Piatok, 15. február 2013. Ranný úsvit nad západnou
Sibírou v to ráno rozjasnilo aj čosi iné ako len „zimné“ slnko, pomaly
stúpajúce nad východný horizont. Oslňujúca žiara ešte rozospatým svedkom celkom
určite na chvíľu pripomenula testy jadrových zbraní z obdobia hlbokého
socializmu. Prenikavý „záblesk“ spôsobil obrovský meteorid prenikajúci do
horných vrstiev atmosféry rýchlosť viac ako 20 kilometrov za sekundu, s hmotnosťou
možno až okolo 10 000 ton a rozmermi priemerne veľkého domu. Išlo
pravdepodobne o najväčší objekt, ktorý vstúpil do zemskej atmosféry od
tunguskej udalosti z roku 1908. Meteorid explodoval vo výške
približne 30 km nad zemou so silou niekoľkonásobne väčšou, akú mali bomby
zhodené na japonské mestá Hirošina a Nagasaki. Rázovú a sonickú vlnu
výbuchu pocítili na vlastnej koži tisíce obyvateľov v rozsiahlej oblasti mesta Čeľyabinsk.
Agentúrne správy dokonca priniesli zábery ľudí, ktorí utrpeli rôzne poranenia
spôsobenými najčastejšie letiacimi troskami okien, či iných predmetov.
Iróniou osudu však išlo o objekt, o ktorom sme do poslednej chvíle toho veľa nevedeli. De facto sme o ňom nevedeli vôbec nič, dokonca ani len to, odkiaľ presne priletel a či náhodou jeho „prílet“ nejako nesúvisel s asteroidom, o ktorom sme naopak vedeli takmer všetko. Napríklad aj to, či sa „náhodou“ nezrazí s nejakou tou geostacionárnou družicou. Americká NASA zbierala informácie o tomto 46 metrov merajúcom „kamienku“ bezmála celý predošlý rok. Aby si ho ľudia, ale najmä vedci, lepšie pamätali, dostal jednoduché katalógové označenie – 2012 DA14. Jeho tesný prelet vo vzdialenosti minimálne 27 360 sa, ako inak, zaobišiel bez akýchkoľvek vážnejších dôsledkov, dokonca ho sledovali tisícky ľudí na celej Zemi. Podľa toho, čo zatiaľ vieme, sibírsky meteorid s preletom asteroidu 2012 DA14 celkom určite nesúvisel, keďže priletel k Zemi z úplne iného smeru. Pravdepodobne išlo o neuveriteľnú zhodu okolností.
Obr. 1: V piatok ráno, 15.2.2013, vstúpil do horných vrstiev atmosféry
meteorit, ktorého rázová vlna zranila približne tisíc ľudi v neďalekom
meste Čeľyabinsk (Zdroj: AP Photo/ Chelyabinsk.ru)
Obe udalosti, a predovšetkým tá menej očakávaná,
nám pripomenuli nepríjemnú skutočnosť,
že aj napriek prítomnosti gravitačného štítu obrovského Jupitera, sa naša
planéta môže kedykoľvek stať terčom tzv. kozmického odpadu – teda telies
rozmanitej veľkosti a rôzneho zloženia, poletujúcich po viac či menej
výstredných dráhach v celom rozsiahlom priestore slnečnej sústavy. Približnú
predstavu o rozsahu dôsledkov stretu podobných telies so Zemou si možno urobiť
vďaka udalosti, ktorú sme tu už spomenuli. Odohrala sa pred niečo vyše storočím
v odľahlej oblasti Sibíri, v povodí rieky Tunguska.
V roku 1908 tu približne vo výške 10 kilometrov na zemským povrchom
explodoval asteroid alebo kus kométy. Sila výbuchu bola podľa pozorovaných škôd
lesných porastoch na ploche vyše 2000 km2 odhadnutá na 30 megaton
(asi 1000 násobok hirošimskej bomby, čo je približne polovica sily najsilnejšej
človekom odpálenej vodíkovej bomby – Tsar bomba z roku 1961,
57 megaton). Tunguský asteroid zlikvidoval odhadom 80 miliónov stromov
a spôsobil zemetrasenie s magnitúdou 5. stupňa Richterovej škály
v prevažne málo obývanej časti Ruska, čo bolo samozrejme veľkým šťastím.
Obr. 2: Najlepšie zachovaný meteorický kráter na Zemi - Meteor Crater v
strednej Arizone (vznik pred 50 tisíc rokmi; priemer: 1200 m, hĺbka: 170
m; Zdroj: Wikipedia)
Pekným príkladom toho, že dopadajúce kozmické
projektily dokážu nielen ničiť, ale aj formovať zemský povrch, je veľmi známy
meteorický kráter v strednej Arizone, vyhĺbený približne
50 metrovým niklovo-železnatým asteroidom, ktorý sem dopadol pred asi 50 tisíc
rokmi. Kráter ma pritom veľmi pekný symetrický tvar, čo veľa napovedá
o smere samotného dopadu. Ide o jednu z najlepšie zachovaných
foriem reliéfu tohto typu na Zemi. Staršie impaktné krátery už zväčša zahladila
erózia alebo boli prekryté mladšími sedimentmi. Oba spomínané asteroidy boli
pritom dosť veľké na to, aby v prípade dopadu do obývaných metropolitných
oblastí dneška spôsobili obrovské škody, zanechali tisícky mŕtvych
a v prípade dopadu do oceánu podmienili vznik masívnych vĺn tsunami.
Na Zem spadli teda v celkom „vhodný“ čas a tiež na celkom „vhodné“ miesto.
Naša planéta však nesie stopy aj po oveľa väčších,
kataklizmatických dopadoch, ktoré mali dostatočnú silu na to, aby ovplyvnili
dokonca aj smer vývoja života na Zemi. Najznámejším príkladom je dopad kométy
do oblasti dnešného Yukatánskeho polostrova pred približne 65 milión rokmi.
Približne 10 kilometrov veľký projektil tu vytvoril jednu z najväčších
impaktových štruktúr na Zemi, známy pod označením krátera z Chicxulubu,
s priemerom viac ako 180 kilometrov. (Kráter bol objavený až v 70. rokoch
20. storočia, a to až po veľmi dôkladnom geologickom prieskume, keďže
samotná štruktúra je prekrytá mohutnými sedimentmi vápencov) Dôsledky takto
masívneho dopadu na vtedajšiu biosféru a klímu boli celkom určite katastrofálne
a okrem toho mali aj globálny rozsah. Dopad kométy viedol k jednej
z najväčších globálnych zmien klímy, ktorá bola sprevádzaná najväčším
vymieraní života na Zemi za posledných 100 miliónov rokov. Odhaduje sa, že
počas tohto obdobia na prelome druhohôr a treťohôr vymrelo až 70 %
všetkých foriem života (vrátane rastlinných druhov).
Obr. 3: Kráter Chicxulub na severe Yukatánskeho polostrova vznikol pred
približne 65 milión rokmi ako následok dopadu 10-kilometrového asteroidu
alebo kométy (Zdroj: Wikipedia)
Aj keď riziko stretu Zeme s takto veľkým
kozmickým objektom je dnes už vďaka monitorovaniu asteroidov
v blízkozemskom okolí mimoriadne nízke, bolo by naivné si myslieť, že naša
planéta je mimo akéhokoľvek ohrozenia. Práve naopak. Ak to nebude neočakávaný
hosť z vesmíru, celkom určite, ako sa zdá, to bude globálna klimatická
zmena v kombinácii s rozpínavou a po energii „bažiacou“
globálnou civilizáciou, čo veľmi pravdepodobne privedie život na Zemi
k ďalšiemu veľkému vymieraniu. Ľudstvo prinieslo na Zem fenomény,
s ktorými sa planetárna biosféra vyrovnáva len s veľkými problémami. Znečisťovanie
ovzdušia a oceánov, degradácia pôdneho fondu, odlesňovanie, strata vody
v krajine, ničenie ekosystémov, rozširovanie technickej infraštruktúry,
úbytok prírodného prostredia a v konečnom dôsledku aj samotné
globálne otepľovania nútia všetky ostatné životné formy k ústupu do krajne
izolovaných prírodných enkláv, odkiaľ už niet takmer úniku. Dnes už
vieme, že v minulosti sa živočíšne ale aj rastlinné druhy dokázali
prispôsobiť aj pomerne rýchlym klimatickým zmenám (napr. počas udalosti PETM
spred 55 milión rokmi), a to najmä vďaka migrácii. Dnes je to už
takmer nemožné, žiaľ, vďaka všadeprítomnej ľudskej infraštruktúre – diaľnice,
cesty, urbanizované oblasti, apod. Jediným prostredím, kde migrácia je zatiaľ
ako-tak možná, sú oceány (no vzhľadom na jeho značné znečistenie je aj táto
skutočnosť dnes už dosť diskutabilná). Ani vzduch – atmosféra, už nie je pre
život bezpečným prostredím, vzhľadom na hustú a frekventovanú leteckú
dopravu, či vážne znečistenie atmosféry v niektorých oblastiach sveta (napr.
Čína).
Rýchla zmena klímy v kombinácii s celým
radom veľmi vážnych ekologických problémov už dnes vedie k vymieraniu,
ktoré je minimálne 1000-krát rýchlejšie než v ktoromkoľvek
období za posledných niekoľko miliónov rokov. A ako ukazuje výskum,
najrýchlejšie je práve v izolovaných ostrovoch dosiaľ zachovanej prírodnej
biosféry (napr. tropické pralesy v Kostarike či v JV Brazílii, atď.).
Neúprosne ženieme tento svet do ďalšieho rýchleho a masového vymierania.
Áno, hádate správne, životné formy na Zemi by si dokázali poradiť aj dnešnou
mimoriadne rýchlou zmenou globálnej klímy, no už nie vo svete, ktorý sme tak
zásadné pretvorili my, ľudia.
Tento blog som napísal v reakcii na situáciu,
ktorú minulý rok vyvolal meteorid nad Sibírou a ktorá miestami hraničila
až s panikou. Hrozba dopadu dostatočne veľkého asteroidu, ktorý by dokázal
ovplyvniť život na Zemi je síce do istej miery „reálna“, no pravdepodobnosť
takéhoto stretu je extrémne nízka (projektily s veľkosťou do 2 km „padajú
na Zem“ len raz za asi 100 tisíc až 1 milión rokov), a aj preto si myslím,
že čeľyabinský meteorid vyvolal až príliš silné reakcie a emócie.
Jedna z oveľa reálnejších hrozieb, ktorej sa budeme musieť v nasledujúcom
storočí postaviť, vrie pod povrchom priamo tu na Zemi, a to pri jej „hľadaní",
nemusíme opustiť ani zemskú atmosféru.
Zdroje:
http://www.wunderground.com/blog/JeffMasters/comment.html?entrynum=2350
http://cs.wikipedia.org/wiki/Chicxulubsk%C3%BD_kr%C3%A1ter
http://www.climatecentral.org/news/climate-change-a-bigger-threat-for-extinction-than-asteroid-strike-15625
http://en.wikipedia.org/wiki/Meteor_Crater
