Concerned Climatologist: klimatická zmena

Zobrazujú sa príspevky s označením klimatická zmena. Zobraziť všetky príspevky

utorok 19. júla 2016

Vysušovanie krajiny vs. silnejúci skleníkový efekt

Je príčinou klimatickej zmeny a globálneho otepľovania vysušovanie krajiny?

V súvislosti s príčinami globálneho otepľovania a klimatickej zmeny sú klimatológovia v posledných rokoch vystavení neutíchajúcemu náporu otázok typu: "Je globálne otepľovanie spôsobené vysušovaním krajiny a odvodňovaním vnútrozemia kontinentov?", prípadne: "Ako je možné, že aj napriek prebiehajúcemu otepľovaniu sa vyššie vrstvy atmosféry ochladzujú?". Často krát sú to práve študenti stredných, prípadne vysokých škôl, ktorí [zdá sa] ešte nevedia celkom posúdiť, ktorá teória je správna a ktorá je, naopak, zjavným nezmyslom.

Napríklad, pred asi mesiacom sme obdržali ďalšiu podobnú otázku od nemenovaného študenta gymnázia: "Zaujímam sa o problematiku životného prostredia a dostal som sa ku hydrológovi menom Michal Kravčík. Prečítal som si niektoré jeho publikácie a zúčastnil sa niekoľkých prednášok. Zaujímal by ma postoj SHMÚ a váš na jeho interpretáciu. Podľa jeho tvrdení je za súčasným klimatickým stavom odvodňovanie krajiny a znižovanie H2O v atmosfére, to spôsobuje prehrievanie atmosféry, výskyt veľkých horúčav a silných búrok, ako vidíme aj teraz v Európe, v širšom rámci je to jedna z príčin globálneho otepľovania. Môžete mi prosím povedať vaše odborné vyjadrenie k takejto interpretácii?"

Tu je naše stanovisko k tejto veci:

Stanovisko celej odbornej hydrologickej a klimatologickej komunity k problematike príčin klimatickej zmeny je dlhodobo konzistentné s výsledkami medzinárodného výskumu, ktorého hlavné závery sú v pravidelných sedem ročných periódach prehľadne zhrnuté v obsiahlych správach IPCC. Naposledy boli uvedené závery prezentované v piatej správe IPPC [AR5: http://1url.cz/QtJP0] v roku 2013, resp. 2014, pričom podrobnejšie informácie o fyzikálnej podstate príčin a dôsledkov zmeny klímy boli predmetom hodnotenia Pracovnej skupiny I [WGI: http://www.ipcc.ch/report/ar5/wg1/]. Všeobecný vedecký konsenzus o tom, že hlavnou príčinou otepľovania klimatického systému (to znamená, nielen atmosféry Zeme) minimálne od polovice 20. storočia sú antropogenné emisie skleníkových plynov (predovšetkým potom CO₂), je v súčasnosti prijímaný nielen inštitúciami ako Svetová meteorologická organizácia [http://1url.cz/FtJPX] a národnými meteorologickými službami, ale aj širšou, teda nielen klimatologickou vedeckou komunitou [Zdroj: http://1url.cz/LtJcF]. Základné informácie o klimatickej zmene a dlhodobej časovej premenlivosti klimatického systému preto ponúka aj oficiálna stránka SHMÚ [http://1url.cz/JtJPO], prípadne sa venovala aj ďalším, špecializovanejším okruhom, akými boli napr. priestorový a časový výskyt sucha na Slovensku, a nárast jeho extrémnosti v dôsledku otepľovania a rastu extrémnosti počasia [http://1url.cz/vtJPx]. K rizikám spojenými s prejavmi a dôsledkami klimatickej zmeny sa dlhodobo vyjadruje aj Svetová banka [Zdroj: http://1url.cz/wtJca].

Žiaľ, v niektorých slovenských, ale aj zahraničných médiách dostávajú priestor aj rôzne tzv. „alternatívne“ teórie alebo hypotézy, ktoré však nerešpektujú nielen výstupy vedeckého výskumu, ale aj fundamentálne fyzikálne zákony termodynamiky zemskej atmosféry a radiačnej bilancie klimatického systému. Medzi takéto osoby patrí aj Ing. Michal Kravčík, ktorý dlhodobo popiera a ignoruje konzistentný odborný názor slovenskej vedeckej obce na problematiku príčin, prejavov a dôsledkov klimatickej zmeny. Výsledkom jeho dezinterpretácií je nakoniec aj to, že si, pravdepodobne účelovo, zamieňa príčinu s následkom. [Presnejšie povedané, mylne sa domnieva, že otepľovanie klimatického systéme je spôsobené stratou vody v krajine a vysušovaním vnútrozemia kontinentov, teda aj poklesom obsahu vodnej pary v atmosfére - pričom vedecký výskum a empirické merania dokazujú pravý opak, a to, že rastúci rozsah sucha je bezprostredným následkom vyššej teploty atmosféry a teda aj intenzívnejšieho výparu zo zemského povrchu; následné rýchlejšie ohrievanie suchšieho povrchu kontinentov funguje ako tzv. spätná pozitívna väzba, ktorá následne ďalšie otepľovanie len urýchľuje; k rastu vlhkosti atmosféry sa vyjadrujeme nižšie.].

Len na okraj možno uviesť, že hypotézou Ing. Kravčíka by sme len sotva dokázali vysvetliť, prečo k najrýchlejšiemu otepľovaniu dochádza v oblastiach Zeme, kde je vody (alebo snehu) na zemskom povrchu dostatok v priebehu celého roka: Arktída, severná až severovýchodná Sibír, Grónsko a severná Kanada. Odborná hydrologická a klimatologická obec sa k mylným interpretáciám Ing. Kravčíka o vývoji klímy a podstate hydrologických procesov viac či menej pravidelne vyjadruje už viac ako 20 rokov. Jeden z oficiálnych postojov je zhrnutý aj na stránke Ekolistu.cz [Zdroj: http://1url.cz/4tJP7].

Z tohto vyjadrenia vyberáme nasledovné: „V oblasti riadenia vodného hospodárstva a životného prostredia sa významným predstaviteľom alternatívnych teórií, návrhov a praktických riešení stal Ing. Michal Kravčík, CSc., predseda občianskeho združenia Ľudia a voda. Už niekoľko rokov prezentuje názory na vývoj klímy a hydrológie Slovenska, ako aj návrhy riadenia vodného hospodárstva v našej krajine. Tieto prezentuje ako serióznu alternatívu k doposiaľ známym vedeckým poznatkom a štandardným postupom v hospodárení s povrchovými a podpovrchovými vodami. S poľutovaním konštatujeme, že teórie Michala Kravčíka týkajúce sa pohybu vody v krajine a príčin vzniku mnohých extrémnych hydrologických a klimatických prírodných javov neprešli náročným procesom vedeckej diskusie na národných a medzinárodných vedeckých fórach, kde mali byť pred ich širokou medializáciou prezentované a obhájené, nie sú postavené na základných teoretických vedomostiach v oblasti matematiky, fyziky, ako aj ďalších prírodných vied, a považujeme ich za odborne a vedecky neobhájiteľné. Absolútne neprijateľné sú mnohé jeho závery v oblasti hydrológie, fyziky klímy a hydrologických procesov prebiehajúcich v krajinnom systéme, ktoré nerešpektujú medzinárodne prijaté výsledky a vedecké metódy výskumu. Je veľmi nebezpečné, že niektoré závery Michala Kravčíka sú postavené na nepravdivých údajoch, ktoré často vedú k účelovým interpretáciám. Michal Kravčík sa vyhýba účasti na vedeckých a odborných fórach v oblasti hydrológie a vodného hospodárstva, čím takmer znemožňuje verejne a transparentne konfrontovať jeho názory so súčasnými poznatkami a prístupmi. Technické riešenia protipovodňovej ochrany a princípy riadenia vodného hospodárstva prezentované Michalom Kravčíkom nepovažujeme za serióznu alternatívu k postupom uplatňovaným v modernej a technicky vyspelej civilizácii a v mnohom nie sú v súlade so zásadami starostlivosti o vodstvo deklarovanými Európskou úniou v rámcovej smernici o vode, ktorej princípy sa v blízkej budúcnosti budú zavádzať aj v našom vodnom hospodárstve. Sú v priamom rozpore so snahou vedeckej a odbornej obce o zabezpečenie efektívnej protipovodňovej ochrany nášho územia, kvality životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja kultúrnej slovenskej krajiny.“

K príčinám a prejavom klimatickej zmeny a otepľovania klimatického systému Zeme

S pokrokom monitorovania všetkých zložiek klimatického systému Zeme, predovšetkým z obežnej dráhy Zeme, stále viac pribúda dôkazov o tom, že ľudské aktivity sú nesporne hlavnou, aj keď nie jedinou, príčinou veľmi rýchleho otepľovania planéty za posledných aspoň 70 rokov (AR5 IPCC, 2013). Jeden z najrukolapnejších dôkazov nám ponúkajú práve satelitné merania množstva dlhovlnnej radiácie (tepla), ktoré opúšťa zemskú atmosféru a uniká do medziplanetárneho priestoru. Toky tepla smerujúce do kozmického priestoru sa nielen zmenšujú, ale navyše pohlcované sú práve v oblasti vlnových dĺžok absorpčných pásov CO2 a ďalších skleníkových plynov. Keďže intenzita slnečného žiarenia prichádzajúceho od Slnka sa dlhodobo nemení, či dokonca mierne klesá, fyzikálny mechanizmus zosilneného skleníkového efektu je jediný spôsob, ktorým dnes dokážeme zmeny tokov dlhovlnnej radiácie a zvyšovanie troposférickej teploty vysvetliť. Uvedenú teóriu nakoniec potvrdzujú aj trendy teploty vzduchu v stratosfére (pozri rámček).

Teória ľuďmi podmienenej klimatickej zmeny by nikdy nebola zmysluplnou teóriou nebyť detailných empirických meraní, pozorovaní, ale aj fyzikálnych experimentov a výstupov klimatických modelov, ktoré potvrdzujú jej správnosť a náležitý význam. Aby sme však dokázali odhadnúť a zhodnotiť približný rozsah a dôsledky klimatickej zmeny v najbližšej budúcnosti, pre tento účel je nevyhnutné rozpoznať a správne interpretovať trendy, ako aj fyzikálne mechanizmy identifikované na základe meraní základných stavových veličín klimatického systému Zeme. Kvôli prehľadnosti ich uvedieme v nasledujúcom zozname:

Kontinuálne merania chemického zloženia atmosféry, ako aj analýzy vrtných ľadových jadier v Antarktíde a Grónsku poukazujú na významný rast koncentrácie skleníkových plynov, predovšetkým oxidu uhličitého (CO₂) a metánu (CH₄) v období posledných 200 až 250 rokov. [Zdroj: http://1url.cz/xtJPb].

Prostredníctvom laboratórnych, ako aj satelitných meraní vieme, že vyššie koncentrácie uvedených skleníkových plynov vedú k intenzívnejšiemu zadržiavaniu dlhovlnnej radiácie (tepla) v prízemných vrstvách atmosféry. [Zdroj: http://1url.cz/XtJP9 a http://1url.cz/ztJPP a http://1url.cz/PtJPc].

Merania a analýzy globálnej troposférickej teploty a hladiny svetových oceánov poukazujú na významný nárast ich hodnôt počas 20. a 21. storočia; s veľkou istotou vieme povedať, že nárast je bezprecedentný za posledných minimálne 1500 rokov, na intenzívnejší skleníkový efekt ako hlavnú príčinu zvyšovania troposférickej teploty poukazuje aj jej významný pokles vo vyšších vrstvách atmosféry (hlavne spodná stratosféra). [Zdroj: http://1url.cz/etJPY a http://1url.cz/etJPn].

Popri atmosfére, pozorujeme fyzikálne zmeny na úrovni všetkých ďalších subsystémov klimatického systému Zeme – kryosféry (zmenšovanie plochy morského ľadu v Arktíde, zmenšovanie objemu kontinentálnych a horských ľadovcov, zmenšovanie plochy výskytu trvalej snehovej pokrývky, topenie permafrostu); hydrosféry (zvyšovanie teploty oceánov – rast tepelného obsahu, rast kyslosti morskej vody, zintenzívňovanie a skracovanie hydrologického cyklu na pevninách), biosféry (posun rozšírenia rastlinných a živočíšnych druhov, vymieranie druhov, pokles biodiverzity v dôsledku globálneho otepľovania), pedosféry (pokles pôdnej vlhkosti v dôsledku zmien režimu zrážok a rastu teploty).

V globálnom rozsahu pozorujeme zmeny režimu počasia, ale predovšetkým nárast jeho extrémnosti, významne zmeny výskytu extrémnych poveternostných fenoménov (silné búrky, tropické cyklóny, vlny horúčav, atď.), významné zmeny cirkulačných podmienok (monzúny, západné prúdenie v miernych geografických šírkach, expanzia tropickej cirkulácie, atď.), významný nárast intenzity zrážok za posledných 60 rokov, atď.

Analýzy vplyvu slnečnej činnosti a sopečných erupcií na režim meteorologických prvkov a ich dlhodobú premenlivosť nepotvrdili ich príčinnú súvislosť s celkovým globálnym rastom teploty za posledných 150 rokov – prírodné faktory, ako Slnko a vulkanická činnosť, významne síce ovplyvňujú krátkodobú premenlivosť, nevysvetľujú však dlhodobý trend globálnej teploty.

K problematike teplejšej a vlhšej atmosféry

V posledných dvoch až troch dekádach registrujeme najmä v mimotropických oblastiach častejší výskyt extrémnych zrážok. Rastie nielen frekvencia ich výskytu, ale zvyšujú sa aj absolútne rekordy maximálnych denných a hodinových úhrnov. [S výnimkou monzúnovej oblasti Ázie a oblastí s častým výskytom tropických cyklón, extrémy zrážok v tropickom pásme nezaznamenali žiadne významnejšie zmeny – je to aj preto, že z týchto oblasti väčšinou chýbajú kvalitnejšie údaje.] Od polovice 20. storočia sa pritom intenzita krátkodobých zrážok zvýšila sa severnej pologuli o približne 7 %, čo je už veľmi podstatný nárast. V prípade zrážok konvektívneho pôvodu však krátkodobé úhrny rastú ešte rýchlejšie, a to až o 14 % na každý jeden stupeň Celzia (Berg et al., 2013).

Hlavnou príčinou tohto trendu je rastúci obsah vodnej pary v zemskej atmosfére, ktorý sa zvyšuje ako následok zvyšovania priemernej globálnej teploty atmosféry a povrchu oceánov. Tento fakt pritom potvrdzujú nielen pozemné či satelitné merania (najnovšie je to štúdia publikovaná v americkom časopise PNAS), ale konzistentný je aj s fyzikálnou teóriou, popisujúcou dynamické procesy spojené s tokmi vlhkosti v atmosfére. Teória je v tomto prípade až prekvapivo jednoduchá: teplejšia atmosféra, vyššia teplota povrchu oceánov a pevnín vedú nielen k vyššiemu výparu vody z ich povrchu, ale aj k schopnosti samotnej atmosféry zadržiavať väčšie množstvo vodnej pary. [Jednoduchá fyzikálna úvaha nad Clausius-Clapeyronovou rovnicou nás privedie k empiricky dokázateľnému predpokladu, podľa ktorého oteplenie o každý 1°C vedie k nárastu obsahu vodnej pary v atmosfére až o 7 %, čo zvyšuje nielen pravdepodobnosť výskytu extrémne vysokých úhrnov zrážok, ale prispieva aj k intenzívnejším procesom tvorby a vypadávania zrážok - tento poznatok vyplýva z exponenciálnej závislosti medzi teplotou vzduchu a parciálneho tlaku vodnej pary v stave nasýtenia. Vlhšia atmosféra je nositeľom väčšieho množstva latentnej energie, ktorá sa uvoľňuje pri skvapalňovaní vodnej pary. Konečným výsledkom môžu byť silnejšie a deštruktívnejšie búrky či hurikány.].

Klesá teplota v atmosfére vo výškach od 10 do 15 kilometrov?

Faktom je, že atmosféra vo výškach nad 10 až 12 kilometrov – v miernych šírkach už ide o stratosféru – sa v období posledných 30 rokov významne ochladzuje, a čím vyššie stúpame, tým je tento pokles razantnejší. Výskum v posledných rokoch čoraz častejšie prichádza k záverom, že za podstatnou časťou tohto ochladzovania stojí silnejúci skleníkový efekt atmosféry, spôsobený rastúcou koncentráciou skleníkových plynov v nižšie ležiacej troposfére. Druhým faktorom je deštrukcia stratosférického ozónu, obmedzujúca sa však len na polárne oblasti nad Antarktídou a v menšej miere aj Arktídou. Hoci je fyzika vysvetľujúca účinok zosilneného skleníkového efektu trochu zložitejšia, zjednodušene môžeme povedať, že sa zintenzívňuje zachytávanie tepla už v samotnej troposfére. Má to na svedomí vyššia koncentrácia oxidu uhličitého a iných radiačne aktívnych plynov, zachytávajúcich teplo, vyžarované zemským povrchom. Čím je teda týchto plynov v atmosfére viac, tým lepšie bránia úniku tepla zo zeme. Tepelné žiarenie s vlnovými dĺžkami okolo 15 μm, ktoré by sa za normálnych okolností šírilo do vyšších atmosférických hladín, sa tak do stratosféry dostáva v stále menších množstvách. Prejavuje sa to hlavne tým, že vrstvy atmosféry sa do výšky približne šesť kilometrov rýchlo otepľujú, zatiaľ čo vrstvy nad touto hranicou sa ochladzujú. Nesmieme zabudnúť na fakt, že vrstva vo výške približne šesť kilometrov sa nachádza v stave tzv. termodynamickej rovnováhy, čo znamená, že sa vplyvom silnejšieho skleníkového efektu neohrieva, ani neochladzuje.

Aké výrazné je ochladzovanie?

Priame merania pomocou meteorologických rádiosond, ako aj družicové merania potvrdzujú, že sa od roku 1979 napríklad spodná stratosféra, siahajúca od 11 do 25 kilometrov, ochladzovala o približne 0,5 až 0,7 °C za desaťročie (prízemná troposféra sa naopak otepľovala rýchlosťou o 0,2 až 0,4 °C za dekádu). Vybočením v tomto trende sú len neperiodické a výrazné oteplenia stratosféry, spôsobené silnými vulkanickými erupciami v rokoch 1982 a 1991. Tvrdenie, že za stratosférickým ochladzovaním možno vidieť najmä silnejší skleníkový efekt dokladajú aj vrstvy nad stratosférou, ktoré sa tiež ochladzujú. Napríklad mezosféra (50 až 80 kilometrov nad povrchom) sa v rovnakom období ochladila až o 5 až 10 °C. Vo výškach 350 kilometrov nad zemou klesla teplota dokonca až o 17 °C. Tieto zmeny majú aj celý rad závažných dôsledkov. Zatiaľ čo ohrievajúca sa troposféra sa rozpína a jej horná hranica v priemere stúpa, vrstvy nad stratosférou sa začínajú zmršťovať.

Je možné, aby ochladený vzduch prepadol k zemskému povrchu?

Na túto časť otázky existuje veľmi jednoduchá odpoveď: nie. Takýto scenár nie je reálny z jednoduchého dôvodu. Atmosféra sa vyznačuje veľmi nápadnou vrstevnatou štruktúrou. Vznikla pôsobením zemskej gravitácie a tiaže na vzdušný obal planéty. Aby sa však atmosféra doslova nezrútila na zemský povrch, pôsobí proti sile gravitácie tzv. vztlaková sila, ktorá udržuje atmosféru v stave hydrostatickej rovnováhy. To bezprostredne vedie aj k tomu, že stratosféra má v priemere významne menšiu hustotu než troposféra. Jej prienik do hustejších spodných vrstiev je teda energeticky veľmi náročný proces a deje sa len za veľmi špecifických dynamických podmienok na styku výrazne odlišných vzduchových hmôt (napr. na rozhraní tropickej a polárnej vzduchovej hmoty). Ďalší faktor, ktorý komplikuje prepad stratosférického vzduchu do troposféry je skutočnosť, že horné vrstvy troposféry sú výrazne chladnejšie než spodná stratosféra. Aby sme vysvetlili prečo to tak je, bude potrebné si niečo bližšie povedať aj o samotnej stratosfére (a troposfére).

pondelok 21. decembra 2015

Klimatickej témy by sa mohol ujať prezident Kiska

Rozhovor vyšiel v printovej verzii SME dňa 21.12.2015: http://1url.cz/CmCk

V jednom svojom blogu píšete – „Klimatická zmena často trivializovaná a zjednodušovaná pojmom globálne otepľovanie patrí spolu s veľmi rýchlym rastom svetovej populácie, rastom chudoby, znečisťovaním a degradáciou životného prostredia, ako aj potravinovou či energetickou bezpečnosťou ku kľúčovým výzvam 21. storočia.“ Je to brutálny postreh o našej súčasnosti, nesmierne depresívny – ako si vysvetľujete, že relevantná väčšina spoločnosti, politikov, rozhodujúcich mienkotvorcov a decizorov to takto nevníma?

JP: „Hlavný problém je vo výchove a v školstve. Ak si všimnete, tak v rámci výučby environmentálnych problémov sú tieto časti zaradené na gymnáziách v poslednom ročníku, keď každý rozmýšľa nad maturitami, čo so životom, a práve vo štvrtáckej geografii sa riešia tie envoronmentálne problémy. Ta kniha je aj veľmi zložitá, je v nej všetko nahustené a bez komplexných súvislostí a dokonca ani geografi tomu veľmi nerozumejú, čo vlastne majú učiť. Prvým problémom je to, až deti nemajú pevné základy environmentalistiky, nedokážu sa v nej orientovať. Strácajú tak kontakt s realitou a samozrejme aj s prírodou. A keď sa s tým už potom stretávajú priamo na vysokej škole, je to ešte zložitejšie prezentované ako na stredných školách. Environmentalistika je veľmi náročný predmet a len veľmi málo ľudí ju vyhľadáva. Prepojiť napríklad klimatickú zmenu s rastom populácie alebo rastom chudoby je už nad kapacitu vyučujúcich. A aj preto si väčšina ľudí len veľmi ťažko hľadá cestu k týmto dôležitým témam.“

Pred rokom 1989 boli ochranári a ekológovia jedným zo silných zdrojov odporu voči komunistickému systému a po novembri 1989 akoby celá ochranárska a ekologická téma odišla úplne do úzadia. Prečo sa to vlastne stalo, veď ekologické problémy sa ešte zhoršili? Prečo zelená téma v politickej diskusii akoby nemala žiadny vplyv?
JP: „Ja by som dokázal menovať konkrétnych ľudí ktorí sa o to veľmi zasadili. Ešte počas federácie a krátko potom premiér Václav Klaus dokázal z verejného aj profesijného života odstrániť niekoľko ľudí, ktorí sa veľmi usilovali o to, aby v politike bola silná zelená téma, aby sa okrem ekonomických záujmov kládol dôraz aj na tie environmentálne. Problém bol aj v tom, že pomerne skoro zomrel Josef Vavroušek, ktorý položil základy environmentálnej politiky, mal vynikajúci prehľad a výborné technické vzdelanie, čiže dokázal skvele a presne argumentovať. Po ňom prišiel profesor Bedřich Moldan, no vládou Václava Klausa bol nakoniec zatlačený do úzadia. Bol ministrom životného prostredia a chcel agendu Summitu Zeme (OSN) vniesť do česko-slovenskej politiky po roku 1992, ale bol zdiskreditovaný a obvinený z údajnej spolupráce s ŠtB. Od polovice 90. rokov sa Klaus veľmi zasadzoval za to, aby v politike dominoval kapitalistický neoliberálny rozmer, čo sa mu nakoniec aj podarilo.“

Alexander Ač v jednom svojom texte pred parížskym summitom napísal. „Začala sa ďalšia globálna klimatická konferencia. Máme šancu na reparát. Ak zlyháme i tentoraz, zrejme to už bude naposledy. V tejto hre ide o všetko. Buď prenecháme sebe, svojim deťom a vnúčatám obývateľnú planétu, alebo nie. Buď pripravíme cestu pre finančne záväzné a právne vymáhateľné dohody, ak najväčší znečisťovatelia planéty nesplnia svoje dlhodobé sľuby, alebo nie.“ Vnímate tú situáciu takisto dramaticky?
JP: "Alexander Ač má aj nemá pravdu. Má určite pravdu v tom, že sme trochu zaspali. Ľudstvo malo mať takúto dohodu na stole už viac desať rokov, v podstate iba dobiehame a hasíme požiare. Vidieť to najmä na dôsledkoch klimatickej zmeny, ktoré nám spôsobujú čoraz väčšie problémy a škody. Má pravdu aj v tom, že naozaj ide o prelomový kongres, na ktorom sa malo dospieť ani nie tak ku konečnému riešeniu, ako skôr k tomu, ako bohaté rozvinuté krajiny budú finančne prispievať rozvojovým krajinám, aby sa dokázali vyrovnať s následkami klimatickej a preklenúť fázu rýchleho ekonomického rozvoja bez fosílnych palív. Vieme, že väčšina krajín chce redukovať svoje emisie, a vieme aj o koľko. Zatiaľ to síce nestačí, aby sme sa vyhli kritickému otepleniu o 2 stupne Celzia, no v budúcnosti budú zrejme záväzky prehodnocované a pravdepodobne sa ešte sprísnia, pretože rozvojové krajiny dali pred parížskym summitom podmienku, že pokiaľ dostanú od bohatých krajín peniaze zo Zeleného fondu, tak budú ochotné redukovať viac a možno aj rýchlejšie. Pochopiteľne, že k sprísneniu záväzkov by malo dôjsť aj na strane bohatých krajín, ako sú USA, Rusko, India, Čína, Brazília, či štáty EÚ, ktoré by mali redukovať produkciu emisií oveľa viac ako plánujú. Nesúhlasím ale s tým, že je toto naša posledná šanca. Šanca na zmenu je vždy. Ak budeme k sebe úprimní a dostatočne motivovaní, veci sa dajú riešiť veľmi rýchlo, stačí len chcieť.“

Ešte jeden názor Alexandra Ača: „Jedno je isté. Ak sa v Paríži nedohodne právne záväzná dohoda, ktorá bude zahŕňať USA aj Čínu, nebude možné hovoriť o úspechu. Treba tiež znovu pripomenúť, že príroda s nami nevyjednáva. Čas na odkladanie problému a polovičné riešenia už vypršal.“ Je to také fatálne?
JP: „Ako som už povedal, takáto dohoda mala byť na stole už pred desiatimi rokmi. Namiesto stále sa opakujúcich sľubov, že s tým niečo urobíme, ľudstvo už dnes malo byť v štádiu vykonávania konkrétnych krokov, aby sme odvrátili najhoršie dôsledky. Nemusí to byť nakoniec také fatálne, ale ak budeme odďaľovať riešenia na neskoršie obdobie, následky budú čoraz horšie. Konečný stav planéty a závažnosť dôsledkov budú celkom určite odlišné, ak začneme redukovať našu spotrebu a emisie skleníkových plynov teraz alebo až o 50 rokov. Netreba ale podliehať fatalizmu, ako povedal aj klimatológ Kevin Anderson, situácia je síce veľmi vážna, ale Parížom sa svet nekončí. Svetové spoločenstvo vyslalo jasný signál, že chce konať spoločne. Veľký kus práce je teda ešte len pred nami.“

Ako z tohto hľadiska podľa vás dopadol parížsky summit? Splnil tieto očakávania klimatológov?
JP: „Musím sa priznať, že mám z výsledku zmiešané pocity. Dohoda je rozhodne mäkšia ako z Kodane, je menej konkrétna a zo záverečného textu vypadlo mnoho dôležitých tém, ako napríklad obmedzovanie emisií z dopravy, atď. Vo vzduchu ostali visieť aj problémy s financovaním Zeleného fondu a nejasný je aj spôsob, akým bude OSN sankcionovať tie štáty, ktoré po roku 2020 svoje záväzky nebudú dodržovať. Je však dôležité, že nálada a odhodlanie problém klimatickej zmeny riešiť sú zdá sa väčšie. Ukáže teda až čas, možno už najbližšie mesiace, ako seriózne celú situáciu berieme. Veľmi pozitívne však možno vnímať prístup niektorých veľkých svetových metropolí, ktoré majú veľký záujem prispieť k riešeniu, a to nielen prostredníctvom adaptácie, ale aj redukcie emisií."

V jednom spoločnom texte s Alexandrom Ačom máte aj vety: „Ak sa na celú vec pozrieme realisticky a odmyslíme si aj všadeprítomné a nadnesené politické klišé, nemožno výsledok viac ako 20-ročného snaženia svetového spoločenstva hodnotiť bez podivnej zmesi nádeje, ale aj rozčarovanosti, ba až zdesenia.“ Teda ďalšia potemkinovská dedina?
JP: „Náš globálny prístup k riešeniu klimatickej zmeny skutočne v mnohom pripomína potemkinovskú dedinu. Sľuby síce vyzerajú dobre na papieri, ale zatiaľ chýba náčrt konkrétnych krokov. Aj keď dnes už uvedomujeme, že nám zateká do topánok, stále situáciu neberieme dostatočne vážne, a hlavne prevažná časť verejnosti celú vec veľmi dôsledne ignoruje. A navyše, častokrát je rétorika politikov v ostrom protiklade s tým, čo skutočne robia. Na jednej strane vyhlasujú veľkolepé ciele o znižovaní emisií, no na strane druhej nemajú problém podpísať zákon o prelomení limitov na ťažbu uhlia alebo schváliť ťažbu ropy v Arktíde, či podporovať stavbu ďalších uhoľných elektrární. Je to skutočne frustrujúce, keď najvyšší predstavitelia štátov skôr kopú za záujmy veľkých spoločností a najbohatších ľudí, a naopak ignorujú verejný záujem či ekologické limity krajiny a planéty."

Nie je problémom takýchto dohôd aj ich právna záväznosť a vymáhateľnosť? Ak za nedodržiavaním dohôd nebudú nasledovať sankcie, tak sa zopakuje príbeh lisabonskej zmluvy a eura, ktorú ako prví porušili Nemecko a Francúzsko. Jestvuje mechanizmus alebo záruka prijatia a presadzovania sankčných opatrení?
JP: „Medzinárodné právo je v tomto veľmi zložité a ja sa v ňom nevyznám, preto je mi ťažké sa k tomu akokoľvek vyjadrovať. Vidieť to každopádne aj na postojoch vyjednávačov jednotlivých organizácií a krajín. Sú v tomto bode nejednotní, nevedia si predstaviť konkrétnu právnu podobu tejto dohody. Pravdepodobne pôjde o protokol, podobne ako tomu bolo v prípade dohody z Kjóta, ale ani ten nebol z väčšej časti záväzný. Bol dobrovoľný, najmä pre rozvojové krajiny a preto to nakoniec aj s ním tak dopadlo. Aj napriek jeho ratifikácii v roku 2005, globálne emisie rastú rýchlo ďalej.“

Stali sa súčasťou obchodov, u nás aj kauzy Interblue.
JP: „Áno. V Kjótskom protokole boli rôzne „ekonomické“ stimuly, keď sa mohli emisie vyvážať do rozvojových krajín, ktoré svoje emisie mali nízke alebo takmer žiadne. V mnohých prípadoch krajiny západu len alokovali svoje emisie a fosílny biznis do tretieho sveta. Takže, ak sa na to celé pozrieme z globálneho hľadiska, Kjótsky protokol bol fiasko. V Európe a niektorých iných krajinách sa podarilo zredukovať emisie o niekoľko percent, ale treba úprimne priznať, že vo východnom bloku to bol dôsledok reštrukturalizácie a v niektorých prípadoch až kolapsu ťažkého priemyslu. V podstate sa nevytvoril žiadny tlak na to, aby sme redukovali emisie systémovo. V prípade Slovenska klesli emisie o viac ako 40 percent v porovnaní s rokom 1990, ale to len vďaka kolapsu ťažkého priemyslu. V USA a Veľkej Británii, ktoré majú historicky najväčšiu zodpovednosť na emisiách, jednoducho vyviezli veľkú časť emisií do Číny, čím ich zredukovali ich „len“ u seba. V Číne však nastal opačný proces, stala sa z nej obrovská fabrika pre celý svet a to sa odzrkadlilo aj na rýchlom raste emisií.“

Nemôže sa niečo podobné zopakovať aj teraz? Neobávate sa toho?
JP: „Na svete existuje niekoľko regionálnych trhov s emisnými povolenkami, a ten najväčší v rámci EÚ je už dosť presýtený ich nadbytkom. Tiež je celkom možné, že Európa či USA svoje emisie už jednoducho nemá kam vyvážať. Dokonca už aj taká Čína prisľúbila, že chce produkciu emisií znižovať progresívnejšie, aj keď až po roku 2030. Nová klimatická dohoda v oblasti redukcie CO2 veľké ambície zatiaľ nepredstavila. Podľa súčasných záväzkov to vyzerá tak, že minimálne do roku 2030 globálne emisie porastú, asi o 17 až 20 percent, a to najviac práve v Číne, prípadne v Indii. Okrem toho, Čína vlastní významnú časť amerického dlhu, má pod kontrolou obrovské množstvo nerastných zdrojov, ktoré nakupuje z celého sveta, úplne kontroluje globálny trh s vzácnymi kovmi a je schopná produkovať obrovské množstvo solárnych panelov a veterných turbín. Takže aj do Paríža prišla s návrhom, že aj keď sa im do roku 2030 nepodarí zásadnejšie redukovať emisie, do tej doby budú aspoň výrazne budovať svoje obnoviteľné zdroje.“

Toto by dostalo Čínu na pozitívnejšiu zelenú cestu?
JP: „Určite áno. Rozvoj obnoviteľných zdrojov je v Číne veľmi rýchly. Z pohľadu inštalovaného výkonu nových zdrojov je spolu s USA najrýchlejší na svete. Na druhú stranu je však pravdou aj to, že Čína do roku 2030 stále vo svojej energetickej koncepcii počíta s novými projektmi na vodné, uhoľné aj aj jadrové elektrárne. Ich energetické požiadavky budú aj o 20 rokov stále vysoké, preto je vcelku pozitívne, že podiel obnoviteľných zdrojov má potenciál k výraznému rastu. Tento vývoj môže navyše urýchliť ešte jeden moment, ktorý je veľmi akútny najmä v posledných rokoch. A tým je doslova katastrofálne znečistenie ovzdušia. Čínsku vládu práve problémy so smogom a znečistením v severovýchodných provinciách presvedčili, že tento problém jednoducho treba riešiť.“

Je aj príbeh s vypaľovaním indonézskych lesov kvôli palme olejovej príležitosťou na to, aby ste výraznejšie zasiahli do diskusie o environmentálnych problémoch, a o podiele jednotlivca na celkovej klíme?
JP: „Palmový olej je dnes súčasťou mnohých produktov dennej potreby a práve jeho príbeh je učebnicovým príkladom, ako je súčasná spoločnosť globalizovaná a predovšetkým ako naše nákupne návyky a požiadavky ničia biodiverzitu a život ďaleko od nás.“

Nie je to aj šanca na ovplyvňovanie návykov spotrebiteľov, aby si uvedomili dôsledky svojho konania?
JP: „Práve toto treba ľuďom a deťom už od najútlejšieho veku vštepovať do hlavy ako prvé. Že to, čo robia a kupujú denne, ovplyvňuje aj život ľudí v iných, najmä chudobnejších krajinách. A treba to vysvetľovať stále, nielen vtedy, keď horí nejaký les v Indonézii alebo na v Kanade. Problémy, ktoré momentálne vidíme v Indonézii sú len špičkou ľadovca. A ak to ľudia nepochopia a neuvedomia si všetky dôsledky svojho konania, treba použiť metódy povedzme aj emočného nátlaku. Ukázať im konkrétne dôsledky, a nech už to sú aj brutálne fotografie čí zábery na utrpenie ľudí, ktorý v dôsledku klimatickej zmeny prišli o strechu nad hlavou alebo prichádzajú o krajinu a prírodu, v ktorej po mnohé generácie žili. Mimoriadny dopyt po palmovom oleji môže síce krátkodobo zlepšiť situáciu farmárov, no z dlhodobejšej perspektívy dôsledkov na prírodné prostredie Indonézie ide o katastrofu. Osobne síce nesúhlasím s metódami citového vydierania, kedy sa ľuďom v médiách predhadzujú obrázky utrápených orangutanov, ale pravdou je aj to, že ľudia si svoje zhubné počínanie skorej uvedomia.“

Ako vyzerá vaša spolupráca s médiami? Máte ich podporu pri týchto témach?
JP: „Médiá majú záujem o takéto príbehy a vysvetľovanie súvislostí, sú na našej strane, ale bolo by dobré, keby ich záujem bol trvalý, nielen keď je summit, alebo keď sa niečo stane v Indonézii či inde na svete. A samozrejme by bolo tiež prínosom, ak by v konkrétnom médiu bol na tému klimatickej zmeny vyčlenený dlhodobo človek, ktorý sa témou bude zaoberať na úrovni investigatívnej žurnalistiky.“

Nechýbajú vám aj významné a známe osobnosti v Čechách a na Slovensku, ktoré by mohli takéto témy medializovať a personifikovať sa s nimi, aby ich dostali do spoločenského diskurzu?
JP: „Určite chýbajú, to je veľmi dobrý postreh. V zahraničí sa témou klimatickej zmeny bližšie stotožnili napríklad Leonardo di Caprio či Arnold Schwarzenegger, alebo populárny dokumentarista David Attenborough. U nás také osobnosti celkom určite chýbajú. Nutne to však nemusí byť len nejaká populárna herecká alebo spevácka stálica. Témy by sa mohol ujať napríklad aj pán prezident Kiska. Má celkom určite mandát na to, aby takéto témy otváral a s verejnosťou a politikmi diskutoval.“

Aké sú dnes najväčšie ohrozenia klímy a kde sa dajú dosiahnuť pozitívne zmeny najskôr?
JP: „Klimatická zmena prináša okrem samotného otepľovania aj celý rad skôr negatívnych prejavov a dôsledkov, Z pohľadu najväčších hrozieb sa vo veľmi alarmujúcom stave nachádzajú oceány. Mnoho zo zmien, ktoré v nich prebiehajú, nevidíme na vlastné oči, preto aj ich situáciu spoločnosť nevníma tak urgentne. Klimatická zmena, v kombinácii so znečistením, však dolieha na morské prostredie a spoločenstvá mimoriadne drasticky, jednak už samotným otepľovaním, ale aj rastom kyslosti morskej vody. Celý oceánsky potravný reťazec, ktorý nakoniec využíva aj človek, je vo veľkom ohrození. Ďalším veľkým problémom klimatickej zmeny je nárast extremity počasia. Klimatológovia často urgujú cez nárast priemernej globálnej teploty, ale my nemáme skúsenosti s priemernou globálnou alebo regionálnou teplotou, necítime ju. Jej nárast však má ďalekosiahle dôsledky, keďže teplejšia atmosféra je súčasne aj vlhšia. Extrémy súvisiace nielen s teplotou vzduchu ale aj kolobehom vody prichádzajú čoraz častejšie a sú tvrdšie vo svojich dôsledkoch. Na tie už reagujeme veľmi citlivo, lebo nás priamo ohrozujú. A nielen to. Na sanáciu škôd musia jednotlivci, ale aj celá spoločnosť vynakladať čoraz väčšie prostriedky. A to nás pochopiteľne finančne dosť vyčerpáva, a mnohých ľudí uvrhuje do dlhovej paste a sociálnej mizérie. Dopadá to aj na poľnohospodárstvo a našu potravinovú bezpečnosť. Veľkým problémom sa stáva sucho na pevninách a nedostatok vody. V budúcnosti môže byť v tomto ohľade vážna situácia aj na Slovensku. Zrážky u nás síce mierne rastú, najmä na severe, ale začínajú sa koncentrovať do krátkodobých a veľmi intenzívnych dažďov. Tie v mnohých prípadoch nedokážu dostatočne efektívne doplňovať zásoby podzemných vôd, čoho dôsledkom je aj pokles ich hladiny.“

Niekde je vody priveľa, inde málo.
JP: „Tomuto napomáha práve extrémnosť počasia, lebo tam, kde sa koncentruje veľa vody, jej bude ešte viac, a v suchých oblastiach ešte menej. Práve dnes to pociťujeme aj v tom, že ľudia z veľmi suchých oblastí Afriky, Ázie alebo latinskej Ameriky utekajú, buď do miest alebo do zatiaľ menej postihnutých alebo vyspelejších časti sveta, napríklad aj do Európy. Sýria je učebnicový príklad – v rokoch 2006 až 2011 ju postihlo trýznivé sucho, trvalo päť rokov a dokázalo zlikvidovať takmer celú sýrsku poľnohospodársku produkciu, najmä na severovýchode krajiny. Veľké množstvo ľudí, asi 1,5 milióna farmárov, muselo migrovať do väčších miest, kde sa spoločenská situácia rýchlo vyhrotila. Preplnené mestá sa stali nebezpečnými, vzrástla kriminalita. Sýrska vláda spolu s Asadom zhoršujúcu sa situáciu takmer neriešila, čo nakoniec viedlo až k občianskej vojne. Ide o veľmi dobrý príklad toho, ako zhoršujúce sa podmienky vplyvom klimatickej zmeny (spolu s iným faktormi) môžu akúkoľvek krajinu doviesť až na pokraj vojnového konfliktu a rozkladu celej spoločnosti. Toto sa pokojne môže stať kdekoľvek na svete, Slovensko o niekoľko desaťročí nevynímajúc.“

Klimatológovia už dávno upozorňujú nielen rozvojové krajiny, že ak sa nenaučia hospodáriť s vodou, môžu nasledovať sýrsky scenár.
JP: „Presne tak, niekoľko krajín a regiónov je v podobnej situácii, v akej bola Sýria pred vojnovým konfliktom. Napríklad aj v Eritrei už niekoľko dlhých rokov prebieha veľmi krvavá občianska vojna, o ktorej západ takmer nič nevie. Veľké sucho v posledných rokoch trápi aj Etiópiu či Somálsko. Dlhodobo je na tom zle aj vnútrozemie Brazílie či bohatá Kalifornia. Destabilizovanou oblasťou, a to nielen kvôli radikalizácii islámu, je aj celý Arabský polostrov, západná časť Indie či mnohé oblasti Číny. Mnohé z uvedených regiónov sa dostávajú do kritickej situácie pre nedostatok vody a v dôsledku zvyšujúcej sa extrémnosti počasia. Pre mnohých, najmä chudobnejších ľudí je migrácia a útek z krajiny jediná možnosť, ako zachrániť život sebe a svojim deťom.“

Navrhujete aj nejaké riešenia, ako v tých oblastiach s vodou hospodáriť? Smeruje finančná pomoc u bohatých krajín do týchto oblastí? Ale ak sa tie peniaze nedostanú až dole, do zmysluplných projektov bežných a núdznych ľudí, tak tá pomoc tiež stratí význam...
JP: „Práve toto je jeden z argumentov bohatého Severu, prečo blokovať tok financií pre pomoc najviac postihnutým a najzraniteľnejším ľuďom a krajinám. Ochota poskytnúť financie, či už zo súkromných alebo verejných zdrojov, na budovanie potrebnej infraštruktúry, ktorá by miestnym obyvateľom zabezpečila napríklad aj vodu, by tu aj bola, no kameňom úrazu je nedôvera v to, že sa potrebné peniaze dostanú na správne miesta. Dnes už je celkom známe, kde väčšia časť finančných prostriedkov napríklad pre Afriku, skončila. V nákupe a pašovaní zbraní a podpore vojnových konfliktov. Cestou by skôr mohli byť projekty a financie určené (a poukazované) konkrétnym komunitám, čím by ľudia pocítili zlepšenie doslova zo dňa na deň.“

Aký podiel na súčasných klimatických zmenách a globálnom otepľovaní má bohatý Sever a chudobný Juh? Dá sa to vyčísliť?
JP: „Ak by sme sa pozreli na celkové emisie, tak veľká väčšina globálnych emisií pochádza od bohatých ľudí. Desať percent najbohatších ľudí na svete produkuje asi 50 percent emisií. A 50 percent najchudobnejších ľudí produkuje len asi tri percentá, to je súčasná štatistika. Pokiaľ by sme sa na to pozreli z pohľadu historických emisií, tak je tá zodpovednosť ešte ďalekosiahlejšia a takmer na sto percent pripadá na bohatý Sever. Emisie z rozvojového sveta sa na súčasnom globálnom otepľovaní ešte nestačili tak prejaviť. Čína vo veľkej miere vypúšťa emisie hlavne po roku 2003, kedy zaznamenali prudký nárast. Z pohľadu fyziky atmosféry a skleníkového efektu sa ale tieto emisie ešte nestihli prejaviť. Trvá približne 40 rokov, kým efekt zvýšenie CO2 koncentrácii pocítime v otepľovaní.“

A čo môžu pre (po)zastavenie tohto procesu urobiť bohaté a čo chudobné krajiny? Sú riešením obnoviteľné zdroje?
JP: „My v súčasnosti vieme, že celý problém klimatickej zmeny sa len obnoviteľnými zdrojmi nevyrieši. Základný problém klimatickej zmeny je naša obrovská nadspotreba energie, tovarov ale aj služieb... prvý krok k vyriešeniu klimatickej zmeny je zásadne znížiť spotrebu energie, a to hlavne v bohatých krajinách. Bolo by to rozhodne spravodlivejšie riešenie.“

Paris Hilton a Victoria Beckham a britská vojvodkyňa Kate prestanú používať niektoré prostriedky?
JP: „Celebrity alebo známe osobnosti, ktoré žujú v dostatku by mali ísť príkladom pokrokového a nenáročného spôsobu života. Rozhodne ale nemám na mysli to, že ak chceme vyriešiť globálnej otepľovanie, je nevyhnutné, aby sme sa vrátili do stredoveku alebo dokonca doby kamennej. Existujú spôsoby, ako viesť skromný, materiálne nenáročný, no zato naplnený a šťastnejší život.“

pondelok 14. decembra 2015

Koniec éry fosílnych palív?

Nová klimatická dohoda z Paríža prináša len ďalšie sľuby, no žiadne konkrétne kroky

Mnohí považujú novú klimatickú dohodu za veľké diplomatické víťazstvo. Diplomatický triumf to bezpochyby aj je. Veď trvalo neuveriteľných 50 rokov, kým politickí lídri sveta prejavili vôľu uznať, že klimatická zmena je globálny problém a je potrebné s ním niečo zásadné robiť. A práve tu narážame na problém. Text novej dohody je síce plný grandióznych a ambicióznych cieľov, ktoré prekonali aj tie najväčšie očakávania, no v celom dokumente nenájdete jedinú zmienku o tom, ako ich naplniť.

Delegáti si teda opäť raz nechali otvorené dvierka pre ďalšie rokovania, ktoré možno niekedy v budúcnosti prinesú konkrétny právny nástroj, ako niesť finančnú zodpovednosť v prípade nenaplnenia sľubov o znížení emisií skleníkových plynov. Ak sa na celú vec pozrieme realisticky a odmyslime si aj všadeprítomné a nadnesené politické klišé, nemožno výsledok viac ako 20 ročného snaženia svetového spoločenstva hodnotiť bez podivnej zmesi nádeje, ale aj rozčarovanosti, ba až zdesenia.

Aj keď dohodnutý cieľ udržať globálnu teplotu výrazne pod úrovňou 2 stupňov Celzia je možné určite vnímať ako veľký úspech konferencie, po preštudovaní konečnej verzie dohody je jasné, načo sa politici pri jeho budúcom napĺňaní spoliehajú najviac. Tým niečím sú drahé a zatiaľ vo väčšom rozsahu takmer nevyskúšané technológie odstraňovania obrovského množstva oxidu uhličitého z atmosféry. Aby však takéto riešenie bolo účinné, museli by sme po roku 2020 každoročne zachytiť z atmosféry viac ako 10 miliárd ton CO2, čo je množstvo približne odpovedajúce záchytu všetkých rastlín na pevninách. Rozsah takéhoto projektu je aj preto zatiaľ mimo naše technologické možnosti. Ak sa nakoniec takéto technológie ukážu ako nerealizovateľné, či po realizácii dokonca škodlivé, celý plán vyhnúť sa veľmi nebezpečnému otepleniu sa zosype ako domček z kariet.

Ale čo v prípade, ak by sme s týmito technológiami nepočítali? Vyhnúť sa kritickému otepleniu by teoreticky ešte šlo, no reálnosť tohto cieľa je mimoriadne neistá. Vyžadovalo by si to nepredstaviteľné odhodlanie razantne znižovať emisie na globálnej úrovni. Rýchlejšie, ako pri tých najväčších ekonomických recesiách v minulosti. Za predpokladu, že vrchol emisií dosiahneme až okolo roku 2030, čo je celkom reálny scenár, s ktorým počíta aj parížska dohoda, pokles emisií by musel byť na úrovni 10 až 15 percent ročne. A znamenalo by to jediné. Ak berieme problém klimatickej zmeny vážne, kľúčom k úspechu sme predovšetkým my, jednotlivci. Asi 10 percent globálnej populácie, ktorá je zdrojom až polovice emisií CO2, by takmer okamžite musela výrazne znížiť svoju spotrebu energie a tovarov.

Okrem toho, vyžadovalo by si to promptné riešenie emisií z leteckej a námornej dopravy, ktoré v súčasnosti veľmi rýchlo rastú. O emisiách z dopravy, ktoré odpovedajú emisiám Nemecka a Veľkej Británie, sa vôbec nehovorilo. Rovnako sa nehovorilo ani o konkrétnych krokoch a iniciatívach, ako odvrátiť najhoršie dôsledky klimatickej zmeny. Netreba sa preto čomu čudovať, že niektorí poprední klimatológovia nešetrili kritikou. Tá najtvrdšia prišla od Jamesa Hansena, „otca“ upozorňovania na problém globálneho otepľovania, ktorý označil rokovania za podvod a zbytočnú maškarádu, ktorá nás všetkým môže prísť veľmi draho.

Preto, aj keď je takmer všetkými svetovými médiami dohoda prezentovaná ako zásadný posun vpred, zatiaľ nemáme veľa dôvodov na optimizmus. Istou nádejou je možno len to, že konečne existuje akási vôľa zo strany bohatých krajín dohodnúť sa s rozvojovými na jednotnom postupe, ako znižovať emisie. Toto gesto však malo prísť už dávno, možno už v roku 1992 na Summite Zeme v Rio de Janeiro.

Ozývajú sa tiež vzletné ódy, že dohoda bude znamenať koniec éry fosílnych palív. Nič také ale v dohľadnej budúcnosti nehrozí. Opak je pravdou. Svet plánuje postaviť viac ako 1000 nových uhoľných elektrární, či investovať desiatky miliárd do hľadania a sprístupnenia ťažby nekonvenčných zásob ropy a zemného plynu. Pokiaľ nebude na uhlie a ďalšie fosílne palivá vyhlásené moratórium ich ťažby, alebo aspoň uvalená uhlíková daň, alebo nebudú jednotlivými štátmi zavádzané prísne regulácie ich spotreby, nemožno dúfať v pokles ich spotreby. Jednoducho povedané, pokiaľ budú fosílne palivá stále štedro dotované, závislosti na nich sa tak rýchlo, ako by bolo potrebné, nezbavíme.

Veľkou prehrou tohto tragikomického príbehu je aj to, že delegáti odmietli diskutovať o konkrétnych záväzkoch, o koľko znížiť svoje emisie a ako dosiahnuť stav, kedy globálna koncentrácia CO2 už ďalej nebude rásť. V dohode stojí len veľmi neurčito definované obdobie, kedy by sa tak malo stať: druhá polovica tohto storočia, čiže najneskôr rok 2099. Koľko z účastníkov prelomovej konferencie bude ešte nažive?

Súčasné sľuby jednoducho nestačia. Z pohľadu otepľovania a hroziacich dôsledkov klimatickej zmeny je to príliš neskoro. Rétorická snaha obmedziť oteplenie na 1,5 °C je síce sympatická, no vo vzduchu ostala visieť nezodpovedaná otázka, či je vôbec takýto cieľ reálne dosiahnuteľný, a to nielen z pohľadu súčasnej vysokej koncentrácie CO2. Dnes je v našej atmosfére už dostatok uhlíka na to, aby sa oteplilo o ďalších aspoň 1,5 stupňa Celzia, teda o 2,5 stupňa v porovnaní s obdobím pred 250 rokmi.

Každopádne, nech už si myslíte o výsledku COP 21 čokoľvek, až nasledujúce mesiace a roky ukážu, či svetové spoločenstvo, a predovšetkým najväčší producenti CO2 (Čína, USA, EÚ a India) problém globálneho otepľovania berú vážne, a ako úprimne sú schopní sa mu reálne postaviť a navrhnúť zmysluplné kroky k náprave. Reálne kroky politikov a biznisu tomu zatiaľ v jednotlivých krajinách nenasvedčujú. Najväčšia obava, a to nielen klimatológov, spočíva ale v tom, že ak sa aj vydáme cestou výrazných škrtov emisií skleníkových plynov, bude to všetko nakoniec len preto, aby na tom opäť raz niekto poriadne zbohatol. Inak povedané "ekonomika ako doposiaľ" v praxi.

Jozef Pecho, Alexander Ač

streda 18. marca 2015

Klimatická enigma zvaná El Niño

El Niño a globálne otepľovanie. Existuje prepojenie?

Z meteorologického hľadiska ide o najvýznamnejší atmosféricko-oceánsky fenomén, ktorý dokáže v čase svojho výskytu a vrcholenia meniť charakter počasia nad rozsiahlymi oblasťami sveta, pričom jeho vplyv sa ani zďaleka neobmedzuje len na regióny v okolí Tichého oceánu, v ktorom El Niño (Obr. 1) má svoj pôvod. Dnes už vieme, že vďaka tzv. diaľkovým atmosférickým prepojeniam a väzbám (tzv. „teleconnections“) dokáže El Niño ovplyvňovať počasie aj v tak vzdialených oblastiach, akými sú Európa či Arktída. Okrem toho, že s existenciou tohto fenoménu sa spája výskyt extrémnych poveternostných či klimatických anomálií na oboch stranách Pacifiku, od sucha v Austrálii a Indonézii až po intenzívne dažde v Peru, Bolívii či severnom Čile, El Niño má na svedomí aj dlhodobejšie následky. Roky s výskytom El Niña vždy totiž patrili k tým teplejším, prípadne rekordne teplým.

Ako je možné, že tento fenomén dokáže tak zásadne ovplyvňovať globálnu teplotu vzduchu? Klimatológov však zaujímajú aj ďalšie otázky, súvisiace najmä so zmenami výskytu a intenzity El Niña a jeho vzťahom s globálnou klimatickou zmenou. Súčasný výskum v tejto oblasti naznačuje, že aj napriek veľkým neistotám spojenými s predpoveďami budúceho vývoja, El Niño môže v podmienkach teplejšej klímy dosiahnuť nielen vyšších intenzít (vrátane extrémnejších prejavov a dôsledkov sprievodných javov), ale dokonca nadobudnúť status trvalého fenoménu.

Obr. 1: Meteorologické a klimatické prejavy a dôsledky najvýraznejšej oceánsko-atmosférickej oscilácie na Zemi, ENSO - mapka ukazuje rozloženie odchýlky teploty povrchu oceánov v dvoch extrémnych fázach ENSO (hore: stav El Niño; dole: stav La Niña; Zdroj)

Od pobrežia Peru a Ekvádoru je to naprieč šírym Pacifikom k indonézskemu súostroviu viac ako 17 tisíc kilometrov. Na vzdialenosti odpovedajúcej takmer polovici zemského obvodu nájdete iba oceán a atmosféru, ktoré tu medzi sebou od nepamäti vedú vzájomný "klimatický" dialóg. Ponad túto rozsiahlu oceánsku oblasť vanú od východu smerom na západ vytrvalé vetry (pasáty), ktoré ženú obrovské masy teplej vody k pobrežiu Ázie a Austrálie. Ide o jeden z najstabilnejších systémov vzdušného a morského prúdenia na Zemi, od ktorého závisí ekonomická prosperita na oboch protiľahlých brehoch Tichého oceánu. Peruánci majú svoje sardinky, lovené z chladných vôd neďaleko juhoamerického pobrežia, Indonézania zasa ryžové polia, bohato zavlažované pravidelnými dažďami, ktoré majú svoj pôvod nad teplými vodami západného Pacifiku.

Problémy sa však objavia v okamihu, keď stabilné východné vetry zoslabnú alebo sa dokonca otočia (Obr. 1 a 2). Vtedy namiesto toho, aby privádzali teplú morskú vodu k pobrežiu Ázie, ženú ju späť na východ. Týmto však príbeh nekončí. Spolu s obrovskými masami vody s teplotou až 30 stupňov Celzia sa presúvajú na východ aj husté kopovité oblaky, ktoré prinášajú výdatné dažde. Tie potom v púštnych oblastiach peruánskeho pobrežia spôsobujú rozsiahle a ničivé povodne s obrovskými socio-ekonomickými škodami. Teplá voda s nižším obsahom kyslíka a živín navyše vytláča z pobrežných vôd jeden z mála zdrojov miestnej obživy – sardinky.

Obr. 2: Zjednodušená schéma Walkerovej cirkulácie v blízkosti rovníka v podmienkach bez výskytu (hore) a s výskytom El Niña (v strede) a La Niñe (dole; Zdroj)

Video 1: Vysvetlenie toho, čo je El Niño/La Niña a ako oba fenomény vznikajú v priestore Tichého oceánu; ďalšie, podrobnejšie vysvetlenie je možné nájsť napríklad na stránkach NASA (Credit: MetOffice)

Problémov nie je ušetrená ani opačná strana oceánu. V Indonézii a Austrálii chýbajúce dažde spôsobujú sucho, neúrodu a rozsiahle požiare. A aby toho nebolo málo, dôsledky sa s odstupom času prejavujú aj vo vzdialenejších oblastiach Zeme, v Európe či dokonca Arktíde (Obr. 3). Tento neobvyklý atmosféricko-oceánsky fenomén sa objavuje dva až trikrát za desaťročie a zvykne vrcholiť v období okolo Vianoc. Aj preto dostal meno El Niño (malý chlapček alebo jezuliatko).

Objavil sa nakoniec aj tento rok, síce neskôr ako sa predpokladalo, no podľa všetkého môže trvať dlhšie než je pre tento fenomén zvyčajné (Obr. 4). Aj keď minuloročná predpoveď hovorila o veľmi silnom El Niñu, dnes sa zdá, že jeho vplyv na globálne počasie nakoniec nebude tak výrazný. V prípade El Niña sa však s takýmto zjednodušeným tvrdením nemožno celkom uspokojiť, keďže ani zďaleka nejde o fenomén trvajúci jeden či dva mesiace a počasie nakoniec nie je to jediné, čo El Niño dokáže ovplyvniť.

V hre je totiž zásadnejšia skutočnosť, než len to, či niekde v Spojených štátoch alebo Peru bude viac alebo menej pršať. Rekordne teplé oceány, ktoré aj bez priamej pomoci El Niña dopomohli posunúť globálnu teplotu v minulom roku na nové historické maximum, budú mať v roku 2015 pravdepodobne rovnaký, prípadne ešte výraznejší účinok. Inak povedané, je dosť pravdepodobné, že tento rok bude minimálne rovnako teplý ako ten predošlý. A to bude mať svoje dôsledky.

Obr. 3: Časový a priestorový výskyt dôsledkov El Niña na teplotné (hore) a zrážkové (dole) pomery v jednotlivých regiónoch sveta (Zdroj)

Obr. 4: Výhľad predpokladaného vývoja odchýlok teploty oceánu v oblasti centrálneho Pacifiku (oblasti NINO3.4) podľa NOAA modelu CFSv2 (Zdroj)

Prečo prišlo El Niño tento rok neskôr?

Zvláštnosťou tohtoročného El Niña je aj fakt, že prišlo s pomerne výrazným oneskorením a zatiaľ sa prejavuje len v priestore centrálneho Pacifiku. To znamená, že skôr pripomína typ El Niña, ktoré sa v meteorologickom žargóne označuje ako „Modoki“ (tzv. Centrálnopacifické El Niño; Obr. 5). Ak by sa na tomto stave do leta nič nezmenilo a El Niño by neprerástlo do svojho „východopacifického“ módu, nemožno očakávať žiadne zásadnejšie zmeny v charaktere počasia na severnej pologuli. Zvlášť západ a juhozápad Spojeným štátov, ktoré si od príchodu El Niña sľubovali príchod toľko očakávaného dažďa, vyjdú zrejme naprázdno. Ďalším špecifikom El Niña 2015 je aj neobvykle dlhá doba jeho formovania. Tento pomerne pozvoľný vývoj, ktorý miatol všetkých odborníkov na problematiku ENSO už od apríla 2014, bol nakoniec aj najväčšou záhadou minulého roka. El Niño si tak doslova vyslúžilo označenie „klimatická enigma“. Dnes už tak trochu tušíme, čo tento nezvyčajný vývoj spôsobilo. Bola to veľmi pomalá odozva atmosféry na abnormálne vysoké teploty Pacifiku v jeho centrálnej a v menšej miere aj východnej časti. Tie pretrvávajú v tejto oblasti už od septembra 2014, no atmosféra prostredníctvom slabnúcej pasátovej cirkulácie zareagovala až začiatkom tohto roku (ide o takmer 5-mesačné oneskorenie, čo je neobvyklé). Dôvodom oneskorenej reakcie atmosféry bol pravdepodobne fakt, že Pacifik bol v priebehu minulého roka veľmi teplý takmer všade, čo znamená, že ani významné oteplenie v jeho centrálnej a východnej časti, čo budilo dojem, že sa blíži ďalšie El Niño, nakoniec neviedlo k zásadnejšej prestavbe tlakového poľa a teda ani zoslabnutiu východných pasátov. Ak by k tomu došlo, príchod El Niña by bol razantnejší a mohol by viac „konkurovať“ extrémnemu El Niñu z rokov 1997/98.

Ak by súčasné El Niño pretrvalo dlhšie ako rok, čo je podľa súčasných predpokladov možné, mohlo by odštartovať novú etapu ešte rýchlejšieho otepľovania planéty (a to aj v súvislosti s príchodom pozitívnej fázy Pacifickej dekádnej oscilácie "PDO"). Aj keď El Niño globálne otepľovanie priamo nespôsobuje, z fyzikálneho princípu jeho fungovania dokáže ovplyvniť jednu podstatnú vec. A tou je spôsob a rýchlosť, akými oceány uvoľňujú teplo do atmosféry, ktoré sa v nich hromadilo v priebehu predchádzajúcich rokov. Nie je preto žiadnym prekvapením, že roky s výskytom El Niña sú globálne veľmi teplé.

Obr. 5: (hore) Priestorové rozloženie odchýlok teploty povrchu oceánov začiatkom marca 2015 poukazovalo na významný nárast teploty v oblasti centrálneho Pacifiku - červený rámček (Zdroj); (dole) schéma rozdielu medzi "klasickým" a "Modoki" typom El Niña a La Niñe (Zdroj)

Zatiaľ čo vplyv a dôsledky El Niña na počasie a klímu vo svete sú dnes už pomerne dobre preskúmané, to isté neplatí o vplyve meniacej sa globálnej klímy na tento fenomén. Ako často a s akou silou sa El Niño (prípadne aj La Niña) bude objavovať v budúcnosti v podmienkach pokračujúceho otepľovania? Súčasný výskum prináša zatiaľ nejednoznačné výsledky. Jedna skupina odborníkov zastáva názor, že El Niño môže byť v podmienkach teplejšej klímy nielen extrémnejšie, a to hlavne z pohľadu svojich dôsledkov, ale dokonca môže nadobudnúť status trvalého fenoménu. Nie všetci odborníci však s týmito závermi úplne súhlasia.

Odpovedať na otázku, či globálne otepľovanie v budúcnosti zásadne ovplyvní výskyt El Niña, ako aj jeho silu a závažnosť prejavov v konkrétnych regiónoch, je pomerne zložité. Hoci analýzy historických údajov naznačujú, že frekvencia a sila El Niña v priebehu 20. storočia vzrástla približne o 20 %, no súčasne sa zatiaľ nepotvrdila užšia spojitosť medzi výskytom extrémne silného El Niña a obdobiami vyššej globálnej teploty vzduchu. To ale nevylučuje pravdepodobnosť toho, že by v dôsledku rastúcej teploty oceánov a atmosféry nemohlo dôjsť k prekročeniu kritickej prahovej hodnoty, ktorá by znamenala zásadnú zmenu fungovania a režimu El Niña.

Na túto možnosť upozorňuje viacero štúdií, ktoré opierajú svoje výsledky o modelovanie El Niña ako fyzikálneho mechanizmu, ktorým sa tropické oceány veľmi efektívne zbavujú prebytočného tepla a šíria ho do atmosféry. V prípade, že modelové simulácie reálne odrážajú zmeny teploty atmosféry a oceánov, a to aj v podmienkach rastúcej koncentrácie skleníkových plynov, výsledky naznačujú, že prípady extrémne silného El Niña budú v podmienkach teplejšej klímy približne dvojnásobne častejšie ako dnes.

Obr. 6: V oblastiach ako Austrália či Indonézia môže častejšie a intenzívnejšie El Niño znamenať aj častejšie a dlhšie trvajúce obdobia extrémneho sucha (Zdroj)

Mechanizmus prepojenia El Niña a globálneho otepľovania by pravdepodobne spočíval v tom, že rýchlejšie otepľovanie atmosféry a povrchových vôd vo východnom Pacifiku prinesie zvýšený výskyt atmosférickej konvekcie (vzostupného prúdenia vlhkého vzduchu) a teda aj zosilnenie El Niña a zároveň jeho trvalejší charakter.

Dôsledky by boli pritom obrovské. Stačí si uvedomiť, že v rokoch 1997-98 spôsobilo mimoriadne silné El Niño celkové ekonomické škody v hodnote 35 až 45 miliárd dolárov, a čo je ešte dôležitejšie, odhadom až 23 tisíc obetí na ľudských životoch. Treba však poznamenať, že ani závery týchto štúdií nie sú konečné. Niektoré ďalšie štúdie totiž naznačujú, že tak ako sa bude v budúcnosti vyskytovať častejšie a extrémnejšie El Niño, s rovnakou, ak nie vyššou pravdepodobnosťou bude dochádzať aj k opačnému a rovnako závažnému extrému, La Niñe.

Súvisiaci článok: Fyzikálne príčiny „spomalenia“ atmosférického otepľovania.

Mgr. Jozef Pecho (Ústav fyziky atmosféry AV ČR, v.v.i., Oddelenie klimatológie, Boční II 1401, 141 31 Praha 4, Česká republika),

Mgr. Alexander Ač, PhD. (Centrum výskumu globálnej zmeny AV ČR, v.v.i., Bělidla 986/4a, 603 00 Brno, Česká republika).

Čo by vás ešte mohlo zaujímať:

El Niño a koralové útesy

Pri hodnotení dôsledkov El Niña nie je možné nespomenúť jeho vplyv na koralové útesy a predovšetkým ich tvorcov – koraly. Koralové útesy možno bez preháňania označiť za tropické lesy oceánov. Žije tu viac ako polovica všetkých morských druhov, takže vlastne ide o akési „oázy života“ v púštnom oceáne. Bez koralových útesov by bola celková produktivita a biologická kapacita oceánov neporovnateľne nižšia. S pribúdajúcimi vedeckým poznatkami sa ukazuje, že koraly sú vo všeobecnosti citlivejšie na zmeny teploty v oceánoch, ako sa zdá na prvý pohľad. Len roku 1998, kedy planéta zažila najsilnejšie novodobé El Niño, stratil svet približne 16 % plochy koralov. Niektoré oblasti, ako napríklad Maledivy stratili až 90 % koralov. Ide o jav známy ako „bielenie“ koralov (angl. „coral bleaching“), a dochádza k nemu, keď je povrchová teplota oceánu príliš vysoká. Keď voda v dostatočne krátkom čase znovu klesne, živočích sa do svojej schránky môže znovu vrátiť a koral získa svoju pôvodnú schránku. Problém nastáva vtedy, keď je teplota vody vysoká príliš dlhú dobu.

Rýchle zmeny, ktoré v nadchádzajúcich desaťročiach v oceánoch očakávame, El Niño v kombinácii s okysľovaním oceánov (teda ich klesajúcim pH, ako dôsledok rastu obsahu CO2 v atmosfére) a ďalšími negatívnymi javmi ako znečisťovanie, môže spôsobiť vyhynutie väčšiny druhov koralov. Už dnes čelia koraly celosvetovému vymieraniu a podľa odhadu odborníkov sme už nenávratne stratili takmer pätinu rozlohy koralov. V priebehu nasledujúcich 20 rokov bude ohrozených až 60 % koralov, a do polovice tohto storočia budú ohrozené prakticky všetky koraly. Aktuálne vedecké poznatky hovoria, že ak sa globálna teplota zvýši o viac ako 1,5 °C oproti obdobiu pred priemyselnou revolúciou (čo je v súčasnosti ešte nižší ako medzinárodne uznávaný, a treba dodať že v súčasnej situácii ťažko dosiahnuteľný, limit oteplenia pod 2 °C), svet by nenávratne stratil viac ako 90 % rozlohy koralových útesov, a to už možno do roku 2050. Zatiaľ nie je úplne pochopený mechanizmus, akým rast teplôt oceánov koraly poškodzuje, je však isté, že pokračovaním ich otepľovania a so stále výraznejšími dopadmi počas El Niña, sú koraly skôr či neskôr odsúdené na zánik. Schopné budú prežiť len tie najprispôsobivejšie druhy. Nie je teda preto príliš prekvapivé, že podľa mnohých popredných morských biológov a expertov na koraly, budúcnosť týchto obyvateľov a konštruktérov oáz v oceánoch nevyzerá ružovo.

El Niño a potravinová bezpečnosť

Keďže fenomén El Niña je spojený s mnohými prejavmi extrémneho počasia, prepojenie na potravinovú bezpečnosť je zrejmá. Uvedomujú si ju aj vlády krajín, ktoré môžu byť postihnuté najviac. Hrozí totiž, že ak by poľnohospodári zostali na dôsledky extrémov nepripravení, rast cien potravín by mohol dosiahnuť úrovne, ktorá by postačovala na spustenie potravinových nepokojov. Poučenie z nedávnej minulosti počas finančnej krízy máme ešte v živej pamäti. Vieme, že spolu s rastom cien potravín na svetových trhoch výrazne narastá aj počet potravinových nepokojov a zvyšuje sa výskyt konfliktov. Túto skutočnosť si začínajú uvedomovať aj politici. Napríklad vláda v Indonézii vydala špeciálne kalendáre pre farmárov, ktoré upozorňujú na včasné siatie úrody, Malajzia spolu s Filipínami spoločne pracujú na zabezpečení dostatočných zdrojov vody, kým v Indii sa snažia hromadiť zásoby potravín. Zdá sa, že niekedy padajú varovania vedcov na úrodnú pôdu.

Sucho v dôsledku El Niña z roku 2007 prispelo k rekordnému rastu ceny ryže v nasledujúcom roku, čo postačilo na spustenie potravinových nepokojov v Egypte, Kamerune, či Haiti. Posledné, slabšie El Niño v rokoch 2009-10 viedlo v Indii k 40-ročnému suchu, znížilo výnosy ryže a znamenalo najvyššie ceny cukru za posledných takmer 30 rokov.

Opatrenia na šetrenie vodou, moderné spôsoby poľnohospodárstva a vysádzanie odrôd ryže odolnejších voči suchu, ako aj zlepšenie praktík rybolovu, to všetko sú mechanizmy, ako sa ľudia v postihnutých oblastiach snažia dôsledky suchšieho počasia minimalizovať. Výhodou oproti situácii v roku 2009 je, že globálne zásoby ryže vzrástli, čo by prípadné dôsledky malo takisto zmierniť. V Malajzii vláda zriadila výbor pre krízové hospodárenie s vodou, podporuje priemysel v používaní podzemnej a recyklovanej vody, ako aj zvýšenie kapacity zásobníkov na vodu.

El Niño, extrémy počasia a vojnové konflikty

V literatúre existuje množstvo vedeckých poznatkov a štúdií, ktoré rozoberajú vzťah medzi fungovaním ľudských spoločností a extrémnym počasím. Z histórie vieme, že v niektorých prípadoch podnebie a počasie dokonca zohrávalo rozhodujúci úlohu pri úspechoch a kolapsoch celých civilizácií. Vedci sa zhodujú v tom, že klimaticky stabilné obdobie Holocénu, teda posledných približne 11 tisíc rokov, je nevyhnutný predpoklad pre existenciu tak zložitej a globálnej civilizácie, v akej žijeme dnes. Čo teda môžeme očakávať do budúcna?

Najprv sa pozrime na historický kontext. Biológ Jared Diamond vo svojej vynikajúcej knihe "Kolaps" ukazuje na mnohých konkrétnych príkladoch z najrozličnejších období a oblastí sveta, že pád aj veľmi vyspelých civilizácií je takmer vždy spojený s dostupnosťou prírodných zdrojov a jedla. Pri nevhodných podmienkach, napríklad dlhotrvajúcemu suchu, sa ľudia buď musia presunúť na vhodnejšie stanovisko, alebo ich populácia poklesne, tak ako sa to stalo v prípade Mayskej kultúry. Existujú aj ďalšie príklady. Analýza zaoberajúca sa históriou vojenských konfliktov za posledných 1500 rokov v Číne ukázala, že počas neobvykle studených období sprevádzaných neúrodami, došlo vždy ku zvýšeniu nepokojov a násilia. V súčasnosti vedci považujú sucho prinajmenšom ako komplikujúci faktor pri konflikte v Dárfure a občianskej vojne v Sýrii, ktorý si dodnes vyžiadal už takmer 200 000 ľudských životov. V roku 2011 bola publikovaná štúdia, podľa ktorej prispelo El Niño ku vzniku až 50 z celkovo 250 konfliktov (teda jednej pätiny) v rokoch 1950 až 2004. Ide o dôsledok horúcich a suchých podmienok v tropických krajinách a následnému prepuknutiu násilia v krajinách od Južného Sudánu až po Indonéziu či Peru.

V rokoch El Niña sa riziko konfliktu v postihnutých krajinách zvyšuje z 3 na 6 %, zatiaľ čo krajiny, kde sa jeho dôsledky neprejavujú, podobnú tendenciu neukazujú. Pritom nie je príliš dôležité, či v krajine je demokracia, chudoba, alebo vysoká populácia. Možno však povedať, že menej rozvinuté krajiny upadnú do chaosu jednoduchšie. Kombinácia súčasného vplyvu na geopolitickú bezpečnosť a vznik konfliktov a predpoklady o náraste intenzity El Niña teda naznačuje zrejmý trend: budúcnosť bude menej bezpečná a viac neistá.

Zdroje

Effects of El Niño on world weather

http://www.knmi.nl/research/global_climate/enso/effects/

The Walker Circulation: ENSO's atmospheric buddy

http://www.climate.gov/news-features/blogs/enso/walker-circulation-ensos-atmospheric-buddy

ENSO impacts

http://www.metoffice.gov.uk/research/climate/seasonal-to-decadal/gpc-outlooks/el-nino-la-nina/ENSO-impacts

EN... SO?

http://www.climate.gov/news-features/blogs/enso/en-so