Rozhovor vyšiel v printovej verzii SME dňa 21.12.2015: http://1url.cz/CmCk
V jednom svojom blogu píšete – „Klimatická zmena často trivializovaná a zjednodušovaná pojmom globálne otepľovanie patrí spolu s veľmi rýchlym rastom svetovej populácie, rastom chudoby, znečisťovaním a degradáciou životného prostredia, ako aj potravinovou či energetickou bezpečnosťou ku kľúčovým výzvam 21. storočia.“ Je to brutálny postreh o našej súčasnosti, nesmierne depresívny – ako si vysvetľujete, že relevantná väčšina spoločnosti, politikov, rozhodujúcich mienkotvorcov a decizorov to takto nevníma?
V jednom svojom blogu píšete – „Klimatická zmena často trivializovaná a zjednodušovaná pojmom globálne otepľovanie patrí spolu s veľmi rýchlym rastom svetovej populácie, rastom chudoby, znečisťovaním a degradáciou životného prostredia, ako aj potravinovou či energetickou bezpečnosťou ku kľúčovým výzvam 21. storočia.“ Je to brutálny postreh o našej súčasnosti, nesmierne depresívny – ako si vysvetľujete, že relevantná väčšina spoločnosti, politikov, rozhodujúcich mienkotvorcov a decizorov to takto nevníma?
JP: „Hlavný problém je vo výchove a v školstve. Ak si všimnete, tak v rámci výučby environmentálnych problémov sú tieto časti zaradené na gymnáziách v poslednom ročníku, keď každý rozmýšľa nad maturitami, čo so životom, a práve vo štvrtáckej geografii sa riešia tie envoronmentálne problémy. Ta kniha je aj veľmi zložitá, je v nej všetko nahustené a bez komplexných súvislostí a dokonca ani geografi tomu veľmi nerozumejú, čo vlastne majú učiť. Prvým problémom je to, až deti nemajú pevné základy environmentalistiky, nedokážu sa v nej orientovať. Strácajú tak kontakt s realitou a samozrejme aj s prírodou. A keď sa s tým už potom stretávajú priamo na vysokej škole, je to ešte zložitejšie prezentované ako na stredných školách. Environmentalistika je veľmi náročný predmet a len veľmi málo ľudí ju vyhľadáva. Prepojiť napríklad klimatickú zmenu s rastom populácie alebo rastom chudoby je už nad kapacitu vyučujúcich. A aj preto si väčšina ľudí len veľmi ťažko hľadá cestu k týmto dôležitým témam.“
Pred rokom 1989 boli ochranári a ekológovia jedným zo silných zdrojov odporu voči komunistickému systému a po novembri 1989 akoby celá ochranárska a ekologická téma odišla úplne do úzadia. Prečo sa to vlastne stalo, veď ekologické problémy sa ešte zhoršili? Prečo zelená téma v politickej diskusii akoby nemala žiadny vplyv?
JP: „Ja by som dokázal menovať konkrétnych ľudí ktorí sa o to veľmi zasadili. Ešte počas federácie a krátko potom premiér Václav Klaus dokázal z verejného aj profesijného života odstrániť niekoľko ľudí, ktorí sa veľmi usilovali o to, aby v politike bola silná zelená téma, aby sa okrem ekonomických záujmov kládol dôraz aj na tie environmentálne. Problém bol aj v tom, že pomerne skoro zomrel Josef Vavroušek, ktorý položil základy environmentálnej politiky, mal vynikajúci prehľad a výborné technické vzdelanie, čiže dokázal skvele a presne argumentovať. Po ňom prišiel profesor Bedřich Moldan, no vládou Václava Klausa bol nakoniec zatlačený do úzadia. Bol ministrom životného prostredia a chcel agendu Summitu Zeme (OSN) vniesť do česko-slovenskej politiky po roku 1992, ale bol zdiskreditovaný a obvinený z údajnej spolupráce s ŠtB. Od polovice 90. rokov sa Klaus veľmi zasadzoval za to, aby v politike dominoval kapitalistický neoliberálny rozmer, čo sa mu nakoniec aj podarilo.“
Alexander Ač v jednom svojom texte pred parížskym summitom napísal. „Začala sa ďalšia globálna klimatická konferencia. Máme šancu na reparát. Ak zlyháme i tentoraz, zrejme to už bude naposledy. V tejto hre ide o všetko. Buď prenecháme sebe, svojim deťom a vnúčatám obývateľnú planétu, alebo nie. Buď pripravíme cestu pre finančne záväzné a právne vymáhateľné dohody, ak najväčší znečisťovatelia planéty nesplnia svoje dlhodobé sľuby, alebo nie.“ Vnímate tú situáciu takisto dramaticky?
JP: "Alexander Ač má aj nemá pravdu. Má určite pravdu v tom, že sme trochu zaspali. Ľudstvo malo mať takúto dohodu na stole už viac desať rokov, v podstate iba dobiehame a hasíme požiare. Vidieť to najmä na dôsledkoch klimatickej zmeny, ktoré nám spôsobujú čoraz väčšie problémy a škody. Má pravdu aj v tom, že naozaj ide o prelomový kongres, na ktorom sa malo dospieť ani nie tak ku konečnému riešeniu, ako skôr k tomu, ako bohaté rozvinuté krajiny budú finančne prispievať rozvojovým krajinám, aby sa dokázali vyrovnať s následkami klimatickej a preklenúť fázu rýchleho ekonomického rozvoja bez fosílnych palív. Vieme, že väčšina krajín chce redukovať svoje emisie, a vieme aj o koľko. Zatiaľ to síce nestačí, aby sme sa vyhli kritickému otepleniu o 2 stupne Celzia, no v budúcnosti budú zrejme záväzky prehodnocované a pravdepodobne sa ešte sprísnia, pretože rozvojové krajiny dali pred parížskym summitom podmienku, že pokiaľ dostanú od bohatých krajín peniaze zo Zeleného fondu, tak budú ochotné redukovať viac a možno aj rýchlejšie. Pochopiteľne, že k sprísneniu záväzkov by malo dôjsť aj na strane bohatých krajín, ako sú USA, Rusko, India, Čína, Brazília, či štáty EÚ, ktoré by mali redukovať produkciu emisií oveľa viac ako plánujú. Nesúhlasím ale s tým, že je toto naša posledná šanca. Šanca na zmenu je vždy. Ak budeme k sebe úprimní a dostatočne motivovaní, veci sa dajú riešiť veľmi rýchlo, stačí len chcieť.“
Ešte jeden názor Alexandra Ača: „Jedno je isté. Ak sa v Paríži nedohodne právne záväzná dohoda, ktorá bude zahŕňať USA aj Čínu, nebude možné hovoriť o úspechu. Treba tiež znovu pripomenúť, že príroda s nami nevyjednáva. Čas na odkladanie problému a polovičné riešenia už vypršal.“ Je to také fatálne?
JP: „Ako som už povedal, takáto dohoda mala byť na stole už pred desiatimi rokmi. Namiesto stále sa opakujúcich sľubov, že s tým niečo urobíme, ľudstvo už dnes malo byť v štádiu vykonávania konkrétnych krokov, aby sme odvrátili najhoršie dôsledky. Nemusí to byť nakoniec také fatálne, ale ak budeme odďaľovať riešenia na neskoršie obdobie, následky budú čoraz horšie. Konečný stav planéty a závažnosť dôsledkov budú celkom určite odlišné, ak začneme redukovať našu spotrebu a emisie skleníkových plynov teraz alebo až o 50 rokov. Netreba ale podliehať fatalizmu, ako povedal aj klimatológ Kevin Anderson, situácia je síce veľmi vážna, ale Parížom sa svet nekončí. Svetové spoločenstvo vyslalo jasný signál, že chce konať spoločne. Veľký kus práce je teda ešte len pred nami.“
Ako z tohto hľadiska podľa vás dopadol parížsky summit? Splnil tieto očakávania klimatológov?
JP: „Musím sa priznať, že mám z výsledku zmiešané pocity. Dohoda je rozhodne mäkšia ako z Kodane, je menej konkrétna a zo záverečného textu vypadlo mnoho dôležitých tém, ako napríklad obmedzovanie emisií z dopravy, atď. Vo vzduchu ostali visieť aj problémy s financovaním Zeleného fondu a nejasný je aj spôsob, akým bude OSN sankcionovať tie štáty, ktoré po roku 2020 svoje záväzky nebudú dodržovať. Je však dôležité, že nálada a odhodlanie problém klimatickej zmeny riešiť sú zdá sa väčšie. Ukáže teda až čas, možno už najbližšie mesiace, ako seriózne celú situáciu berieme. Veľmi pozitívne však možno vnímať prístup niektorých veľkých svetových metropolí, ktoré majú veľký záujem prispieť k riešeniu, a to nielen prostredníctvom adaptácie, ale aj redukcie emisií."
V jednom spoločnom texte s Alexandrom Ačom máte aj vety: „Ak sa na celú vec pozrieme realisticky a odmyslíme si aj všadeprítomné a nadnesené politické klišé, nemožno výsledok viac ako 20-ročného snaženia svetového spoločenstva hodnotiť bez podivnej zmesi nádeje, ale aj rozčarovanosti, ba až zdesenia.“ Teda ďalšia potemkinovská dedina?
JP: „Náš globálny prístup k riešeniu klimatickej zmeny skutočne v mnohom pripomína potemkinovskú dedinu. Sľuby síce vyzerajú dobre na papieri, ale zatiaľ chýba náčrt konkrétnych krokov. Aj keď dnes už uvedomujeme, že nám zateká do topánok, stále situáciu neberieme dostatočne vážne, a hlavne prevažná časť verejnosti celú vec veľmi dôsledne ignoruje. A navyše, častokrát je rétorika politikov v ostrom protiklade s tým, čo skutočne robia. Na jednej strane vyhlasujú veľkolepé ciele o znižovaní emisií, no na strane druhej nemajú problém podpísať zákon o prelomení limitov na ťažbu uhlia alebo schváliť ťažbu ropy v Arktíde, či podporovať stavbu ďalších uhoľných elektrární. Je to skutočne frustrujúce, keď najvyšší predstavitelia štátov skôr kopú za záujmy veľkých spoločností a najbohatších ľudí, a naopak ignorujú verejný záujem či ekologické limity krajiny a planéty."
Nie je problémom takýchto dohôd aj ich právna záväznosť a vymáhateľnosť? Ak za nedodržiavaním dohôd nebudú nasledovať sankcie, tak sa zopakuje príbeh lisabonskej zmluvy a eura, ktorú ako prví porušili Nemecko a Francúzsko. Jestvuje mechanizmus alebo záruka prijatia a presadzovania sankčných opatrení?
JP: „Medzinárodné právo je v tomto veľmi zložité a ja sa v ňom nevyznám, preto je mi ťažké sa k tomu akokoľvek vyjadrovať. Vidieť to každopádne aj na postojoch vyjednávačov jednotlivých organizácií a krajín. Sú v tomto bode nejednotní, nevedia si predstaviť konkrétnu právnu podobu tejto dohody. Pravdepodobne pôjde o protokol, podobne ako tomu bolo v prípade dohody z Kjóta, ale ani ten nebol z väčšej časti záväzný. Bol dobrovoľný, najmä pre rozvojové krajiny a preto to nakoniec aj s ním tak dopadlo. Aj napriek jeho ratifikácii v roku 2005, globálne emisie rastú rýchlo ďalej.“
Stali sa súčasťou obchodov, u nás aj kauzy Interblue.
JP: „Áno. V Kjótskom protokole boli rôzne „ekonomické“ stimuly, keď sa mohli emisie vyvážať do rozvojových krajín, ktoré svoje emisie mali nízke alebo takmer žiadne. V mnohých prípadoch krajiny západu len alokovali svoje emisie a fosílny biznis do tretieho sveta. Takže, ak sa na to celé pozrieme z globálneho hľadiska, Kjótsky protokol bol fiasko. V Európe a niektorých iných krajinách sa podarilo zredukovať emisie o niekoľko percent, ale treba úprimne priznať, že vo východnom bloku to bol dôsledok reštrukturalizácie a v niektorých prípadoch až kolapsu ťažkého priemyslu. V podstate sa nevytvoril žiadny tlak na to, aby sme redukovali emisie systémovo. V prípade Slovenska klesli emisie o viac ako 40 percent v porovnaní s rokom 1990, ale to len vďaka kolapsu ťažkého priemyslu. V USA a Veľkej Británii, ktoré majú historicky najväčšiu zodpovednosť na emisiách, jednoducho vyviezli veľkú časť emisií do Číny, čím ich zredukovali ich „len“ u seba. V Číne však nastal opačný proces, stala sa z nej obrovská fabrika pre celý svet a to sa odzrkadlilo aj na rýchlom raste emisií.“
JP: „Ako som už povedal, takáto dohoda mala byť na stole už pred desiatimi rokmi. Namiesto stále sa opakujúcich sľubov, že s tým niečo urobíme, ľudstvo už dnes malo byť v štádiu vykonávania konkrétnych krokov, aby sme odvrátili najhoršie dôsledky. Nemusí to byť nakoniec také fatálne, ale ak budeme odďaľovať riešenia na neskoršie obdobie, následky budú čoraz horšie. Konečný stav planéty a závažnosť dôsledkov budú celkom určite odlišné, ak začneme redukovať našu spotrebu a emisie skleníkových plynov teraz alebo až o 50 rokov. Netreba ale podliehať fatalizmu, ako povedal aj klimatológ Kevin Anderson, situácia je síce veľmi vážna, ale Parížom sa svet nekončí. Svetové spoločenstvo vyslalo jasný signál, že chce konať spoločne. Veľký kus práce je teda ešte len pred nami.“
Ako z tohto hľadiska podľa vás dopadol parížsky summit? Splnil tieto očakávania klimatológov?
JP: „Musím sa priznať, že mám z výsledku zmiešané pocity. Dohoda je rozhodne mäkšia ako z Kodane, je menej konkrétna a zo záverečného textu vypadlo mnoho dôležitých tém, ako napríklad obmedzovanie emisií z dopravy, atď. Vo vzduchu ostali visieť aj problémy s financovaním Zeleného fondu a nejasný je aj spôsob, akým bude OSN sankcionovať tie štáty, ktoré po roku 2020 svoje záväzky nebudú dodržovať. Je však dôležité, že nálada a odhodlanie problém klimatickej zmeny riešiť sú zdá sa väčšie. Ukáže teda až čas, možno už najbližšie mesiace, ako seriózne celú situáciu berieme. Veľmi pozitívne však možno vnímať prístup niektorých veľkých svetových metropolí, ktoré majú veľký záujem prispieť k riešeniu, a to nielen prostredníctvom adaptácie, ale aj redukcie emisií."
V jednom spoločnom texte s Alexandrom Ačom máte aj vety: „Ak sa na celú vec pozrieme realisticky a odmyslíme si aj všadeprítomné a nadnesené politické klišé, nemožno výsledok viac ako 20-ročného snaženia svetového spoločenstva hodnotiť bez podivnej zmesi nádeje, ale aj rozčarovanosti, ba až zdesenia.“ Teda ďalšia potemkinovská dedina?
JP: „Náš globálny prístup k riešeniu klimatickej zmeny skutočne v mnohom pripomína potemkinovskú dedinu. Sľuby síce vyzerajú dobre na papieri, ale zatiaľ chýba náčrt konkrétnych krokov. Aj keď dnes už uvedomujeme, že nám zateká do topánok, stále situáciu neberieme dostatočne vážne, a hlavne prevažná časť verejnosti celú vec veľmi dôsledne ignoruje. A navyše, častokrát je rétorika politikov v ostrom protiklade s tým, čo skutočne robia. Na jednej strane vyhlasujú veľkolepé ciele o znižovaní emisií, no na strane druhej nemajú problém podpísať zákon o prelomení limitov na ťažbu uhlia alebo schváliť ťažbu ropy v Arktíde, či podporovať stavbu ďalších uhoľných elektrární. Je to skutočne frustrujúce, keď najvyšší predstavitelia štátov skôr kopú za záujmy veľkých spoločností a najbohatších ľudí, a naopak ignorujú verejný záujem či ekologické limity krajiny a planéty."
Nie je problémom takýchto dohôd aj ich právna záväznosť a vymáhateľnosť? Ak za nedodržiavaním dohôd nebudú nasledovať sankcie, tak sa zopakuje príbeh lisabonskej zmluvy a eura, ktorú ako prví porušili Nemecko a Francúzsko. Jestvuje mechanizmus alebo záruka prijatia a presadzovania sankčných opatrení?
JP: „Medzinárodné právo je v tomto veľmi zložité a ja sa v ňom nevyznám, preto je mi ťažké sa k tomu akokoľvek vyjadrovať. Vidieť to každopádne aj na postojoch vyjednávačov jednotlivých organizácií a krajín. Sú v tomto bode nejednotní, nevedia si predstaviť konkrétnu právnu podobu tejto dohody. Pravdepodobne pôjde o protokol, podobne ako tomu bolo v prípade dohody z Kjóta, ale ani ten nebol z väčšej časti záväzný. Bol dobrovoľný, najmä pre rozvojové krajiny a preto to nakoniec aj s ním tak dopadlo. Aj napriek jeho ratifikácii v roku 2005, globálne emisie rastú rýchlo ďalej.“
Stali sa súčasťou obchodov, u nás aj kauzy Interblue.
JP: „Áno. V Kjótskom protokole boli rôzne „ekonomické“ stimuly, keď sa mohli emisie vyvážať do rozvojových krajín, ktoré svoje emisie mali nízke alebo takmer žiadne. V mnohých prípadoch krajiny západu len alokovali svoje emisie a fosílny biznis do tretieho sveta. Takže, ak sa na to celé pozrieme z globálneho hľadiska, Kjótsky protokol bol fiasko. V Európe a niektorých iných krajinách sa podarilo zredukovať emisie o niekoľko percent, ale treba úprimne priznať, že vo východnom bloku to bol dôsledok reštrukturalizácie a v niektorých prípadoch až kolapsu ťažkého priemyslu. V podstate sa nevytvoril žiadny tlak na to, aby sme redukovali emisie systémovo. V prípade Slovenska klesli emisie o viac ako 40 percent v porovnaní s rokom 1990, ale to len vďaka kolapsu ťažkého priemyslu. V USA a Veľkej Británii, ktoré majú historicky najväčšiu zodpovednosť na emisiách, jednoducho vyviezli veľkú časť emisií do Číny, čím ich zredukovali ich „len“ u seba. V Číne však nastal opačný proces, stala sa z nej obrovská fabrika pre celý svet a to sa odzrkadlilo aj na rýchlom raste emisií.“
Nemôže sa niečo podobné zopakovať aj teraz? Neobávate sa toho?
JP: „Na svete existuje niekoľko regionálnych trhov s emisnými povolenkami, a ten najväčší v rámci EÚ je už dosť presýtený ich nadbytkom. Tiež je celkom možné, že Európa či USA svoje emisie už jednoducho nemá kam vyvážať. Dokonca už aj taká Čína prisľúbila, že chce produkciu emisií znižovať progresívnejšie, aj keď až po roku 2030. Nová klimatická dohoda v oblasti redukcie CO2 veľké ambície zatiaľ nepredstavila. Podľa súčasných záväzkov to vyzerá tak, že minimálne do roku 2030 globálne emisie porastú, asi o 17 až 20 percent, a to najviac práve v Číne, prípadne v Indii. Okrem toho, Čína vlastní významnú časť amerického dlhu, má pod kontrolou obrovské množstvo nerastných zdrojov, ktoré nakupuje z celého sveta, úplne kontroluje globálny trh s vzácnymi kovmi a je schopná produkovať obrovské množstvo solárnych panelov a veterných turbín. Takže aj do Paríža prišla s návrhom, že aj keď sa im do roku 2030 nepodarí zásadnejšie redukovať emisie, do tej doby budú aspoň výrazne budovať svoje obnoviteľné zdroje.“
Toto by dostalo Čínu na pozitívnejšiu zelenú cestu?
JP: „Určite áno. Rozvoj obnoviteľných zdrojov je v Číne veľmi rýchly. Z pohľadu inštalovaného výkonu nových zdrojov je spolu s USA najrýchlejší na svete. Na druhú stranu je však pravdou aj to, že Čína do roku 2030 stále vo svojej energetickej koncepcii počíta s novými projektmi na vodné, uhoľné aj aj jadrové elektrárne. Ich energetické požiadavky budú aj o 20 rokov stále vysoké, preto je vcelku pozitívne, že podiel obnoviteľných zdrojov má potenciál k výraznému rastu. Tento vývoj môže navyše urýchliť ešte jeden moment, ktorý je veľmi akútny najmä v posledných rokoch. A tým je doslova katastrofálne znečistenie ovzdušia. Čínsku vládu práve problémy so smogom a znečistením v severovýchodných provinciách presvedčili, že tento problém jednoducho treba riešiť.“
Je aj príbeh s vypaľovaním indonézskych lesov kvôli palme olejovej príležitosťou na to, aby ste výraznejšie zasiahli do diskusie o environmentálnych problémoch, a o podiele jednotlivca na celkovej klíme?
JP: „Palmový olej je dnes súčasťou mnohých produktov dennej potreby a práve jeho príbeh je učebnicovým príkladom, ako je súčasná spoločnosť globalizovaná a predovšetkým ako naše nákupne návyky a požiadavky ničia biodiverzitu a život ďaleko od nás.“
Nie je to aj šanca na ovplyvňovanie návykov spotrebiteľov, aby si uvedomili dôsledky svojho konania?
JP: „Práve toto treba ľuďom a deťom už od najútlejšieho veku vštepovať do hlavy ako prvé. Že to, čo robia a kupujú denne, ovplyvňuje aj život ľudí v iných, najmä chudobnejších krajinách. A treba to vysvetľovať stále, nielen vtedy, keď horí nejaký les v Indonézii alebo na v Kanade. Problémy, ktoré momentálne vidíme v Indonézii sú len špičkou ľadovca. A ak to ľudia nepochopia a neuvedomia si všetky dôsledky svojho konania, treba použiť metódy povedzme aj emočného nátlaku. Ukázať im konkrétne dôsledky, a nech už to sú aj brutálne fotografie čí zábery na utrpenie ľudí, ktorý v dôsledku klimatickej zmeny prišli o strechu nad hlavou alebo prichádzajú o krajinu a prírodu, v ktorej po mnohé generácie žili. Mimoriadny dopyt po palmovom oleji môže síce krátkodobo zlepšiť situáciu farmárov, no z dlhodobejšej perspektívy dôsledkov na prírodné prostredie Indonézie ide o katastrofu. Osobne síce nesúhlasím s metódami citového vydierania, kedy sa ľuďom v médiách predhadzujú obrázky utrápených orangutanov, ale pravdou je aj to, že ľudia si svoje zhubné počínanie skorej uvedomia.“
Ako vyzerá vaša spolupráca s médiami? Máte ich podporu pri týchto témach?
JP: „Médiá majú záujem o takéto príbehy a vysvetľovanie súvislostí, sú na našej strane, ale bolo by dobré, keby ich záujem bol trvalý, nielen keď je summit, alebo keď sa niečo stane v Indonézii či inde na svete. A samozrejme by bolo tiež prínosom, ak by v konkrétnom médiu bol na tému klimatickej zmeny vyčlenený dlhodobo človek, ktorý sa témou bude zaoberať na úrovni investigatívnej žurnalistiky.“
Nechýbajú vám aj významné a známe osobnosti v Čechách a na Slovensku, ktoré by mohli takéto témy medializovať a personifikovať sa s nimi, aby ich dostali do spoločenského diskurzu?
JP: „Určite chýbajú, to je veľmi dobrý postreh. V zahraničí sa témou klimatickej zmeny bližšie stotožnili napríklad Leonardo di Caprio či Arnold Schwarzenegger, alebo populárny dokumentarista David Attenborough. U nás také osobnosti celkom určite chýbajú. Nutne to však nemusí byť len nejaká populárna herecká alebo spevácka stálica. Témy by sa mohol ujať napríklad aj pán prezident Kiska. Má celkom určite mandát na to, aby takéto témy otváral a s verejnosťou a politikmi diskutoval.“
Aké sú dnes najväčšie ohrozenia klímy a kde sa dajú dosiahnuť pozitívne zmeny najskôr?
JP: „Klimatická zmena prináša okrem samotného otepľovania aj celý rad skôr negatívnych prejavov a dôsledkov, Z pohľadu najväčších hrozieb sa vo veľmi alarmujúcom stave nachádzajú oceány. Mnoho zo zmien, ktoré v nich prebiehajú, nevidíme na vlastné oči, preto aj ich situáciu spoločnosť nevníma tak urgentne. Klimatická zmena, v kombinácii so znečistením, však dolieha na morské prostredie a spoločenstvá mimoriadne drasticky, jednak už samotným otepľovaním, ale aj rastom kyslosti morskej vody. Celý oceánsky potravný reťazec, ktorý nakoniec využíva aj človek, je vo veľkom ohrození. Ďalším veľkým problémom klimatickej zmeny je nárast extremity počasia. Klimatológovia často urgujú cez nárast priemernej globálnej teploty, ale my nemáme skúsenosti s priemernou globálnou alebo regionálnou teplotou, necítime ju. Jej nárast však má ďalekosiahle dôsledky, keďže teplejšia atmosféra je súčasne aj vlhšia. Extrémy súvisiace nielen s teplotou vzduchu ale aj kolobehom vody prichádzajú čoraz častejšie a sú tvrdšie vo svojich dôsledkoch. Na tie už reagujeme veľmi citlivo, lebo nás priamo ohrozujú. A nielen to. Na sanáciu škôd musia jednotlivci, ale aj celá spoločnosť vynakladať čoraz väčšie prostriedky. A to nás pochopiteľne finančne dosť vyčerpáva, a mnohých ľudí uvrhuje do dlhovej paste a sociálnej mizérie. Dopadá to aj na poľnohospodárstvo a našu potravinovú bezpečnosť. Veľkým problémom sa stáva sucho na pevninách a nedostatok vody. V budúcnosti môže byť v tomto ohľade vážna situácia aj na Slovensku. Zrážky u nás síce mierne rastú, najmä na severe, ale začínajú sa koncentrovať do krátkodobých a veľmi intenzívnych dažďov. Tie v mnohých prípadoch nedokážu dostatočne efektívne doplňovať zásoby podzemných vôd, čoho dôsledkom je aj pokles ich hladiny.“
Niekde je vody priveľa, inde málo.
JP: „Tomuto napomáha práve extrémnosť počasia, lebo tam, kde sa koncentruje veľa vody, jej bude ešte viac, a v suchých oblastiach ešte menej. Práve dnes to pociťujeme aj v tom, že ľudia z veľmi suchých oblastí Afriky, Ázie alebo latinskej Ameriky utekajú, buď do miest alebo do zatiaľ menej postihnutých alebo vyspelejších časti sveta, napríklad aj do Európy. Sýria je učebnicový príklad – v rokoch 2006 až 2011 ju postihlo trýznivé sucho, trvalo päť rokov a dokázalo zlikvidovať takmer celú sýrsku poľnohospodársku produkciu, najmä na severovýchode krajiny. Veľké množstvo ľudí, asi 1,5 milióna farmárov, muselo migrovať do väčších miest, kde sa spoločenská situácia rýchlo vyhrotila. Preplnené mestá sa stali nebezpečnými, vzrástla kriminalita. Sýrska vláda spolu s Asadom zhoršujúcu sa situáciu takmer neriešila, čo nakoniec viedlo až k občianskej vojne. Ide o veľmi dobrý príklad toho, ako zhoršujúce sa podmienky vplyvom klimatickej zmeny (spolu s iným faktormi) môžu akúkoľvek krajinu doviesť až na pokraj vojnového konfliktu a rozkladu celej spoločnosti. Toto sa pokojne môže stať kdekoľvek na svete, Slovensko o niekoľko desaťročí nevynímajúc.“
Klimatológovia už dávno upozorňujú nielen rozvojové krajiny, že ak sa nenaučia hospodáriť s vodou, môžu nasledovať sýrsky scenár.
JP: „Presne tak, niekoľko krajín a regiónov je v podobnej situácii, v akej bola Sýria pred vojnovým konfliktom. Napríklad aj v Eritrei už niekoľko dlhých rokov prebieha veľmi krvavá občianska vojna, o ktorej západ takmer nič nevie. Veľké sucho v posledných rokoch trápi aj Etiópiu či Somálsko. Dlhodobo je na tom zle aj vnútrozemie Brazílie či bohatá Kalifornia. Destabilizovanou oblasťou, a to nielen kvôli radikalizácii islámu, je aj celý Arabský polostrov, západná časť Indie či mnohé oblasti Číny. Mnohé z uvedených regiónov sa dostávajú do kritickej situácie pre nedostatok vody a v dôsledku zvyšujúcej sa extrémnosti počasia. Pre mnohých, najmä chudobnejších ľudí je migrácia a útek z krajiny jediná možnosť, ako zachrániť život sebe a svojim deťom.“
Navrhujete aj nejaké riešenia, ako v tých oblastiach s vodou hospodáriť? Smeruje finančná pomoc u bohatých krajín do týchto oblastí? Ale ak sa tie peniaze nedostanú až dole, do zmysluplných projektov bežných a núdznych ľudí, tak tá pomoc tiež stratí význam...
JP: „Práve toto je jeden z argumentov bohatého Severu, prečo blokovať tok financií pre pomoc najviac postihnutým a najzraniteľnejším ľuďom a krajinám. Ochota poskytnúť financie, či už zo súkromných alebo verejných zdrojov, na budovanie potrebnej infraštruktúry, ktorá by miestnym obyvateľom zabezpečila napríklad aj vodu, by tu aj bola, no kameňom úrazu je nedôvera v to, že sa potrebné peniaze dostanú na správne miesta. Dnes už je celkom známe, kde väčšia časť finančných prostriedkov napríklad pre Afriku, skončila. V nákupe a pašovaní zbraní a podpore vojnových konfliktov. Cestou by skôr mohli byť projekty a financie určené (a poukazované) konkrétnym komunitám, čím by ľudia pocítili zlepšenie doslova zo dňa na deň.“
Aký podiel na súčasných klimatických zmenách a globálnom otepľovaní má bohatý Sever a chudobný Juh? Dá sa to vyčísliť?
JP: „Ak by sme sa pozreli na celkové emisie, tak veľká väčšina globálnych emisií pochádza od bohatých ľudí. Desať percent najbohatších ľudí na svete produkuje asi 50 percent emisií. A 50 percent najchudobnejších ľudí produkuje len asi tri percentá, to je súčasná štatistika. Pokiaľ by sme sa na to pozreli z pohľadu historických emisií, tak je tá zodpovednosť ešte ďalekosiahlejšia a takmer na sto percent pripadá na bohatý Sever. Emisie z rozvojového sveta sa na súčasnom globálnom otepľovaní ešte nestačili tak prejaviť. Čína vo veľkej miere vypúšťa emisie hlavne po roku 2003, kedy zaznamenali prudký nárast. Z pohľadu fyziky atmosféry a skleníkového efektu sa ale tieto emisie ešte nestihli prejaviť. Trvá približne 40 rokov, kým efekt zvýšenie CO2 koncentrácii pocítime v otepľovaní.“
A čo môžu pre (po)zastavenie tohto procesu urobiť bohaté a čo chudobné krajiny? Sú riešením obnoviteľné zdroje?
JP: „My v súčasnosti vieme, že celý problém klimatickej zmeny sa len obnoviteľnými zdrojmi nevyrieši. Základný problém klimatickej zmeny je naša obrovská nadspotreba energie, tovarov ale aj služieb... prvý krok k vyriešeniu klimatickej zmeny je zásadne znížiť spotrebu energie, a to hlavne v bohatých krajinách. Bolo by to rozhodne spravodlivejšie riešenie.“
Paris Hilton a Victoria Beckham a britská vojvodkyňa Kate prestanú používať niektoré prostriedky?
JP: „Celebrity alebo známe osobnosti, ktoré žujú v dostatku by mali ísť príkladom pokrokového a nenáročného spôsobu života. Rozhodne ale nemám na mysli to, že ak chceme vyriešiť globálnej otepľovanie, je nevyhnutné, aby sme sa vrátili do stredoveku alebo dokonca doby kamennej. Existujú spôsoby, ako viesť skromný, materiálne nenáročný, no zato naplnený a šťastnejší život.“
