších štúdií zverejnená v časopise Nature Geoscience, výstupy klimatických modelov z druhej polovice 90. rokov 20. storočia, dokázali, aj napriek pomalšiemu tempu otepľovania v poslednej dekáde, celkom presne odhadnúť vývoj globálnej teploty v uvádzanom období (Obr. 2). Viac podrobností k výsledkom možno nájsť na stránkach Guardianu alebo Nature.


Obr. 2: Dva vybrané modely globálnej teploty zverejnené v roku 1999 (plná a prerušovaná čierna čiara), namerané hodnoty v jednotlivých rokoch sú naznačené žltými bodmi, 10-ročný kĺzavý priemer meraní globálnej teploty je prezentovaný červenou čiarou (Zdroj)

Vráťme sa však ešte k samotným sopečným erupciám a ich vplyvu na globálnu klímu. V jednom z predošlých článkov sme pripomenuli jednu z posledných známych erupcií, ktorá sa odohrala doslova na prahu Európy. V súvislosti s touto, viac-menej len priemernou erupciou sa najmä v laických kruhoch začalo špekulovať o tom, či výbuch Eyjafjöll (skrátený názov pre Eyjafjallajökull) mohol ovplyvniť vývoj globálnej teploty vzduchu. V dobe jej erupcie a v období krátko po nej dosah a dôsledky tejto erupcie na klímu pravdepodobne nevedel presne doceniť nikto. Ako ale ukazuje nová štúdia Neely et al. 2013, je možné, že aj Eyjafjallajökull z roku 2010 prispel nejakou svojou časťou. Aký efekt na globálnu klímu skutočne majú teda sopečné erupcie? Závisí to nielen od charakteru vulkanických produktov, ich chemického zloženia a sily erupcie, ale aj od geografickej polohy aktívnej sopky.

Dôvod, prečo si erupciu Eyjafjallajökullu len málokto spájal s vývojom globálnej klímy, bol vcelku jednoduchý a vychádzal z toho, čo sme o vulkanických erupciách a ich vplyve na klímu dovtedy vedeli. Čo do sily výbuchu (3. stupeň VEI Index sopečnej explozivity) a množstva vyprodukovaného popola, prachu a lávy sa erupcia sopky Eyjafjöll nemohla ani zďaleka rovnať s takou udalosťou, akou bola napríklad erupcia filipínskej sopky Mt. Pinatubo z júna 1991 (Obr. 3). Počas tejto pamätnej erupcie sa dostalo do atmosféry sto násobne väčšie množstvo sopečného popola a prachu (10 km3), ktoré dokázalo v nasledujúcich, minimálne troch rokoch ovplyvniť (ochladiť) klímu na celej Zemi (pokles globálnej teploty až o 0,5 °C). Dôsledky výbuchu bolo možné v zemskej atmosfére ľahko pozorovať ešte sedem rokov po výbuchu. 


Obr. 3: Prvá zo série veľkých erupcií Mt. Pinatubo 12. júna 1991 - na obrázku, ktorý bol zachytený z americkej vojenskej základne Clark, vidieť 18 km vysoký oblak popola a prachu stúpajúci z krátera sopky. O tri dni neskôr, 15. júna, došlo k hlavnej kataklizmatickej erupcii, ktorá sopečnú tefru vyvrhla do výšky takmer 40 km - emisie síranových aerosólov ochladili globálnu klímu o 0,5 °C v priebehu nasledujúcich 2 rokov (Zdroj)

Sopky hrajú pri utváraní globálneho obrazu klímy, a najmä jeho premenlivosti dôležitú úlohu. Materiál v podobe prachových častíc a plynov, ktorý vyvrhujú pri svojej pravidelnej aktivite do vyšších vrstiev atmosféry, dokáže ovplyvniť chemické, radiačné a dynamické vlastnosti zemskej atmosféry. To, ako významne konkrétny vulkán klímu skutočne aj ovplyvní závisí hneď od niekoľkých faktorov. Popri sile samotného sopečného výbuchu a geografickej polohy sopky sú to predovšetkým chemické zloženie a množstvo vyprodukovaných častíc ako aj ich vertikálne rozloženie a koncentrácia v jednotlivých vrstvách atmosféry. Z tohto pohľadu je dôležité, aby sa vyvrhovaný materiál dostal do čo možno najväčších výšok a mal vysoký podiel zlúčenín na báze síry. Prítomnosť sopečných aerosólov vo výškach nad 15-20 km dokáže ovplyvniť klímu aj na niekoľko rokov.

Trochu z histórie
Deň po veľkej erupcii Vezuvu v roku 79 n.l. si Plínius Mladší povšimol, že slnko v dôsledku veľkej koncentrácie sopečného popola, prachu a plynov znížilo svoju svietivosť na úroveň, aká je bežne vídaná pri zatmeniach Slnka. Tento efekt bol pravdepodobne len lokálny a obmedzoval sa na oblasť Neapolského zálivu. Bol to však až Benjamin Franklin, ktorý ako prvý vedec rozpoznal súvislosť medzi výskytom neobvyklej, suchej hmly vo Francúzsku v lete roku 1783 ako aj mimoriadne chladnou zimou na prelome rokov 1783/84, a veľkou sopečnou erupciou. Vtedy ešte nevedel, že išlo o legendárnu erupciu sopky Laki na Islande. Súdobé chemické rozbory tejto hmly dokázali identifikovať látku, ktorú v súčasnosti poznáme pod názvom kyselina sírová (H2SO4). Aby sa však tento problém dostal do širšieho povedomia muselo ubehnúť ešte ďalších 100 rokov.


Obr. 4: Anak Krakatoa počas jednej z erupcií v roku 2008 (Zdroj)

Bola to práve známe indonézska sopka Krakatoa, ktorej erupcia a najmä jej globálne dôsledky vzbudili celosvetovú pozornosť tak médií ako aj bežných ľudí. Nezvyčajne sfarbené západy a východy Slnka a Mesiaca neunikli pozornosti aj tých, ktorí sa obyčajne na oblohu nepozerajú. Medzi hlavné príčiny, ktoré mali mať na svedomí tieto nezvyčajné javy bol zaradený aj kremičitý sopečný prach a plyny obsahujúce zlúčeniny síry. Len na margo týchto udalostí môžeme pripomenúť, že v pamäti vtedajších ľudí sa ešte črtali spomienky na obdobné úkazy, spôsobené dokonca ešte masívnejšou vulkanickou erupciou. Reč je o mimoriadne ničivom vulkanickom výbuchu Tambory z roku 1815 (Obr. 6; pozn.: výbuch Tambory, VEI 7, bol však asi 10-násobne slabší ako najväčšia erupcia za posledných 25 miliónov rokov - Toba). Po sérii troch silných erupcií v Karibiku v roku 1902 a predovšetkým najsilnejšej erupcii 20. storočia, aljašskej sopky Katmai (Novarupta) z roku 1912, dospeli dvaja vedci (C. G. Abbot a W. J. Humphreys), nezávisle jeden od druhého, k záveru, že sopečná aktivita môže viesť k dočasnému hemisférickému až globálnemu ochladeniu klímy. Neskoršie vedecké štúdie ako aj priame pozorovania a merania zo zeme, lietadiel a vesmíru potvrdili, že sa tento efekt zvýrazňuje najmä po mimoriadne silných erupciách sopiek nachádzajúcich sa prevažne v tropickom pásme. Tieto závery boli doložené najmä empirickými údajmi po mimoriadnej sopečnej aktivite vulkánov Agung (Indonézia, 1963), Mt. St. Helens (USA, 1980), El Chichón (Mexiko, 1982) a Mt. Pinatubo (Filipíny, 1991).


Obr. 5: Simulovaný ochladzujúci efekt kolosálnej vulkanickej erupcie Toby (pred 74 tisíc rokmi) odhadnutý pomocou klimatických modelov - keby Toba vybuchla dnes, väčšia časť povrchu pevnín by sa pravdepodobne ochladila o minimálne 12 °C v priebehu prvého roka po erupcii. Sila erupcie Toby je odhadovaná na VEI 8 - išlo o najsilnejšiu sopečnú erupciu za posledných 25 miliónov rokov (Zdroj)


Obr. 6: Odhadovaný ochladzujúci účinok erupcie Tambory z roku 1815 - na mapke sú znázornené odchýlky letnej priemernej teploty v Európe od normálu 1971-2000, rok 1816 je tiež známy ako "Rok bez leta" (Zdroj)

Klimatický efekt sopečných erupcií
Keďže aj po mimoriadne silných erupciách zotrvávajú prachové a popolové častice v atmosfére rádovo len niekoľko týždňov, prípadne mesiacov, sú to práve plyny a medzi nimi najmä SO2, CO2, H2O, N2, H2S a HCl, ktoré odrážajú alebo pohlcujú v stratosférických výškach časť priameho slnečného žiarenia a ochladzujú tak dostatočne výrazne prízemné vrstvy troposféry (najnižšie ležiaca vrstva atmosféry). Pre vulkanológov a predovšetkým klimatológov je zaujímavý najmä oxid siričitý (SO2, Obr. 10), ktorý vo voľnej atmosfére veľmi ľahko reaguje s vodnou parou, pričom vznikajú drobné aerosólové kvapôčky kyseliny sírovej (H2SO4). Vrstva kyseliny sírovej veľmi účinne zabraňuje prenikaniu krátkovlnnej a viditeľnej časti slnečnej radiácie k zemskému povrchu (Obr. 8), ktorý sa následne ochladzuje. Naopak vrstva samotná sa vplyvom zvýšeného pohlcovania energie slnečného žiarenia a tepelnej radiácie zemského povrchu a oblačnosti ohrieva. Z tohto vyplýva, že čím výraznejšie sú v sopečných aerosóloch zastúpené práve plynné zlúčeniny síry, tým výraznejší dopad to v konečnom dôsledku môže mať na globálnu klímu.


Obr. 7: Schematické znázornenie klimatického účinku veľkej sopečnej erupcie na rozptyl a pohlcovanie žiarenia, na povrchovú teplotu vzduchu a iné procesy v zemskej atmosfére a na zemskom povrchu (Zdroj)

To však nie je ani zďaleka všetko. Ako sme už spomenuli v úvode, jedným z najdôležitejších faktorov je aj geografická poloha konkrétnej sopky. Oblasti s výskytom aktívnych vulkánov nie sú na zemskom povrchu rozmiestnené rovnomerne, avšak ani náhodne. Až na niektoré výnimky sa ich výskyt obmedzuje na kontaktné zóny litosférických dosiek. Jedna z najvýraznejších takýchto línii ohraničuje Tichý oceán a nazýva sa tiež „Ohnivý prstenec“. Jeho súčasťou sú napríklad sopky v Chile, Peru, Ekvádore, Mexiku, USA, na Aljaške, Aleutských a Kurilských ostrovoch, v Japonsku a na Filipínach. Klimatológovia si pre účel svojich analýz rozdelili sopky na dve skupiny, a to na vulkány tropické (do 30° j. a s. g.š.) a mimotropické (nad 30° j. a s. g.š.). Pre globálnu klímu majú význam najmä tie tropické, ktorých prachové a plynné aerosóly dokáže stratosférické (aj troposférické) prúdenie v nízkych zemepisných šírkach rozniesť rovnomerne okolo celého rovníka do 2 až 3 týždňov po erupcii. Šírenie vulkanických aerosólov do vyšších zemepisných šírok je však už o niečo pomalšie, pretože naráža na niekoľko bariér, ktorých priechodnosť závisí najmä od ročného obdobia. Ale aj napriek tomu to sopečnému oblaku netrvá zväčša ani jeden rok, aby sa prepracoval až k pólom. Mimotropické vulkány sa globálne presadzujú neporovnateľne ťažšie a väčšinou sa im to ani nepodarí. Aerosóly vulkanických erupcií vo vyšších zemepisných šírkach sa pod 30° šírky jednoducho nedostanú a tak je im tropické pásmo, kde by ich vplyv bol výraznejší, odoprené. K takejto situácii došlo dokonca aj po tak výnimočne silných erupciách, akými boli napríklad Laki z roku 1783 a Katmai zo začiatku 20. storočia (1912).

 

Obr. 8: Redukcia priameho slnečného žiarenia sopečnými erupciami zaznamenaná na observatóriu na Mauna Loa - Hawaii (Zdroj)

Okamžitý klimatický efekt (Obr. 7) v podobe ochladenia prízemných vrstiev atmosféry sa objavuje zväčša už mesiac po erupcii a pretrváva po dobu troch až šiestich mesiacov. Následné mierne oteplenie je v prvom roku po erupcii opäť vystriedané ochladzovaním, ktoré môže v závislosti od rozsahu sopečného výbuchu pretrvať až 5 rokov. V prípade mimotropických erupcií zvykne byť už prvá zima danej pologule mimoriadne chladná a nasledujúce letá výrazne vlhké (došlo k tomu napríklad po erupcii sopky Laki). Efekt tropických erupcií v mimotropických šírkach je však diametrálne odlišný. Zatiaľ čo sa trópy výrazne ochladzujú, kontinentálne oblasti vyšších zemepisných šírok sú dočasne teplejšie, najmä v zime. Je to dôsledok výraznejšieho prúdenia teplého oceánskeho vzduchu (v dôsledku intenzívnejšieho zonálneho prúdenia pozdĺž rovnobežiek) nad kontinenty danej pologule. Celkovým výsledkom je však globálne ochladzovanie, a to predovšetkým kvôli väčšej rozlohe tropického pásma. 

Okrem ochladzujúceho efektu, ktorý sa prejavuje v časovom horizonte 1-3 rokov, majú sopky aj opačný účinok na globálnu klímu. Tento otepľujúci efekt sa však prejavuje v oveľa dlhších časových periódach. Ako určite vieme, vulkány sú, okrem iného, aj významným zdrojom CO2. Ročne je na zemskom povrchu aktívnych 50-60 sopiek a odhaduje sa, že celkovo dodajú do atmosféry približne 0,132 a 0,319 mld. ton (gigaton = Gt) CO2 za rok (Zdroj). V porovnaní s antropogénnymi emisiami (> 37 Gt/rok) je to síce relatívne málo, ale tento príspevok je pomerne stabilný, a už niekoľko miliónov rokov udržuje koncentrácie tohto plynu na celkom "znesiteľných" hodnotách. Z geologickej histórie sú však známe aj prípady, kedy dlhodobo zvýšená vulkanická činnosť spôsobila významné otepľovanie (v priebehu jury, kriedy alebo PETM pred 55 milión rokmi).   


 Obr. 9: Erupcia sopky Eyjafjallajökull z apríla 2010 (Zdroj)

V prípade sopky Eyjafjöll (Obr. 9) sa v priebehu prvých 72 hodín erupcie dostalo do atmosféry 140 milión m3 popola a prachu. Popri relatívne slabej erupcii však potenciál Eyjafjöllu znevýhodňovala aj jej poloha vo vysokých zemepisných šírkach severnej pologule. Aby sopka dokázala zásadných spôsobom ovplyvniť globálnu klímu, je najlepšie ak sa nachádza v tropickom pásme, v blízkosti rovníka, kde prúdenie v atmosfére dokáže veľmi efektívne rozniesť sopečné aerosóly takmer rovnomerne po celej Zemi a účinne tak znížiť intenzitu prichádzajúceho slnečného žiarenia. Ak sa však vulkán nachádza vo vyšších zemepisných šírkach a jeho erupcia nie je výnimočne silná, jeho vplyv sa obmedzuje len na pologuľu, na ktorej sa nachádza. To znamená, že v prípade dokonca aj silnejšej erupcie Eyjafjöllu (viac ako 3. stupeň VEI), prípadne inej islandskej sopky, by sa jej vplyv obmedzil len na severnú pologuľu. 


Obr. 10: Množstvo síranových emisií vyvrhnutých do atmosféry počas vybraných erupcií v období 1979-2004 v tisícoch tonách (Zdroj)

Island a jeho „ľadovcové“ vulkány
Island je skutočnou krajinou sopiek, pretože okrem Eyjafjöllu sa tu nachádza ďalších 29 vulkánov aktívnych v období zatiaľ poslednej geologickej periódy, Holocénu. Niektoré z nich sú pre Islanďanov oveľa nebezpečnejšie než Eyjafjöll, a to nielen kvôli svojej častej a pravidelnej aktivite (Hekla), ale aj preto, že ležia pod mohutnými ľadovcami (Katla, Grímsvötn), takže v prípade erupcie môžu vyvolať ničivé povodne (v miestnom jazyku tiež nazývané jökulhlaups). K takýmto nebezpečným situáciám dochádza pomerne často najmä v prípade sopky Grímsvötn (naposledy v novembri 2004) ležiacej pod 200 metrov hrubou vrstvou ľadu v centrálnej časti najväčšieho islandského ľadovca, Vatnajökull. Povodne z roku 2004, prípadne z roku 1996 boli mimoriadne závažné, no našťastie sa vyhli oblastiam, kde žijú ľudia. Niet sa preto čomu čudovať, že obavy vulkanológov v posledných dňoch smerujú k mohutnému, aj keď nie až tak vysokému vulkánu Katla, ktorý sa rozprestiera východne od Eyjafjöllu a pokrýva ho rozsiahly, miestami až 500 metrov hrubý ľadovec Myrdalsjökull, štvrtý najväčší na Islande. V prípade, že by sa Katla prebudila k životu, jej erupcia by bola pravdepodobne nielen silnejšia (4. až 5. stupeň VEI), ale hrozila by roztopiť značnú časť ľadovca neporovnateľne väčšieho objemu, ako je to v prípade ľadovca Eyjafjallajökull.

Ďalším kandidátom na prípadnú erupciu je aj v 20. storočí oveľa aktívnejšia sopka Hekla, nachádzajúca sa severne od Eyjafjöllu, v tesnej blízkosti východnej vetvy Stredoatlantickej riftovej zóny, ktorá oddeľuje západne ležiacu Severoamerickú litosférickú dosku od Euroázijskej, ktorá sa pomaly posúva na východ. Hekla bola v 20. storočí aktívna hneď sedem krát, aj keď je pravda, že jej erupcie zväčša dosahovali len druhý, prípadne tretí studeň intenzity. Jej aktivita sa najčastejšie prejavuje vytekaním lávy pozdĺž 5,5 km dlhej trhliny Heklugjá. Naposledy dala Hekla o sebe vedieť vo februári roku 2000.   

Poobhliadnutie sa za Laki
Súčasná vulkanická aktivita je však len slabým odvarom toho, čo zažili Islanďania počas ôsmich mesiacov v rokoch 1873 až 1874, kedy došlo k najväčšej známej lávovej erupcii v historickej dobe. Od júna 1783 do februára 1874 sa láva s neustávajúcou intenzitou vylievala z 27 km dlhej trhliny Laki (Obr. 11), na ktorej vzniklo dovedna až 130 sopečných kráterov. Celkový objem lávy, ktorý Laki vyprodukovala bol ohromný. Takmer 15 km3 roztavených bazaltov pokrylo v priebehu erupcie vyše 550 km2 územia (približne rozloha okresu Svidník). Ide o bezkonkurenčne najväčší lávový prúd zaznamenaný v historickej dobe na Zemi. Aby sme si objem tohto lávového prúdu vedeli predstaviť v reálnych dimenziách Slovenska, skúsme použiť parametre Liptovskej Mary, našej, objemovo najväčšej priehrady. Laki by ju bez problémov naplnila takmer 45-krát! Mimoriadne bolo aj množstvo plynov, najmä oxidu siričitého, emitovaných do atmosféry. Sopka Pinatubo by musela vybuchnúť 6-krát (!) v priebehu 8 mesiacov, aby sa vyrovnala Laki, ktorá do atmosféry vychrlila 120 miliónov ton SO2.  


Obr. 11: Erupcia Laki výrazne poznačila charakter krajiny aj vo vzdialenejšom okolí. Jej dopad bol citeľný takmer vo všetkých kútoch severnej pologule (vľavo); vulkán Grímsvötn (vpravo) je najčastejšie vybuchujúcou sopkou na Islande, jej erupcie sú, vzhľadom na jej polohu pod ľadovcom Vatnajökull, vždy sprevádzané katastrofálnymi povodňami jökulhlaups

Následky erupcie Laki sa vymykajú bežnej skúsenosti nielen vulkanológov, ale aj bežných ľudí. Pre Islanďanov bola Laki nepredstaviteľnou katastrofou, ktorá dokázala v nasledujúcich rokoch, najmä v dôsledku strašného hladomoru, zredukovať počet obyvateľov ostrova o celú pätinu. Dôsledky sa však nevyhli ani oblastiam mimo Islandu. Modravý oblak plynov, pripomínajúci smog, visel nad celou Európu dlhé štyri mesiace a slnečné žiarenie bolo tak slabé, že sa ľudia mohli pozerať do slnka bez obáv, že by ich oslepilo. Nepriazeň počasia a veľká neúroda v nasledujúcich rokoch postihla takmer celú Európu, kde napríklad vo Francúzsku viedli až k sociálnym nepokojom, ktoré napokon vyústili do Francúzskej revolúcie v roku 1789. A aby toho nebolo málo, zima na prelome rokov 1783/84 patrila v Európe medzi najtuhšie za posledných 500 rokov! Ešte šťastie, že erupcie ako Laki sú dokonca aj v globálnej perspektíve veľmi zriedkavé. 


Obr. 12: Erupcia vulkánu Grímsvötn na Islande v roku 2011 (Foto: Egill Adalsteinsson/EPA)

Ak by Laki vybuchla v súčasnosti, čo sa samozrejme tak ľahko nestane a skutočne to ani nehrozí, dôsledky pre Európu a celú severnú pologuľu by boli nepredstaviteľne horšie ako v prípade vulkánu Eyjafjallajökull, ktoré sa našťastie obmedzili len na dočasne prerušenie leteckej dopravy v severoatlanticko-európskeho priestoru. Chladnejšieho leta či dokonca zimy, prípadne veľkej neúrody zapríčinenej sopečnou erupciou sa v nasledujúcom období zatiaľ obávať nemusíme.


Literatúra
Sigurdsson, H., 1982. Volcanic pollution and climate--the 1783 Laki eruption: American Geophysical Union, EOS Transactions, v. 10 August 1982, p. 601-602.
Rampino, M. R., and Self, S., 1982. Historic eruptions in Tambora (1815), Krakatau (1883), and Agung (1963), their stratospheric aerosols, and climatic impact: Quaternary Research, v. 18, p. 127-143.
Self, S., Zhao, Jing-Xia, Holasek, R.E., Torres, R.C., and King, A.J., 1996. The atmospheric impact of the 1991 Mount Pinatubo eruption, in Newhall, C.G., Punongbayan, R.S. (eds.), 1996, Fire and mud: Eruptions and lahars of Mt. Pinatubo, Philippines, Philippine Institute of Volcanology and Seismology, Quezon City and University of Washington Press, Seattle, 1126 p.
McGee, K.A., Doukas, M.P., Kessler, R. and Gerlach, T., 1997. Impacts of volcanic gases on climate, the environment, and people: U.S. Geological Survey Open-File Report 97-262, 2 p.
Jones, G.S., et al., 2005. "An AOGCM simulation of the climate response to a volcanic super-eruption", Climate Dynamics, 25, Numbers 7-8, pp 725-738, December, 2005.
Read, W.G., L. Froidevaux and J.W. Waters, 1993. "Microwave Limb Sounder measurements of stratospheric SO2 from the Mt. Pinatubo eruption", Geophysical Research Letters 20 (1993), pp. 1299-1302.
Zielinski, G.A. et al., 1996. "Potential Atmospheric Impact of the Toba Mega-Eruption 71,000 Years Ago", Geophysical Research Letters, 23, 8, pp. 837-840, 1996.

Zdroje
http://www.wunderground.com/climate/volcanoes.asp?MR=1 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Vysušovanie krajiny vs. silnejúci skleníkový efekt

Je príčinou klimatickej zmeny a globálneho otepľovania vysušovanie krajiny? V súvislosti s príčinami globálneho otepľovania a klimatick...