Zvyšujúca sa extrémnosť počasia preverí naše limity adaptácie

V priebehu tohto týždňa Medzivládny panel pre klimatickú zmenu (IPCC) zverejnil finálnu verziu svojej poslednej správy týkajúcej sa „najnovších“ poznatkov o stave globálneho klimatického systému a jeho dlhodobých zmenách. Text sa v zásade nelíši od už publikovanej predbežnej verzie, ktorá uzrela svetlo svetla v septembri minulého roka. Hlavným odkazom tohto rozsiahleho materiálu, ktorý si veľká časť svetovej populácie celkom určite nikdy neprečíta je to, že v súčasnosti môžeme už s takmer matematickou istotou potvrdiť jednu nanajvýš dôležitú skutočnosť – od polovice 20. storočia sa planéta Zem otepľuje bezprecedentne rýchlo, a to hlavne v dôsledku ľudských aktivít. Na tomto mieste už myslím netreba zdĺhavo rozpisovať, ktoré aktivity máme konkrétne na mysli. 

Obr. 1: Projekcie vývoja globálnej teploty (vyjadrená ako odchýlka od priemeru za obdobie 1986-2005) do roku 2100 podľa globálnych modelov CMIP5 a štyroch emisných scenárov (Zdroj: AR5 IPCC)

Ďalším, nemenej dôležitým odkazom svetovej klimatologickej komunity je predpoklad, že ak ľudstvo neobmedzí rozsah, v akom dnes využíva ropu, uhlie a zemný plyn, teda „substancie“, ktoré sú hlavným motorom rozvoja modernej civilizácie, trend otepľovania bude veľmi pravdepodobne pokračovať minimálne do konca tohto storočia. Rozsah toho, čo možno na konci 21. storočia očakávať je podľa IPCC v prípade globálnej teploty pomerne veľký. Berúc do úvahy priemer zhruba dvadsiatich globálnych modelov a štyroch emisných scenárov (RCP2.6-8.5), teplota sa môže v porovnaní s obdobím 1986-2005 zvýšiť o 0,3 až 4,8 °C (Obr. 1). Pre tých z vás, ktorým sa tento potenciálny nárast zdá byť zanedbateľný, len na okraj pripomínam, že teplotný rozdiel medzi najchladnejšou fázou poslednej ľadovej doby (pred 20 tisíc rokmi) a súčasnou, relatívne teplou a stabilnou medziľadovou dobou je „len“ 5 °C. 

Treba však na druhú stranu poukázať aj na skutočnosť, že novšie výskumy počítajú s dokonca ešte rýchlejším tempom otepľovania než IPCC. Jedna z posledných štúdií (Sherwood et al. 2014) publikovaná začiatkom tohto roku odhaduje, že planéta sa do konca storočia môže otepliť o minimálne 4 °C, a to hlavne v dôsledku silnejšej pozitívnej väzby zo strany oblačnosti. Na stránke Skeptical Science je možné nájsť video, v ktorom prof. Steve Sherwood vysvetľuje, prečo vyššia globálna teplota môže viesť z menšiemu množstvu oblačnosti nad tropickými oceánmi a tým aj rýchlejšiemu otepľovaniu planéty.

Obr. 2: Projekcie vývoja globálnej teploty (vyjadrená ako odchýlka od priemeru za obdobie 1986-2005) do roku 2300 podľa globálnych modelov CMIP5 a štyroch, resp. troch emisných scenárov (Zdroj: AR5 IPCC)

Okrem odhadov vývoja globálnej teploty do roku 2100 však najnovšia správa IPCC prináša aj dlhodobejšie prognózy, a to až do roku 2300 (Obr. 2). Čo nám tieto scenáre hovoria, a sú vôbec reálne? Pokiaľ by vývoj spotreby fosílnych palív a vývoj atmosférickej koncentrácie CO₂ kopíroval najpesimistickejší scenár RCP8.5 (do roku 2100 – približne 1000 ppm, do roku 2200 – približne 1800-2000 ppm; emisie CO₂ v prípade tohto scenára výrazne poklesnú až po roku 2150), globálna teplota sa môže už do roku 2200 zvýšiť o 7 °C, pričom ale pevniny na severnej pologuli sa oteplia ešte výraznejšie, a to až o 10 °C (Obr. 3). 

Scenár RCP6.0 počíta s približne polovičným oteplením v porovnaní s pesimistickým RCP8.5. Oteplenie takéhoto rozsahu si dnes sotva kto dokáže so všetkými dôsledkami predstaviť. Ak by predsa len globálna teplota dosiahla o necelé dve storočia úroveň približne 25 °C (dnes približne 14,5 °C), teplotnými podmienkami by sme sa vrátili o viac ako 45 miliónov rokov späť do minulosti, teda do obdobia veľmi teplého eocénu. Je ale tento scenár vôbec reálny?

Obr. 3: Projekcie regionálnej zmeny teploty podľa vybraných emisných scenárov pre tri časové horizonty: 2046-2065, 2081-2100 a 2180-2200 (Zdroj: AR5 IPCC)

Pesimistickejšie emisné scenáre RCP6.0, resp. RCP8.5 počítajú totižto s tým, že priemysel a doprava budú chrliť CO₂ a ďalšie skleníkové plyny do atmosféry kontinuálne a v čoraz väčšej miere minimálne do roku 2060, resp. 2150. Emisie CO₂ by sa tak mali podľa RCP6.0 zastaviť kdesi na úrovni 15 Gt C/rok, a podľa RCP8.5 na hodnote minimálne 27 Gt C/rok (dnes je to približne 9-10 Gt C). 

Podľa všetkého ale uvedené scenáre nepočítajú s tým, že naša spoločnosť bude v čoraz väčšej miere vystavená náporu extrémneho počasia, ktoré zanecháva v našej komplexnej spoločnosti čoraz väčšie „trhliny“. Ako sa každopádne uvádza aj v správe IPCC, v prípade mnohých typov extrémneho počasia, je pravdepodobné alebo dokonca veľmi pravdepodobné, že ich frekvencia, ako aj výraznosť bude s rastúcou teplotou planéty narastať. Stále väčšie škody na priemyselných zariadeniach, v dopravných systémoch, ale aj v urbanizovaných oblastiach spôsobených extrémnym počasím môže časom viesť k spomaleniu ekonomiky (produkcie tovarov a energie, ako aj ich spotreby), čoho dôsledkom bude nevyhnutný pokles celkových emisií skleníkových plynov z antropogénnych zdrojov (s podobným scenárom sme sa stretli už v rokoch 2008-2009, kedy globálne emisie v dôsledku ekonomickej krízy poklesli medziročne o viac ako 1 %). Pokles by to bol síce vítaný, no išlo by o výsledok úpadku a deštrukcie modernej civilizácie a jej hospodárstva, ktorej tempo môžu nakoniec urýchliť aj sociálne nepokoje ako priamy následok drahých a nedostupných potravín, veľkých sociálnych nerovností či nedostatku zdrojov, hlavne vody.

Tomuto problému sa v krátkom článku venuje aj Anders Levermann z Inštitútu pre výskum dôsledkov klimatickej zmeny v nemeckom Postupime. Ako uvádza vo svojom článku, mnohé z nedávnych veľmi extrémnych udalostí, ako napríklad povodne v Thajsku v roku 2011, zasiahli ekonomiku niektorých štátov zvlášť citlivo (napr. produkciu pevných diskov v Japonsku v roku 2011). Už nehovoriac o tom, že najmä dlhodobo sa zvýrazňujúce prejavy nedostatku zrážok a rastúceho sucha (južná Európa, juhozápad USA, Austrália, Čína, atď.) začínajú oslabovať pozíciu globálnych producentov potravín a ohrozujú tak potravinovú bezpečnosť sveta (rast svetových cien potravín v posledných rokoch je jedným z alarmujúcich prejavov tohto vývoja). 

Obr. 4: Rozsah devastácie po vyčíňaní super-tajfúnu Haiyan v meste Tacloban vo filipínskej provincii Leyte bol nesmierny (silové účinky vetra boli ekvivalentné tornádu sily minimálne EF 3; foto: Getty/Malacanang Photo Bureau)

Aj napriek tomu, že dlhodobé prognózy výskytu a výraznosti extrémov počasia sú stále ovplyvnené značnými neistotami, je dnes už takmer isté, že s významne extrémnejším počasím budeme musieť počítať aj v budúcnosti. A nie len to. Naša schopnosť adaptovať sa na budúce klimatické podmienky bude veľmi závisieť najmä od toho, ako úspešne budeme schopní „vzdorovať“ extrémom, a vysporiadať sa ich následkami. Ako uvádza aj samotný Anders Levermann, spočiatku bude možné škody, aj napriek vysokým nákladom, odstraňovať, no postupom času dôjde dych aj tým najvýkonnejším ekonomikám sveta. Extrémne počasie celkom určite v budúcnosti preverí limity našej adaptácie na klimatickú zmenu.

Kjóto 2 - recept na úspech?

Rozhodnutie z katarskej Dauhy (2012) a poľskej Varšavy (2013) o pokračovaní Kjótskeho protokolu do roku 2020 je niektorými médiami a politikmi vnímané ako veľký úspech, no nech sa na to pozeráte akoukoľvek optikou, úspech je to posledné, čo by vám malo v súvislosti s konferenciami COP napadnúť. Bez hlavných svetových „CO₂“ aktérov a producentov, USA a Číny, je akákoľvek súčasná dohoda o redukcii emisií skleníkových plynov len nevýznamným zdrapom papiera.

http://climateactiontracker.org/assets/Climate-Action-Tracker-2012-FINAL-FB.jpg

Kjótsky protokol 2 bude do roku 2020 kontrolovať nanajvýš 15 % svetových emisií CO₂, čo je príliš málo na to, aby sme v najbližších rokoch dokázali zvrátiť ich nekompromisne rastúci vývoj. No buďme k sebe aspoň trochu úprimní. Výsledok z Dauhy či Varšavy sa dal očakávať. Presne totiž odráža náš spoločenský (ne)záujem riešiť problém globálneho otepľovania. Veď nakoniec, prečo by sme aj mali riešiť tak abstraktný a ničím nás "neohrozujúci" problém, o ktorom sa len občas dozvedáme prostredníctvom „neprimerane“ dramatických správ o topení ľadovcov kdesi v  Grónsku či Alpách, alebo rastúcej hladine oceánov, ohrozujúcej nejaký ten bezvýznamný fliačik zeme uprostred Tichého oceánu. V súčasnosti stojí pred nami celý rad iných, možno naliehavejších problémov. Napríklad aj ekonomicko-politická kríza, ktorou nás mienkotvorné média a scestné politické vyjadrenia masírujú dennodenne. Pravdou je, že klimatická zmena na prvý pohľad nie je tak bezprostredný problém ako povedzme vysoká nezamestnanosť, no naša ignorancia a sklon bagatelizovať všetko podstatné sa nám z dlhodobého pohľadu nemusí vyplatiť a akákoľvek nečinnosť v tomto smere nás všetkých môže vyjsť pekne draho (!).

Dnes už len málokto dokáže legálnymi prostriedkami dokázať, že naša planéta sa neotepľuje. Svedectvom sú nielen pozorované trendy teploty vzduchu na pevninách, ale aj satelitné merania pokrývajúce okrem kontinentov aj rozsiahle oblasti morí a oceánov. Družice však okrem faktu, že Zem skutočne hromadí viac tepla ako by bolo potrebné a pre nás únosné, prinášajú aj časť odpovede na otázku, prečo sa atmosféra, a predovšetkým oceány otepľujú. 

Aby bol planetárny systém Zeme v tepelnej rovnováhe, rovnaké množstvo tepla, ktoré príjme zo Slnka musí odovzdať späť do kozmického priestoru. Ako ale ukazujú satelitné merania, k tomuto v posledných troch dekádach nedochádza. Zemská atmosféra uvoľňuje stále menej tepla práve v oblastiach absorbcie najvýznamnejších skleníkových plynov, najmä CO₂. Objektívne dôkazy o tom, že človek je hlavnou príčinou otepľovania, minimálne od polovice 20. storočia, prichádzajú však aj priamo zo Zeme. Noci sa otepľujú rýchlejšie ako dni, to isté platí pri porovnaní trendov zimných a letných teplôt. Zatiaľ čo prízemné vrstvy atmosféry svoju teplotu zvyšujú, stratosféra sa ochladzuje. (Ide nielen o prejav zosilneného skleníkového efektu, ale aj redukcie stratosférického ozónu – stratosféra sa totiž ochladzuje aj v regiónoch, kde nedošlo v posledných 30 rokoch k významnej deštrukcii ozónu) 

To sú len niektoré z vybraných objektívnych argumentov, ktoré do veľkej miery spochybňujú významnejšiu úlohu prirodzených faktorov súčasného otepľovania (napr. slnečná aktivita alebo „vyrovnávajúce“ oteplenie globálnej klímy po predošlom chladnejšom období "Malej doby ľadovej").

Koniec koncov, nech už ste alebo nie ste presvedčení o teórii ľuďmi podmienenej klimatickej zmeny, pravdou ostáva, že zmena klímy tu je a začína nám spôsobovať problémy. Skutočným problémom však nie je ani tak absolútny nárast globálnej teploty (o necelý 1 °C za posledné storočie), ako skôr rozsah dôsledkov, ktorý tento zdanlivo "nepatrný" nárast už dokázal priniesť – extrémy počasia či narastajúce sucho v rozsiahlych oblastiach pevnín sú len najviditeľnejšie symptómy. Zdanlivo nepatrný preto, že pokiaľ je nám zatiaľ z paleoklimatologického výskumu známe, ide o jednu najrýchlejších globálnych klimatických zmien v známej geologickej histórii, a to minimálne od konca druhohôr, teda v období posledných 65 miliónov rokov. Dokonca, ak by sa nakoniec potvrdili len stredné odhady nárastu globálnej teploty do konca tohto storočia (2 až 3 °C v porovnaní s dnešným stavom), v porovnaní s tým by bledli aj také výrazne klimatické „skoky“ ako oteplenie po skončení poslednej doby ľadovej, či kataklizmatická udalosť PETM (Paleocénno-eocénne teplotné maximum) spred 55 miliónov rokov, ktorá vyvrcholila v následnom eocénnom maxime (kedy bolo približne o 8-10°C teplejšie ako dnes). Svet v tom čase pripomínal horúci a vlhký skleník, kedy dažďové pralesy pokrývali všetky suchozemské časti Európy a v Antarktíde neexistovalo žiadne zaľadnenie. Existujú dokonca odhady, že pokiaľ by ľudstvo minimálne do konca tohto storočia pokračovalo v súčasnom vývoji, pravdepodobnosť toho, že o niekoľko ďalších storočí sa globálne teploty priblížia tým spred 40-45 miliónov rokov, je relatívne vysoká.

Je však spomínaný nárast teploty v tak krátkom časovom období reálny aj z fyzikálneho pohľadu? Klimatické modely nie sú dokonalé a s odhadmi budúceho vývoja sú spojené nemalé, aj keď relatívne známe neistoty. Okrem toho, že nevieme celkom odhadnúť, akým demografickým alebo ekonomickým smerom sa civilizácia bude uberať v najbližších desaťročiach, ďalšia, možno ešte závažnejšia neistota spočíva v tom, že modely zatiaľ nedokážu reálne simulovať jednu z najcharakteristickejších vlastností klimatického systému Zeme, a to, jeho tendenciu sa meniť v náhlych a veľmi rýchlych skokoch. Žiaľ ako sa zdá z fyzikálnych meraní súčasného stavu atmosféry, oceánov či ľadovcov v Grónsku alebo Antarktíde, Zem veľmi pravdepodobne k jednému z takýchto skokov smeruje a čo je ešte horšie, na základe historických prameňov a geologických výskumov vieme, že táto zmena nebude ani zďaleka príjemná. Stačí si len pripomenúť, aké ťažkosti priniesla relatívne pomalá a veľmi pravdepodobne len regionálna zmena klímy počas vrcholného stredoveku, na začiatku tzv. Malej doby ľadovej. Nehovoriac už o takých rýchlych globálnych skokoch, akým bola už spomínaná udalosť PETM, ktorá mimochodom prebiehala približne 10- až 100-násobne pomalšie ako sa očakáva pre oteplenie v tomto storočí (s PETM bolo spojené jedno z piatich veľkých globálnych vymieraní). 

Adaptovaní na obdobia relatívne stabilnej klímy v období posledných 10 tisíc rokov, akákoľvek rýchlejšia zmena podnebia môže pre nás predstavovať veľmi vážne ohrozenie, dokonca na úrovni ľudského druhu. Ako celkom určite vieme, neistoty spojené s predpovedaním budúceho vývoja takmer vždy hrali v náš neprospech, a je celkom možné, že budú hrať aj v prípade nastávajúcej zmeny klímy.

Nebezpečná rýchlosť klimatickej zmeny

Čaká nás najrýchlejšia klimatická zmena za posledných 65 miliónov rokov?

Súčasná globálna klimatická zmena je jednou z najrýchlejších, aké dokážeme vôbec v historických a geologických záznamoch identifikovať. Nelineárnosť odozvy všetkých komponentov klimatického systému na iniciálne otepľovanie atmosféry a oceánov je zdrojom nielen veľkých neistôt, ale aj stále väčších obáv z toho, že klimatická zmena, ktorá nás v priebehu nasledujúceho storočia čaká, môže byť až príliš rýchla na to, aby sme sa jej dokázali prispôsobiť. A nielen my, ľudia. Veľkému ohrozeniu bude pravdepodobne čeliť aj celá planetárna biosféra. Problémom pritom nie je len samotná zmena klímy, ale aj bariéry, ktoré živým organizmom staviame do cesty. Zem je totiž dnes úplne iným miestom, než akým bola pred niekoľkými storočiami či tisícročiami – nie je to už ani zďaleka planéta, na ktorej by sa život dokázal rýchlym zmenám efektívne prispôsobiť, napríklad migráciou. Globálny rozsah našej civilizácie a environmentálne problémy z toho vyplývajúce sa stávajú čoraz väčšou prekážkou pre udržateľnosť vhodných životných podmienok na tejto planéte.

Obr. 1: (hore) Odchýlka globálnej teploty vzduchu v roku 2012 od priemeru 1981-2010 (Zdroj: NOAA); (dole) vývoj globálnej teploty prízemných vrstiev troposféry v období 1880-2012 (Zdroj)

"Planéte Zem sa aj naďalej otepľuje, pričom v akumulácii tepla pokračujú predovšetkým oceány. Snehová pokrývka na severnej pologuli a plávajúci morský ľad v Arktíde zmenšujú svoj rozsah, spodná stratosféra pokračuje v ochladzovaní a koncentrácie všetkých hlavných skleníkových plynov aj naďalej rastú". To sú len niektoré zo záverov zatiaľ poslednej výročnej správy Americkej meteorologickej spoločnosti (AMS) o stave globálnej klímy za rok 2012, pripravenej v spolupráci s 384 vedcami z 52 krajín sveta. Aj keď rok 2012 nepatril medzi rekordne teplé, zaradil sa medzi 10 najteplejších rokov v rámci obdobia 1880-2012 (Obr. 1). Po prvý krát za niekoľko posledných rokov neovplyvňoval globálnu teplotu atmosféricko-oceánsky fenomén El Niño alebo La Niña. 

Obr. 2: (hore) Vývoj tepelného obsahu oceánov vo vrchných 700 metroch vodného stĺpca v roku 2012 podľa údajov NOAA - porovnanie s priemerom za obdobie 1993-2012 (oranžové a modré odtiene indikujú rast alebo pokles tepelného obsahu o minimálne 4 gigajoule na meter štvorcový - ide o množstvo energie, ktoré by dokázalo 100-wattovú žiarovku napájať jeden rok); (dole) odchýlky povrchovej teploty oceánov v roku 2012 [°F] v porovnaní s priemerom za obdobie 1981-2010 na základe údajov NOAA (Zdroj)

Minulý rok bol z pohľadu meteorológie a klimatológie plný zaujímavých, a žiaľ aj extrémnych fenoménov a situácií, ktoré však veľmi dobre korešpondujú s dlhodobými trendmi sledovaných indikátorov atmosféry, kryosféry, hydrosféry či oceánov a vytvárajú tak konzistentný obraz o prebiehajúcej zmene klímy. Atypickosť či mimoriadnosť stavu globálnej klímy z pohľadu výskytu extrémnych poveternostných a klimatických extrémov v poslednom desaťročí (2001-2010) nedávno potvrdila aj ďalšia správa, zverejnená tento krát Svetovou meteorologickou organizáciou (WMO). 

A aby toho nebolo málo, nedávno vyšla ďalšia štúdia, ktorá priniesla rozsiahle zhrnutie najnovšieho výskumu projekcií budúcej globálnej klímy. Výsledky a interpretácie zverejnené v uvedenej štúdií rozhodne nemožno považovať za optimistické, keďže, ako sa uvádza v príspevku, pokračujúce emisie CO₂ môžu planétu Zem doviesť k najrýchlejšej klimatickej zmene za posledných 65 miliónov rokov. Vedci taktiež už niekoľko desaťročí diskutujú o možnosti kedysi čisto hypotetickou, a to, či by očakávaná klimatická zmena mohla v budúcnosti viesť až k nekontrolovateľnému otepľovaniu planéty (tzv. „runaway greenhouse effect“).

Obr. 3: Vývoj výšky hladiny svetových oceánov na základe meraní troch satelitov - TOPEX/Poseidon (od roku 1992), Jason-1 (od roku 2001) a Jason-2 (od roku 2008) - v období rokov 1993-2013 (Zdroj)

Stav globálnej klímy v roku 2012
Globálne bol minulý rok 8. až 9. najteplejší od roku 1880. Medzi desiatimi najteplejšími rokmi sa  umiestnil aj v prípade, ak uvažujeme len o teplote pevnín. Teploty povrchu oceánov síce nevykazovali v období 2000-2012 žiadny významnejší trend, čo je pravdepodobne dôsledkom dominantného vplyvu fenoménu La Niña, no hlbšie časti oceánov (hlavne v hĺbkach pod 700 metrov) pokračujú v bezprecedentne rýchlej akumulácii tepla. Hladina svetových oceánov pokračuje, po kratšej prestávke na začiatku roka 2011, vo svojom raste (Obr. 3). Aj napriek skôr priemernej aktivite tropických cyklón, v roku 2012 sa vyskytli dve pozoruhodné tropické cyklóny – hurikán Sandy a super tajfún Bopha. Oba si vyžiadali nielen obrovské materiálne škody (65 mld., USD v prípade Sandy), ale aj značné straty na ľudských životoch (Bopha zanechal na Filipínach za sebou viac ako 1000 mŕtvych). Pozornosť svetových médií v minulom roku však zaujala predovšetkým rekordne nízka plocha morského ľadu v Arktíde (Obr. 4) a nezvyčajne rýchle a veľkoplošné topenie grónskeho ľadovca v júli 2012. Zaujímavé novinky však prišli aj z ďalekej Antarktídy. V septembri 2012 dosiahla plocha morského ľadu okolo ľadového kontinentu rekordne najvyššiu hodnotu od roku 1978 a stratosférická ozónová diera bola druhá najmenšia v období posledných dvoch desaťročí. 

Obr. 4: Hustota (koncentrácia) morského ľadu (v %) a minimum rozsahu zaľadnenie v septembri 2012 - v porovnaní s rozsahom v roku 2007 (žltá) a priemernym rozsahom v období 1979-2000 (čierna; Zdroj)

Žiaľ, nové historické maximá dosiahli aj antropogénne emisie CO₂ pochádzajúce zo spaľovania fosílnych palív a produkcie cementu. Po miernom spomalení v rokoch 2009-2010, spôsobenom globálnou hospodárskou recesiou, sa emisie CO₂ opäť dostali do svojich pôvodných „koľají“, pričom v posledných dvoch rokoch dosiahli nové rekordné hodnoty (množstvá vyjadrené v mld. ton čistého uhlíka: 9,5 ± 0,5 Gt C v roku 2011 a 9,7 ± 0,5 Gt C v roku 2012). V roku 2012 stúpla priemerná koncentrácia CO₂ v atmosfére o 2,1 ppmv a dosiahla tak hodnotu 392,6 ppmv. (Len na okraj pripomíname, že v tomto roku sa na krátky čas koncentrácia dostala slabo nad úroveň 400 ppmv).  

 

Obr. 5: Vývoj odchýlok teploty vzduchu v spodnej stratosfére v období 1958-2012 s vyznačením troch veľkých sopečných erupcií v uvedenom období (Zdroj)

Predpoklady vývoja klímy v 21. storočí
Už vieme, že globálna teplota od začiatku 20. storočia vzrástla o necelý 1 °C (~ 0,8 °C; len na okraj pripomíname, že rozdiel medzi najchladnejšími obdobiami doby ľadovej a súčasnou príjemnou klímou je len "nepatrných" 5 °C) a približne od konca 70. rokov rastie teplota nad pevninami dvojnásobne rýchlejšie ako nad oceánmi. Klimatologický výskum tiež prináša stále presvedčivejšie dôkazy o tom, že oteplenie za posledných minimálne 60 rokov je z viac ako 80 % zapríčinené zvyšujúcimi sa emisiam skleníkových plynov. To, ako sa v najbližšom storočí globálna teplota bude nakoniec vyvíjať, nebude ale závisieť len od budúcich emisií CO₂. Už teraz je v zemskej atmosfére dostatok CO₂ na to, aby sa v najbližších desaťročiach oteplilo o ďalších minimálne 0,5 až 0,8 °C. Inak povedané, budúce oteplenie bude podmienené aj celkovou citlivosťou klimatického systému Zeme na už existujúcu radiačnú nerovnováhu v zemskej atmosfére. Potrebné je však poznamenať, že veľkou neznámou stále zostáva zhodnotenie príspevku zo strany spätných väzieb ostatných skleníkových plynov, predovšetkým metánu a vodnej pary (predovšetkým zo strany oblačnosti). 

Obr. 6: Pozorované a modelované (projektované) zmeny teploty vzduchu a množstva atmosférických zrážok v období 1956-2005 (podľa údajov CRU, hore), resp. pre obdobia 2046-2065 (v strede) a 2081-2100 (dole): (úplne hore) dlhodobé zmeny teploty (vľavo) a zrážok (vpravo) počítané ako rozdiel medzi obdobiami 1956-1975 a 1986-2005; (v strede) projektované zmeny teploty a zrážok pre emisný scenár RCP8.5 v období 2046-2065 v porovnaní s období 1986-2005; (dole) to isté, len pre obdobie 2081-2100 (Zdroj: Diffenbaugh a Field, 2013)

Výstupy najnovšej generácie ensemblových globálnych modelov CMIP5 (Coupled Model Intercomparison Project), ktorých jednotlivé behy sa uskutočňujú v predpokladanom rozsahu emisných scenárov RCPs (Representative Concentration Pathways), ponúkajú rôzne alternatívy vývoja globálnej klímy v 21. storočí – najčastejšie ale podľa emisného scenára RCP8.5, ktorý veľmi dobre vystihuje vývoj emisií CO₂ od roku 2000 a ktorý do budúcnosti (r. 2100) počíta so zosilnením radiačného účinku skleníkových plynov (vrátane aerosólov) zo súčasných ~ 1,6 W.m^-2 na 8,5 W.m^-2 (RCP8.5 predpokladá globálnu koncentráciu CO₂ v roku 2100 na úrovni 925 ppmv). 

Už pre obdobie 2046-2065 počítajú modely CMIP5 (Obr. 6) s veľmi významným oteplením všetkých pevnín, a to v priemere o minimálne 2 °C v porovnaní s referenčným obdobím (RO) 1986-2005 (teda o ~ 3 °C v porovnaní s predindustrálnou hodnotou). Výraznejšie sa pritom oteplí predovšetkým na severnej pologuli (Európa, Severná Amerika, atď.), resp. v Arktíde, a to o 3 °C, resp. 4 °C v porovnaní s RO. Do konca 21. storočia by sa v Európe mohlo ďalej otepliť až o 5-6 °C (niektoré oblasti Arktídy aj o viac ako 10 °C) v porovnaní s RO. Pre Slovensko to bude znamenať asi to, že napríklad taký Poprad sa o necelých 100 rokov bude môcť "tešiť" z podobných klimatických podmienok, aké majú teraz niekde v južnom Maďarsku. 

Z pohľadu atmosférických zrážok by k podstatným zmenám v Európe malo dôjsť hlavne v regióne Stredomoria, kde sa očakáva ich výraznejší pokles (aj o viac ako 40 % do roku 2100). V strednej Európe k zásadnejším zmenám ročného množstva zrážok pravdepodobne nedôjde, prípadne sa očakáva len mierny nárast (do 10 %). Z globálneho pohľadu sa rast zrážok predpokladá najmä v polárnych oblastiach a v niektorých kontinentálnych regiónoch Ázie a Afriky (Obr. 6). Dnes vlhké oblasti sa stanú ešte vlhkejšími a suché ešte suchšími.  

Obr. 7: (vľavo hore) Frekvencia [% rokov] výskytu sezónnej maximálne teploty (extrémy z obdobia 1986-2005) v letnom období (Jún-Júl-August: JJA) projektovaná pre obdobie 2046-2065; (vľavo dole) frekvencia [% rokov] výskytu sezónnych miním zrážok - suché obdobia - v období JJA projektovaná pre obdobie 2080-2099; (vpravo dole) frekvencia [% rokov] výskytu miním vodného ekvivalentu snehovej pokrývky v marci na severnej pologuli projektovaná pre obdobie 2070-2099 a emisný scenár RCP8.5; (vpravo hore) podiel územia severnej časti Južnej Ameriky postihnutý nadnormálnymi teplotami v sezóne JJA v období 1970-2009 (Zdroj: Diffenbaugh a Field, 2013)

Klimatické extrémy budúcnosti
Ako uvádza aj štúdia Diffenbaugh a Field 2013, v novom teplotnom režime bude potrebné počítať s častejším výskytom extrémneho počasia. Najextrémnejšie vlny horúčav z posledných 20 rokov (najmä z rokov 2003 a 2010) sa pravdepodobne už koncom tohto storočia stanú novým normálom pre väčšiu časť kontinentálnej Európy (pre viac ako 80 % rokov v období 2080-2099, Obr. 7). Modelové projekcie tiež počítajú s významným nárastom výskytu sucha, a to predovšetkým v južne časti Európy, ako aj výrazným poklesom množstva snehu na jar v prevažnej časti severnej Európy. Očakávajú sa tiež zásadnejšie zmeny výskytu extrémov hydrologického cyklu – a to predovšetkým rast intenzity extrémnych zrážok, ktoré môžu v kombinácii s predlžovaním obdobia sucha prehlbovať v mnohých vnútrozemských regiónoch zrážkový deficit (navyše podporený aj zvyšujúcou sa teplotou a intenzívnejšou evapotranspiráciou).

Akokoľvek sa zdajú byť uvádzané scenáre budúcich extrémov nereálne, mnohé z nich už čiastočne možno doložiť pozorovanými údajmi z mnohých oblastí sveta. V priebehu posledných troch desaťročí významne vzrástol počet a extremita vĺn horúčav, a to prevažne v letnom období. Rovnako rastie aj intenzita a frekvencia extrémnych zrážok, aj keď globálny obraz už nie je tak „kompaktný“ ako v prípade teplotných extrémov. Globálne taktiež dochádza k častejšiemu výskytu sucha a rastie aj jeho extrémnosť.

Obr. 8: Rekonštrukcie koncentrácie CO₂ v atmosfére za posledných 22 miliónov rokov (úplne vľavo); za posledných 800 tisíc rokov na základe analýzy ľadových jadier v Antarktíde (vľavo v strede); scenáre koncentrácie CO₂ pre jednotlivé RCPs do konca 21. storočia (vpravo v strede); scenáre koncentrácie CO₂ v časovom horizonte najbližších 1000 rokov v prípade spálenia všetkých rezerv fosílnych palív (úplne vpravo; zdroj: Diffenbaugh a Field, 2013)

Rýchlosť klimatickej zmeny
Čo je však oveľa dôležitejšie než absolútna veľkosť samotného oteplenia, je rýchlosť klimatickej zmeny do konca 21. storočia (prípadne aj ďalej). Veľmi pravdepodobne pôjde o najrýchlejšiu zmenu globálnej klímy za posledných 65 miliónov rokov. A to dokonca aj pre prípad, že sa naplní „len“ najmenej pesimistický scenár vývoja globálnej teploty (podľa emisného scenára RCP2.6 s úrovňou koncentrácie CO₂ v roku 2100 okolo 450 ppmv, Obr. 8). Očakávané oteplenie do roku 2100 podľa RCP2.6 by bolo približne 10-krát rýchlejšie ako počas PETM (oteplenie o ~ 5 °C za menej ako 10 000 rokov), v prípade scenára RCP8.5 by išlo dokonca o zmenu 100-krát rýchlejšiu. A aby nezostali nepovšimnuté ani významne klimatické zmeny v posledných približne 20 000 rokoch, na okraj možno uviesť, že oteplenie pozorované v rokoch 1880-2005 je niekoľkonásobne rýchlejšie než napríklad to, ktoré ukončilo poslednú dobu ľadovú alebo „naštartovalo“ Stredoveké teplotné optimum (MCA – Medieval Climate Anomaly).

Zrejme ani netreba veľmi dlho uvažovať nad tým, ako zásadne táto bezprecedentne rýchla zmena klímy môže ovplyvniť stabilitu a biodiverzitu rastlinných a živočíšnych spoločenstiev na pevninách a v oceánoch už v priebehu nasledujúcich desaťročí. Približnú predstavu o rozsahu týchto dôsledkov možno vidieť na planéte už dnes. Teplomilné spoločenstvá migrujú do vyššie položených oblastí alebo bližšie k zemským pólom. Rýchlosť, s akou druhy migrujú a ako sa prispôsobujú novým klimatickým podmienkam, bude pritom postupne narastať (Obr. 9). Aj napriek očakávanej mimoriadnej rýchlosti zmeny klímy, väčšia časť druhov má potenciál sa jej prispôsobiť. Avšak, ako vieme, potenciál ani zďaleka ešte neznamená úspech. Globálna biosféra je dnes vystavená aj ďalším stresujúcim faktorom, ktoré môžu v budúcnosti jej celkovú adaptačnú schopnosť výrazne limitovať.

Obr. 9: (hore) Rýchlosť klimatickej zmeny [v km/rok] pre CMIP5 RCP8.5 scenár a pre obdobie 2081-2100 počítaná metódou identifikácie najbližšej lokality s budúcou teplotou porovnateľnou s referenčným stavom (starou klímou); (dole) rýchlosť klimatickej zmeny [km/rok] pre staršiu generáciu modelov CMIP3 a scenár SRES A1B počítaná metódou teplotných gradientov a trendov  (Zdroj: Diffenbaugh a Field, 2013)

Ľudstvo prinieslo na Zem fenomény, s ktorými sa planetárna biosféra vyrovnáva len s veľkými problémami. Znečisťovanie ovzdušia a oceánov, degradácia pôdneho fondu, odlesňovanie, strata vody v krajine, ničenie ekosystémov, rozširovanie technickej infraštruktúry, úbytok prírodného prostredia a v konečnom dôsledku aj samotné globálne otepľovania nútia všetky ostatné životné formy k ústupu do krajne izolovaných prírodných enkláv, odkiaľ už nieto takmer úniku. Dnes už vieme, že v minulosti sa živočíšne ale aj rastlinné druhy dokázali prispôsobiť aj pomerne rýchlym klimatickým zmenám (napr. počas udalosti PETM spred 55 milión rokmi), a to najmä vďaka migrácii. Dnes je takýto spôsob adaptácie, zvlášť pre suchozemské živočíchy, omnoho ťažší – žiaľ, vďaka všadeprítomnej ľudskej infraštruktúre – diaľnice, cesty, urbanizované oblasti, apod. Jediným prostredím, kde migrácia je zatiaľ ako-tak možná, je oceán (no vzhľadom na jeho značné znečistenie je aj táto skutočnosť trochu diskutabilná).

Rýchla zmena klímy v kombinácii s celým radom veľmi vážnych ekologických problémov už dnes vedie k vymieraniu, ktoré je približne 10 000-krát rýchlejšie než „dlhodobý normál“. A ako ukazuje výskum, najrýchlejšie je práve v izolovaných ostrovoch dosiaľ zachovanej prírodnej biosféry (napr. tropické pralesy v Kostarike či v JV Brazílii, atď.). Áno, hádate správne – komplexné formy života by si dokázali poradiť aj dnešnou mimoriadne rýchlou zmenou globálnej klímy, no už nie vo svete, ktorý sme tak zásadné pretvorili my, ľudia.

Literatúra

Diffenbaugh NS, Field CHB, 2013: Changes in Ecologically Critical Terrestrial Climate Conditions. Science, vol. 341, no. 6145, pp. 486-492. DOI: 10.1126/science.1237123. 
IPCC, in Climate Change 2007: The Physical Science Basis: Contribution of Working Group I to the Fourth Assessment Report of the Intergovernmental Panel on Climate Change, S. Solomon et al., Eds. (Cambridge Univ. Press, Cambridge, UK and New York, 2007), pp. 1–21.

Zdroje

http://news.stanford.edu/news/2013/august/climate-change-speed-080113.html
http://library.wmo.int/opac/index.php?lvl=notice_display&id=15110
http://www.metoffice.gov.uk/news/releases/archive/2012/global-temperatures-2012
http://www.noaanews.noaa.gov/stories2013/20130806_stateoftheclimate.html
http://www.upi.com/Science_News/2013/07/29/New-study-highlights-possibility-of-runaway-greenhouse-effect-on-Earth/UPI-71421375131058/