Smutný príbeh miznúcich jazier

Veľké jazerá a priehrady sveta rýchlo vysychajú. Na vine sú ľudia

Zdalo by sa, že veľké jazerá, koncentrujúce značné objemy či už sladkej alebo slanej vody sú trvalou a takmer nemeniacou sa súčasťou krajiny. Nie je to ale vždy tak. Od minimálne druhej polovice 20. storočia sledujeme po celom svete nápadný trend rýchleho ústupu, v horšom prípade zániku veľkých vnútrozemských jazier, a to nielen v suchých oblastiach trópov a subtrópov. Na úvod tohto blogu len niekoľko postrehov.

Veľká časť pôvodného Aralského jazera do roku 2014 prakticky vyschla. Stalo sa tak prvý krát v modernej histórii jazera. Hladina Mŕtveho mora dnes klesá o viac ako jeden meter za rok. Ak izraelská vláda nepodnikne žiadne kroky pre jeho záchranu, unikátny ekosystém tohto slaného jazera môže do roku 2050 úplne zmiznúť. Bajkalské jazero, najstaršie jazero sveta, v ktorom je až 1/5 všetkej povrchovej sladkej vody, má najnižšiu hladinu za posledných 60 rokov. Najväčšie čínske sladkovodné jazero Poyang vysychá. V decembri minulého roku klesla hladina jazera rekordne nízko. Na vine je sucho a výstavba obrovskej priehrady Tri úžiny. Najslávnejšie iránske jazero Urmia (Obr. 1) stratilo za posledných 40 rokov až 90 % svojho objemu. Jazero je teraz 8-násobne slanšie ako morská voda. Africké jazero Čad stratilo v rokoch 1983 až 1998 až 95 % svojho objemu. Na vine je zlé hospodárenie s vodou na zavlažovanie, dezertifikácia a globálne otepľovanie. Z mnohých pôvodných farmárov a chovateľov dobytka sa stali žobráci v priľahlých veľkomestách. Hladina jazera Mead, ktoré vzniklo po výstavbe slávnej Hooverovej priehrady a má najväčšiu kapacitu výroby elektriny na svete, klesla minulý rok rekordne nízko.

Obr. 1: Jazero Urmia, nachádzajúce sa v severozápadnom Iráne, dnes patrí medzi najslanšie jazerá na svete - ide o jeden z mnohých príkladov toho, ako ľudské aktivity v kombinácii s dôsledkami globálneho otepľovania dokážu zničiť v priebehu niekoľkých desaťročí fungujúci jazerný ekosystém (Zdroj)

Od jazera k jazeru sú príčiny úbytku vody síce rôzne, no v zásade tu možno vidieť niekoľko spoločných menovateľov. Ako nakoniec uvádza aj Medzinárodná nadácia pre ochranu prírody (WPF), hlavnou príčinou vysychania až jednej tretiny svetových jazier a veľkých riek je človek a jeho väčšinou neefektívne zaobchádzanie s vodným zdrojmi v podmienkach stále sa zvyšujúcej populácie ľudí, intenzívnejšieho poľnohospodárstva a odlesňovania. K nemenej významným faktorom však patria aj pokles hladiny podzemných vôd, riečneho prietoku a zrážok vo vnútrozemí kontinentov v dôsledku klimatickej zmeny, či stavba obrovských vodozádržných priehrad, ktoré odvádzajú značné množstva vody do priemyselných a urbanizovaných oblastí. Dobrým príkladom je známa Hooverova priehrada na rieke Colorado na americkom juhozápade. Jazero Mead, ktoré stavbou priehrady vzniklo dnes poskytuje vodu pre viac ako 30 miliónom ľudí v siedmich amerických štátoch, vrátane veľkých miest ako Las Vegas, Los Angeles a Phoenix. Kvôli veľkej strate vody v jazere rieka Colorado už niekoľko rokov do oceánu vôbec nedoteká, stráca sa v púšti len niekoľko kilometrov pred ústím do Kalifornského zálivu.

Smutný príbeh Aralského jazera

Ďalším smutným príkladom je jazero, ktoré sa stalo synonymom najväčšej environmentálnej katastrofy 20. storočia spôsobenej človekom. Príbeh Aralského jazera poznáme takmer všetci. Od roku 1960 prišlo jazero v dôsledku zavlažovania pre účely pestovania bavlny o viac ako 90 % svojho pôvodného objemu vody. Zhrdzavené vraky lodí v púšti sú symbolom menej harmonického súžitia človeka s prírodou. Z pôvodnej rozlohy 68 tisíc kilometrov štvorcových zostalo z tohto kedysi štvrtého najväčšieho vnútrozemského jazera na svete už len zlomok (Obr. 2). Kým jeho menšiu severnú časť sa pravdepodobne podarí zachrániť, osud zvyšku je už prakticky spečatený. Ľudia na jeho záchranu rezignovali. Rybári a mnohé miestne komunity prišli o svoje živobytie, keďže jazero prakticky zmizlo a nahradila ho púšť planá toxických solí. Zvyšok je príliš slaný, znečistený pesticídmi a umelými hnojivami, aby ho bolo možné využívať (Obr. 3). Ľudia však prišli nielen o zdroje príjmov, ale ako sa ukázalo neskôr aj o svoje zdravie.

Obr. 2: Satelitný snímok Aralského jazera v roku 2000 (vľavo) a z augusta roku 2014 (vpravo) - tenká čierna čiara znázorňuje jeho pôvodné pobrežie (Zdroj) 

A akoby toho nebolo dosť, zmiznutie jazera malo zásadný vplyv aj na zhoršujúce sa klimatické pomery v celej širokej oblasti – klíma sa stala jednoducho „drsnejšou“. Letné teploty sú vyššie, zatiaľ čo tie zimné klesajú počas extrémne studených zím na nižšie hodnoty ako pred šesťdesiatimi rokmi. Oblasť pôvodného jazera je dnes nielen suchšia, ale aj veternejšia, čo prináša miestnym obyvateľom len utrpenie. Ľudia musia stále častejšie bojovať s respiračnými ochoreniami, a kvôli vysokej toxicite previevaného prachu aj s vysokým počtom prípadov rakoviny. Klimatické a environmentálne zmeny, ktoré obrovská strata jazernej vody vyvolala v celom regióne sa tak nakoniec obrátili proti silám, ktorá túto katastrofu spôsobili. Ako sa ale hovorí, nádej umiera posledná, v tomto prípade určite zatiaľ žije v podobe „znovuzrodenia“ Malého Aralu. Vďaka vybudovaniu záchytnej hrádze v roku 2005, oddeľujúcej Malý Aral od zvyšku jazera, sa jazero na severe opäť začína plniť vodou a jeho návrat do mesta Aral City sa očakáva niekedy medzi rokmi 2013 až 2020.

Obr. 3: Kedysi pobrežie Aralského jazera, dnes útes končiaci na dne suchého jazera - záber je z roku 2014; medzi rokmi 1960 a 1986, kedy došlo k najrýchlejšiemu ústupu, klesla hladina jazera o viac ako 12 metrov (Zdroj)

Bajkalské jazero prichádza o vodu

Aralské jazero však nie je jediným príkladom nešetrného hospodárenia s vodou v krajine. Naopak, zdá sa, že vysychanie veľkých prirodzených jazier, ale aj mnohých ľuďmi vytvorených priehrad sa stáva globálnym problémom. Medzi ohrozené jazerá, a to nielen v dôsledku rastúceho znečistenia vody, sa začína zaraďovať aj Bajkalské jazero. V tomto jazere starom 25 miliónov rokov žije viac ako 1700 druhov rastlín a živočíchov, z ktorých až dve tretiny nežijú nikde inde na svete. So svojimi viac ako 23 tisíc kilometrov kubických sladkej vody prekonáva objem všetkých piatich Veľkých jazier v severnej Amerike. V súčasnosti ruská vláda vyhlásila stav „zvýšenej pohotovosti“ pre zvrátenie negatívneho trendu poklesu hladiny. Len v priebehu roku 2014 klesla hladina jazera o rekordných 40 centimetrov, a je tak najnižšia za posledných 60 rokov. Pokles hladiny súvisí hlavne s minuloročným suchom, ktoré postihlo rozsiahle oblasti stredného Ruska. (K veľmi podobnej situácii došlo napríklad aj v roku 2003; Obr. 4) Trend poklesu zrážok a rastúceho sucha však môže v súvislosti s klimatickou zmenou v budúcnosti pokračovať, keďže sa pre celú oblasť južnej Sibíri predpokladá postupná aridizácia podnebia (ide o proces, kedy sa regionálna klíma postupne stáva suchšou).

Obr. 4: V roku 2003 postihli rozsiahle oblasti okolia jazera Bajkal lesné požiare. Tie nie sú v Rusku a na Sibíri ničím výnimočné, ich rozsah a dĺžka trvania však v dôsledku klimatickej zmeny narastajú. Podľa niektorých klimatických modelov sa plocha kontinentov vystavovaných suchu zvýši zo súčasných menej ako 20 % na viac ako 50 % do konca tohto storočia (Zdroj)

Unikátne Mŕtve more môže do roku 2050 vyschnúť

Jedno z najslanších jazier na svete, vyplňujúce najnižšie položené miesto na pevnine, 400 metrov pod úrovňou hladiny mora, sa rýchlo zmenšuje už niekoľko desaťročí (Obr. 5 a 6). Príčinou je nielen miestna veľmi suchá a teplá klíma, ale predovšetkým stále sa zmenšujúci prietok jeho hlavného prítoku – rieky Jordán. Aj keď Izrael svoje vodné zdroje využíva veľmi efektívne, podobne ako inde na svete aj tu rastie celková spotreba vody, čo sa prejavuje aj tým, že Jordán v suchších rokoch do jazera už takmer nedoteká. Za posledných 40 rokov hladina klesla o viac ako 27 metrov, a v posledných rokoch klesala rýchlosťou asi jeden meter za rok. Ak by sa na tomto trende nič podstatné nezmenilo, je veľmi pravdepodobné, že do roku 2050 jazero celkom vyschne.

Obr. 5: Hladina Mŕtveho mora leží približne 429 metrov pod úrovňou morskej hladiny - ide o najnižšie položené miesto na pevnine, jazero je súčasne jedno z najslanších jazier na Zemi s priemernou salinitou 34,2 % (oceán má priemernú salinitu 3,5 %) a tiež je aj najhlbším slaným jazerom na svete - 304 metrov (Zdroj) 

Niet divu, že izraelská vláda živí stále pri živote megalomanský projekt, ktorý by dokázal jazero zachrániť. Keďže jazero má dnes takmer desaťnásobne slanšiu vodu oceán, najjednoduchším riešením by bolo postaviť sieť kanálov alebo potrubí smerujúcich z 180 kilometrov vzdialeného pobrežia, ktoré by dokázali ročne prečerpať do jazera viac ako dve miliardy metrov kubických slanej vody. Existujú však obavy, že slaná voda z Červeného mora môže nenávratne zmeniť unikátne chemické zloženie vody jazera, ktoré je povestné svojimi liečivými účinkami. Spoločný izraelsko-jordánsko-palestínky projekt prívodného kanálu (potrubia) za asi 400 miliónov dolárov by však nezachránil len samotné jazero, ale vyriešil by aj problém s nedostatkom elektrickej energie v regióne. Projekt totiž počíta so stavbou hneď niekoľkých vodných elektrární, ktoré by využívali existujúci spád toku medzi pobrežím Červeného mora a preliačinou Mŕtveho mora.

Obr. 6: Vzhľadom na strmé pobrežie a rýchlo klesajúce dno v severnej časti, ústup jazera v posledných 40 rokov je evidentný hlavne na juhu, v oblasti, ktorá sa súčasne využíva na produkciu solí (Zdroj)

Čínske jazero Poyang

Poyang je najväčšie čínske jazero s priemernou rozlohou 3500 kilometrov štvorcových. V roku 2012 však jeho rozloha v dôsledku sucha a stavby priehrady Tri úžiny v strednej Číne klesla na rekordných 200 kilometrov štvorcových, teda o takmer 95 %. Tento rekord však netrval dlho a v decembri 2013 klesla hladina ešte nižšie, pričom jeho hĺbka dosahovala v priemere len 7,5 metra. Aj keď rozloha jazera v priebehu roku výrazne kolíše ako súčasť prirodzeného cyklu striedania období sucha a dažďov (Obr. 7), aj v tomto prípade zohráva významnú úlohu pri jeho dlhodobom vysychaní klimatická zmena. Obdobie sucha totiž v súčasnosti prichádza v priemere o viac ako sedem týždňov skôr v porovnaní s obdobím pred 50 rokmi a v regióne okolo jazera je až o 60 % menej zrážok. Okrem narušenia života miestnych a migrujúcich druhov živočíchov a vtákov, minuloročné sucho znamenalo nedostatok vody pre asi milión miestnych obyvateľov. Podľa neoficiálnych odhadov je teraz v oblasti asi iba desatina pôvodného počtu rýb a vtákov. Mnohí rybári tak prišli o zdroj svojej obživy.

Obr. 7: Satelitné snímky jazera Poyang zo začiatku apríla 2012 (vľavo hore) a konca mája 2012 (vpravo hore) ukazujú výrazné sezónne zmeny rozlohy jazera medzi období sucha (apríl 2012) a dažďov (máj 2012). Na obrázku dole je situácia z mája 2013, kedy došlo k oneskoreniu príchodu obdobia dažďov. V priebehu dvoch mesiacov môže hladina jazera klesnúť aj o viac ako 4 metre. Na pozadí týchto medzisezónnych zmien však možno rozpoznať dlhodobý trend poklesu hladiny i rozlohy jazera. Kým ešte v roku 2003 mala hladina jazera výšku 15 metrov, v decembri roku 2013 to bolo už len 7,5 metra (Zdroj)

Príbeh jazera Urmia

Väčšina čitateľov asi doteraz o tomto jazere nikdy nepočula. Jazero Urmia sa nachádza v severozápadnej časti Iránu a ide o druhé najväčšie slané jazero na svete. Jazero je tiež súčasťou biosférickej rezervácie vyhlásenej organizáciou UNSECO v roku 1975. Hlavným zdrojom vody v jazere sú atmosférické zrážky a podzemná voda. Podľa vedcov sú hlavnými príčinami vysychania jazera klimatická zmena, stavba priehrad a odčerpávanie vody na poľnohospodárske a priemyselné účely (Obr. 8). V dôsledku meniacej sa klímy a rastúcej teploty v oblasti menej prší a zároveň sa zvyšuje výpar. Len v rokoch 1998-99 pritieklo do jazera o takmer 2 milióny metrov kubických vody menej. Vedci už v roku 2010 hovorili o tejto situácii naliehavo: „Smrť jazera Urmia, tichá katastrofa". Ich prognózy sa však nakoniec naplnili, keďže už o štyri roky neskôr rozloha jazera dramaticky klesla na svoje historické minimum. Jazero je dnes nielen menšie, ale aj výrazne, až 8-násobne slanšie ako morská voda. Stáva sa tak neobývateľným pre väčšinu rastlín a živočíchov. Nakoniec však treba pripomenúť, že jazero Urmia je iba jedno z mnohých jazier, ktoré v tejto oblasti Stredného východu postihol podobný osud.

Obr. 8: (hore) Najznámejšie iránske jazero Urmia v posledných rokoch výrazne ustupuje - dokazujú to aj zábery z družice - vľavo je stav z júla 1998 a vpravo z júna 2014, pričom v septembri 2014 predstavovala rozloha jazera len 12 % stavu spred 40 rokov (Zdroj), (dole) satelitné snímky jazera Urmia medzi rokmi 1984 a 2014 (Zdroj); zmeny rozlohy jazera medzi rokmi 1972 a 2014 je možné nájsť napríklad aj tu (Zdroj)

Čadské jazero

Príbeh Čadského jazera bol v minulosti pomerne diskutovaný. Kedysi štvrté najväčšie jazero afrického kontinentu (Obr. 9), poskytujúce dnes vodu pre asi 68 miliónov ľudí, sa v priebehu posledných 30 rokov zmenšilo o približne 80 %. Tak ako aj v prípade iných veľkých jazier, spoloční menovatelia jeho rýchleho ústupu sú rovnakí: neúčinné zavlažovacie a farmárske metódy, pokles zrážok, rozširovanie púšte a častejší výskyt sucha v dôsledku klimatickej zmeny. Rastúci nedostatok vody je tiež významným faktorom v ozbrojených konfliktoch v priľahlých oblastiach. Hoci v roku 2007 došlo k určitému zlepšeniu situácie s vodou, súčasná rozloha jazera stále predstavuje iba zlomok jeho pôvodnej veľkosti. Pretože jazero je pre ekonomiku strednej Afrika doslova nenahraditeľné, podobne ako v prípade Mŕtveho mora, aj pre Čadské jazero existuje určitá nádej v podobe projektu asi 100 kilometrov dlhého spojovacieho kanálu, ktorý by prečerpával vodu z Konga do rieky Chari, hlavného prítoku jazera. Či sa tento projekt vzhľadom na politickú nestabilitu celého regiónu nakoniec uskutoční je ale veľmi otázne. Dokument o príčinách a dôsledkoch vysychania jazera Čad si môžete pozrieť na tomto videu.

Obr. 9: Porovnanie rozlohy jazera Čad medzi rokmi 1963 a 2013. Pokles rozlohy je naozaj dramatický. Z jeho pôvodnej rozlohy 26 000 dnes zostalo približne 1350 kilometrov štvorcových (Zdroj) 

Systém vodných nádrží Cantareira

Cantareira je systém piatich umelých vodných nádrží, ktoré zásobujú 20 miliónov obyvateľov mesta São Paulo, najväčšej metropolitnej oblasti Južnej Ameriky. Od polovice minulého roku je v oblasti nedostatok vody, ktorý pretrváva až doteraz. V októbri minulého roku klesla kapacita vodných nádrží na úroveň 5 až 6 %, pričom dažde v novembri a decembri 2014 túto situáciu len mierne zlepšili (Obr. 10 a 11). Ani pravidelné obdobie dažďov však neprinieslo ukončenie sucha, ktoré odborníci považujú za najhoršie v histórii juhovýchodnej Brazílie.

Obr. 10: Vodná nádrž Jaguari, jeden z piatich kľúčových rezervoárov zásobovacieho systému Cantareira. Prvý snímok je z roku 2013 (plná kapacita), druhý z augusta 2014. V súčasnosti nie je hladina mnohých vodných nádrží dostatočne vysoko pre generovanie elektrickej energie, a krajinu postihujú časté a rozsiahle výpadky jej dodávok ako aj protesty nespokojných ľudí (Zdroj)

Ako v predošlých prípadoch, aj v prípade nedostatku vody v častiach Brazílie zohráva úlohu neudržateľné využívanie krajiny (odlesňovanie), a v stále väčšom rozsahu aj faktor klimatickej zmeny. Sucho bolo aj v minulosti súčasťou Južnej Ameriky, avšak v posledných rokoch pozorujeme rastúci trend jeho výskytu a extrémnosti. Brazíliu totiž postihli za posledných 11 rokov hneď tri historické suchá. V roku 2005 boli rozsiahle oblasti tropického lesa postihnuté najhorším suchom v histórii Brazílie. O päť rokov sa situácia nielenže opakovala, sucho bolo dokonca ešte rozsiahlejšie a vo svojich dôsledkoch pre tropický les ešte výraznejšie.

Pre pokračujúce sucho dochádza v São Paule, Rio de Janeire a ďalších mestách k výpadkom dodávok elektrickej energie, pretože vodné nádrže nie sú schopné generovať dostatočný výkon. Takýto dramatický vývoj narušeného vodného režimu klimatológov príliš neprekvapuje, keďže niektoré klimatické modely podobný vývoj očakávali. Čo je však ale horšie, v polovici tohto storočia budú východné oblasti Brazílie pravdepodobne zažívať podobné situácie už každý druhý rok. To pre desiatky miliónov ľudí závislých od dostatku vlahy neveští nič dobré, pretože ľudia z týchto oblastí nemajú veľa možností migrovať do iných oblastí Brazílie, v ktorých je situácia veľmi podobná.

Obr. 11: Systém piatich vodných nádrží v oblasti Cantareira, ležiaca severne od São Paula, dodáva mestu celú jednu polovicu objemu úžitkovej vody (Zdroj)

Suchom sužovaná Kalifornia a americký juhozápad

Kalifornia je ôsmou najväčšou ekonomikou sveta. Vypestuje sa tu 90 % americkej produkcie paradajok, 95 % brokolice, 97 % kiwi, a veľa ďalších potravín. Dlhotrvajúce sucho by preto bolo katastrofou nielen pre Spojené štáty. To je ale presne to, čoho sa mnohí experti obávajú. Prebiehajúce sucho v tomto štáte je najhoršie za posledných najmenej 1200 rokov (Obr. 12). Opäť to nie je niečo, čo by klimatológovia neočakávali. Tentokrát odborníci spájajú pretrvávajúce sucho v Kalifornii s dramatickým úbytkom arktického plávajúceho ľadu a rýchlym otepľovaním celého rozsiahleho regiónu okolo severného pólu.

V dôsledku týchto rýchlych zmien dochádza k zmene atmosférickej cirkulácie nad západným pobrežím severoamerického kontinentu. Namiesto výdatných zimných zrážok sa nad Kaliforniou a priľahlým juhozápadom USA dlhodobo stabilizujú podmienky podporujúce suché a slnečné počasie, čo pochopiteľne vedie k nedostatku vody. Niektorí klimatológovia súčasné problémy predvídali už pred 10 rokmi. A keďže arktický ľad stále rýchlo mizne, situácia do budúcnosti sa bude veľmi pravdepodobne ďalej zhoršovať. Dokument o súčasnom suchu v Kalifornii je možné si pozrieť tu.

Obr. 12: Záber na jazero Oroville, druhý najväčší vodný rezervoár v Kalifornii v septembri 2014 (Zdroj)

Sucho však v posledných rokoch netrápi len Kaliforniu, ale aj rozsiahle oblasti amerického juhozápadu. Klesajúce množstvo zrážok (Obr. 14), stále menšie množstvo snehu v zime a nakoniec aj rastúci dopyt po vode sa začína viditeľne prejavovať aj v prípade asi najznámejšej americkej priehrady na rieke Colorado, s výstavbou ktorej sa začalo v roku 1931, počas úradu prezidenta Herberta Hoovera. Jazero Mead (Obr. 13), ktoré za priehradou vzniklo, je dnes so svojimi 640 kilometrami štvorcových a pri plnej kapacite najväčšou umelo vybudovanou zásobárňou sladkej vody v USA.

Obr. 13: (hore) Hladina jazera Mead klesla od roku 2000 o viac ako 40 metrov, a to predovšetkým v dôsledku pretrvávajúceho sucha a veľkého odberu úžitkovej vody pre mestá Las Vegas, Phoenix a Los Angeles; (dole) v roku 2014 klesla hladina jazera Mead na historicky najnižšiu úroveň. Pri ďalšom poklesu bude nutné pristúpiť k opatreniam na zníženie spotreby vody v zásobovaných oblastiach. Svetlejšie oblasti skál znázorňujú pôvodnú výšku hladiny jazera (Zdroj)

Od roku 1983 však jeho hladina postupne klesá a v roku 2014 klesla na rekordne nízku úroveň, teda najnižšiu od roku 1937 (Obr. 13). Leží na hranici štátov Nevada a Arizona, a zásobuje vodou okrem iného aj mestá ako Las Vegas, Los Angeles a Phoenix. Podobne ako v prípade jazier a vodných nádrží v Kalifornii (napr. jazero Oroville), aj tu vedci predpokladajú ďalší pokles hladiny až do okamžiku, kedy nebude mať dostatočne vysokú hladinu pre generovanie elektrickej energie. Prvé obmedzenia pre využívanie vody z jazera sa očakávajú už v budúcom roku. Šesť miliónov rokov stará rieka Colorado, vďaka ktorej jazero Mead existuje, je najohrozenejšou riekou v Spojených štátoch.

Nech už je krajina akokoľvek bohatá, ak jej raz dôjdu zásoby vody, ľudia tu nedokážu bez pomoci prežiť. 

Obr. 14: Pokles zrážok od roku 1900 do roku 2100 na západe USA. Ak bude trend poklesu zrážok pokračovať aj naďalej, súčasné obdobie sucha by bolo vnímané iba ako veľmi mierne v nadchádzajúcich desaťročiach. (Zdroj)

Mgr. Alexander Ač, PhD. (Centrum výskumu globálnej zmeny AV ČR, v.v.i., Bělidla 986/4a, 603 00 Brno, Česká republika).

Mgr. Jozef Pecho (Ústav fyziky atmosféry AV ČR, v.v.i., Oddelenie klimatológie, Boční II 1401, 141 31 Praha 4, Česká republika),

Zdroje
Lake Urmia: how Iran’s most famous lake is disappearing
http://1url.cz/VI02
Why are the world’s lakes disappearing?
http://www.rtcc.org/2012/02/29/why-are-the-worlds-lakes-disappearing/
A World of Vanishing Lakes
http://www.smithsonianmag.com/science-nature/world-vanishing-lakes-180949645/?no-ist
Suché slzy Aralu
http://climatemap.blogspot.cz/2013/03/suche-slzy-aralu.html
Aralské jazero vstáva z mŕtvych (SME)
http://tech.sme.sk/c/6013681/aralske-jazero-vstava-z-mrtvych.html
Aral sea (NASA Earth Observatory)
http://earthobservatory.nasa.gov/Features/WorldOfChange/aral_sea.php
Poyang Lake in Jiangxi Province
http://earthobservatory.nasa.gov/NaturalHazards/view.php?id=78080
Žijeme v ére dôsledkov ...
http://climatemap.blogspot.cz/2014/11/zijeme-v-ere-dosledkov.html
São Paulo v ohrození
http://climatemap.blogspot.cz/2014/11/sao-paulo-v-ohrozeni.html

Planéta Zem, s.r.o.

Bezbrehý konzum + rastúci dlh = devastácia Zeme

Tento text nechce byť hĺbavou ekonomickou analýzou súčasných finančných problémov sveta či Európy, ani nechce byť ekologickou či klimatologickou syntézou alarmujúceho stavu našej planéty a jej rýchlo sa meniacej klímy. Pokúsil som sa o krátke zamyslenie nad tým, v akej spoločnosti a v akom systéme dnes žijeme, ako peniaze deformujú náš pohľad na realitu a formujú náš povrchný vzťah k prírode, a hlavne ako náš život „nad pomery“, umožnený neustálym zadlžovaním sa, vedie k rozsiahlejšej a rýchlejšej devastácie našej planéty.

Dnešný materializovaný svet funguje výlučne na základe ekonomicko-peňažných vzťahov, v ktorom je hlavnou motiváciou výkonnosti ľudí vidina slušného a relatívne rýchleho zisku. Nie je to ani zďaleka svet ideálny a už vôbec nie systém udržateľný. Dôvod je veľmi prostý. Ľudia majú vo svojich génoch zakódovanú potrebu hromadiť a zabezpečovať sa. V minulosti by sme bez tejto vlastnosti sotva prežili. Dnes, v dobe relatívneho prebytku, však väčšinu práce vykonávajú stroje poháňané energiou fosílnych palív. My, namiesto toho, aby sme sa konečne cítili trochu viac „zabezpečení“, hromadíme ešte viac a ešte rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Najhoršie je, že každé euro, dolár či korunu, ktoré si z banky požičiame, sú draho vykúpené nenávratnou stratou unikátneho prírodného prostredia a jeho úžasnej rozmanitosti. Že to nesúvisí s klimatickou zmenou? Omyl, súvisí, a viac než to. Toto je v skutočnosti jej najprapodstatnejšia príčina. 

Stroje alebo príroda?

Ekonóm Mark Boyle píše v knihe „Muž, ktorý sa vzdal peňazí a prežil“ o tom, že svet dospel do kritického bodu dejín, a my sa musíme rozhodnúť, ako chceme ako spoločnosť ďalej existovať; či budeme pokračovať v ustavičnom plienení prírodných zdrojov a oslabovať životné funkcie Zeme, alebo sa zriekneme túžby mať stále viac, opustíme doterajší spôsob života založený na bezbrehom konzume a zachováme Zem aj pre nasledujúce generácie.

Ako nakoniec píše aj Mark: „Nemôžeme mať donekonečna rýchle autá, počítače veľkosti kreditnej karty a všetky moderné vymoženosti, a zároveň sa tešiť zo zdravého životného prostredia, čistého vzduchu, rozľahlých a neporušených dažďových pralesov, čistých riek a morí či stabilnej klímy. Naša generácia môže mať buď jedno alebo druhé, ale rozhodne nie oboje súčasne. Stroje alebo príroda? Ak si vyberieme nesprávne, generácia našich detí nakoniec nemusí mať ani jedno, ani druhé.“

Experiment, ktorý možno zmení svet

Mark Boyle v knihe približuje svoj ročný experiment, počas ktorého žil vo veľmi skromných podmienkach, energeticky i potravinovo sebestačný, no predovšetkým bez peňazí, a teda aj potreby čokoľvek kupovať. Čo ho viedlo k tomuto rozhodnutiu? Prečo by v dnešnej dobe niekto vôbec usiloval o niečo tak radikálne ako je život bez peňazí? Markovo rozhodnutie nebolo ani zďaleka motivované len potrebou ukázať ostatným, že to dokáže, dokonca ani jeho odporom voči našej rastúcej závislostí na peňažnom systéme, ba ani tým, že chcel ušetriť či žiť zdravšie na báze organických potravín.

Nielen ako vyštudovaný ekonóm, ale predovšetkým ako človek šiel vo svojom zdôvodnení oveľa ďalej, až k podstate ľudského správania a najzákladnejších a najprirodzenejších ľudských hodnôt, ktoré v nás súčasný systém pomaly zabíja. Nepochybne sú nimi práve ľudská láska, nezištná pomoc druhým či priateľstvo, opierajúce sa o rovnocenné partnerstvo(á), a vo všetkých smeroch obohacujúci komunitný život ľudí, ktorí si dokážu navzájom vypomôcť bez motivácie svoje „služby“ predávať. Keď jednoducho nemáte peniaze, musíte sa viac spoľahnúť nielen na seba, ale najmä na ľudí okolo seba. A práve o to v tomto nezvyčajnom experimente išlo – spoznávať ľudí, komunikovať a budovať „nezávislú“ komunitu, no na druhu stranu podporovať aj vlastnú vynaliezavosť a odolnosť.

Otrocký systém a neúcta k ľudskosti

Peniaze nám síce umožnili a stále umožňujú relatívne pohodlný život, a celkom určite nemalou mierou prispeli aj k zefektívneniu výmeny tovarov a poskytovania služieb, či nakoniec vyriešili aj odveký problém tzv. „dvojitej zhody potrieb“. Súčasne ale platí aj to, že peniaze už dávno nepracujú pre nás, ale my pracujeme pre ne. Peniaze jednoducho prevzali vládu nad týmto svetom, klaniame sa im a uctievame ich ako najvyššiu komoditu a hodnotu, bez ktorej nemožno existovať. Podriaďujeme im všetky svoje aktivity na úkor všetkého ostatného. Čo je ale ešte horšie, celé naše ponímanie peňazí je postavené na systéme, ktorý propaguje a podporuje nerovnosť, deštrukciu prírodného prostredia, a najmä neúctu k ľudskosti, vedie k tyranii a nakoniec aj zabíjaniu.

Odcudzený konzum

Aké sú skutočné korene problémov, ktoré s používaním peňazí bezprostredne súvisia? Prvým a podstatným problémom je fakt, že čím viac peniaze používame, tým viac strácame kontakt s realitou, a konkrétne s tým, čo kupujeme a konzumujeme. V minulosti si ľudia väčšiu časť vecí vyrábali sami, poznali ich účel a hodnotu, vedeli, koľko krvopotnej práce treba vynaložiť na ich výrobu. Nakoniec aj ich vzťah k tomu, čo sa im podarilo „zostrojiť“ bol bližší, viac si veci vážili a starali sa o tom, aby im pretrvali dlhšiu dobu.

Dnes nám peniaze umožnili akési odcudzenie od toho, čo kupujeme. Keď ideme do supermarketu, väčšinou nerozmýšľame o tom, odkiaľ ten všetok tovar pochádza, kto ho vyrobil či koľko energie sa pritom spotrebovalo. Nezaujíma nás to, prípadne to vôbec nechceme vedieť, pretože náš život je aj bez toho dosť zložitý. Lenže, keby sme si všetky svoje potraviny museli sami dopestovať, celkom určite by sme nimi neplytvali. Keby sme si museli vyrábať svoj vlastný nábytok, celkom určite by sme neriešili nákup nového pri ďalšom sťahovaní. Keby sme si museli pripravovať vlastnú pitnú vodu, celkom určite by sme ňou nesplachovali záchody, atď.

Ľudia vo svojej podstate síce nie sú deštruktívni, no väčšina z nás nemá ani najmenšie poňatie o deštruktívnosti našich každodenných nákupných návykov. Väčšina z nás totiž vo svojom živote nikdy neuvidí podmienky, pri ktorých sa poráža dobytok či doluje zlato, a už vôbec neuvažuje o tom, že využívanie elektrickej energie z uhoľnej elektrárne veľkou mierou prispieva ku klimatickej zmene. A aj keby sme predsa len boli svedkami týchto procesov pri pozeraní nejakého videa na youtube, emocionálny filter je zväčša natoľko hrubý, že tieto informácie majú na nás len minimálny účinok.

Stupeň odcudzenia medzi konzumentom a konzumovaným sa od vynájdenia peňazí dramaticky zvýšil a vzhľadom na zložitosť súčasného systému je ďaleko najvyšší, než kedykoľvek v minulosti. Veľký podiel na tomto majú hlavne marketingové kampane a reklamy, ktoré sú schválne pripravené tak, aby nám realita tohto systému bola skrytá – utajená. A zdá sa, že sa im to darí veľmi úspešne!

Peniaze ako dlh

Okrem toho, že nás peniaze vzďaľujú od reality, je tu ešte jeden dosť podstatný problém. A tým je dlh. Dnes už nie je asi žiadnym tajomstvom, že väčšina peňazí v obehu je vytváraná dlhom súkromnými bankami. Možno to priblížiť na veľmi jednoduchom príklade. Povedzme, že sa rozhodnete uložiť si svoje úspory do banky, napr. 100 Euro. Banka prirodzene chce na vašom vklade zarobiť, preto časť požičia ďalšiemu klientovi (napr. 90 Euro). Časom bude musieť tento klient peniaze banke vrátiť, a to aj s úrokmi. Banka takto dokáže vklad prvého klienta „zhodnotiť“ ziskom od dlžníka vo výške 90 Euro, a miesto 100 Euro má tak k dispozícii 190 Euro. A takto banka môže generovať peniaze ďalej. Fyzické množstvo peňazí však zostáva rovnaké, a odpovedá približne 10 % celkového množstva súčasného peňažného obeživa. Zvyšok, teda približne 90 %, sú peniaze fiktívne.

Systém funguje až do okamihu, keď sa väčšia časť klientov banky nerozhodne naraz vybrať viac ako 10 % svojich vkladov. Kolaps banky je nevyhnutný. Možno to znie skutočne smiešne, ale takto fungujú tisícky bánk po celom svete. Väčšina peňazí sa tak skutočne generuje požičiavaním súkromných bánk, inak povedané čísla na vašom bankovom účte nie sú ničím iným, ako dlhom niekoho iného. Ako nakoniec ukázali aj bankroty niektorých významných bankových inštitúcií v rokoch 2008 a 2009, akonáhle tento systém skolabuje (imploduje), jeho záchrana väčšinou stojí na ramenách daňových poplatníkov, ktorí prispievajú vlastnými vkladmi.

Odporúčam tiež pozrieť zaujímavé video: http://1url.cz/CIpP

Dlh ako nástroj devastácie

Koho ale zaujímajú fiktívne peniaze? Pre nás je dôležitejšie, že k dispozícii máme určitý obnos, ktorý nám poskytuje pocit bezpečia. Pokiaľ máme peniaze, ostatné problémy sú zažehnané, je tak? Je tu ale ďalší zásadný problém, ktorý súvisí s tým, že si požičiavame a žijeme na dlh. Dnes už tiež nie je tajomstvom, že sú to banky a finančné inštitúcie, ktoré v snahe maximalizovať svoj zisk hľadajú dlžníkov všetkými dostupnými prostriedkami. Napríklad formou reklám s podozrivo nízkymi úrokovými sadzbami. Asi najúčinnejšie je v tomto smere poskytovanie spotrebných úverov, ktoré priamo motivujú ľudí "konzumovať viac a rýchlejšie".

Nespomenuli sme však ešte jednu podstatnú vec, ktorá s dlhom celkom určite súvisí. A tou je nádej alebo viera v to, že jedného dňa svoj dlh splatíme.

Inak povedané, žitie na úver je bezprostredne spojené s predpokladom, že po dobu splácania budem mať stálu prácu, príjem, a teda budem produkovať „aktíva“, ktoré si banka počas splácania dlhu bude "pomaly" pripisovať na svoj účet. Lenže produkcia tzv. „aktív“ je úzko naviazaná na reálne prírodne zdroje, z ktorých produkujeme tovary, služby a energiu. Znamená to teda, že čím viac sa zadlžujeme, tým sme samotnými bankami motivovaní viac produkovať, ale aj viac konzumovať. Úver, ktorý sa takto vytvára vedie nakoniec až tomu, že zaslepení honbou za peniazmi prispievame k rýchlejšej a rozsiahlejšej devastácie planéty. Inak povedané, čim viac sa zadlžujeme, tým väčší dlhopis vystavujeme našej Zemi, a nakoniec aj našim potomkom.

Ako ale vieme, zadlžovanie, život na dlh a honba za peniazmi má aj veľa ďalších nepríjemných dôsledkov. Jedným z nich aj fakt, že motivácia zarábať viac a rýchlejšie núti ľudí medzi sebou súťažiť. Súčasný systém teda nie je o spolupráci, ale skôr o konkurencii, čo sa nakoniec prejavuje aj v tom, že čoraz viac ľudí má psychické problémy v dôsledku osamelosti, zvyšuje sa množstvo samovrážd či pribúda počet ľudí so sociopatickým alebo asociálnym chovaním. Ako vidieť, naša túžba vlastniť viac, hromadiť rýchlejšie si vyberá svoju daň nielen na našom životnom prostredí, ale aj na nás samotných. Žijeme predsa v najlepšej dobe, alebo nie?

Odporúčam tiež pozrieť zaujímavé video: https://vimeo.com/119601249

Zem „bailouty“ neposkytuje

Súčasný finančný systém nám síce umožňuje relatívne pohodlný život, no súčasne nám umožňuje aj brať si zo systému viac než v skutočnosti potrebujeme, čo znamená nielen stále rýchlejšie využívanie zdrojov planéty, ale aj ich plytvanie, keďže peniaze nás takpovediac odstrihli od procesu vytvárania produktov, ktoré bežne nakupujeme. Bez takto fungujúceho systému a bez možnosti života na dlh by asi sotva mal niekto motiváciu premeniť rozsiahly amazonský prales na hromadu čísel na bankových účtoch.

Existuje vôbec nejaká možnosť ako z tohto začarovaného kruhu uniknúť? Na prvý pohľad sa zdá, akoby nadnárodné korporácie a bankové inštitúcie nás mali všetkých v hrsti, no je to len zdanie. Akonáhle si ľudia začnú uvedomovať, že dokážu žiť aj „mimo“ tohto systému zadlžovania sa, a v tom radikálnejšom prípade aj bez peňazí, zvýši sa naša kolektívna šanca prežiť, ale čo je ešte lepšie, zanechať planétu a jej zdroje pre budúce generácie.

Ak to ale neurobíme vo vlastnom záujme sami, celkom určite to za nás „urobí“ Zem, ktorá jednoducho povedané „bailouty“ neposkytuje.