Ešte môžeme zabrániť najhorším dôsledkom klimatickej zmeny

Naša civilizácia dosiahla stav, keď ovplyvňuje okolitý svet nielen lokálne, ale aj globálne. Od začiatku priemyselnej revolúcie sme my, ľudia, dokázali zvýšiť koncentráciu skleníkových plynov na úroveň, aká panovala na Zemi naposledy pred 15 až 20 miliónmi rokov. A dokázali sme to tak rýchlo, že v nasledujúcich desaťročiach a storočiach hrozia nezvratné zmeny klímy na celej planéte.

Dnešný materializovaný svet funguje výhradne na základe ekonomickej-peňažných vzťahov, v ktorom je hlavnou motiváciou výkonnosti ľudí vidina vysokého a hlavne rýchleho zisku. Je zrejmé, že takto fungujúci svet je na hony vzdialený od ideálneho a dlhodobo udržateľného. Naša predstava života "nad pomery" totiž silne naráža na pevne vymedzené planetárny medze (limity, pozri rámček), ktoré súvisia najmä s obmedzeným a konečným množstvom zdrojov, či stabilitou klimatických a ekologických podmienok. Práve táto stabilita umožnila v období posledných 10 tisíc rokov rozvoj našej modernej civilizácie. 

Koncepciu planetárnych medzí (angl. Planetary Boundaries) navrhol Johan Rockström zo Štokholmského inštitútu pre výskum odolnosti v roku 2009. Rockström operuje s pojmom "bezpečný priestor pre ľudské aktivity", ktorý je vymedzený práve planetárnymi limitmi. Ľudská činnosť, tým ako v priebehu antropocénu začala prudko kulminovať, niektoré medze už prekročila, v dvoch prípadoch veľmi výrazne. Autori tejto koncepcie identifikovali 9 medzí, v rámci ktorých by sa mali antropogénne aktivity držať, aby sa predišlo devastácii ekosystémov, obmedzovaniu ekosystémových služieb a závažným ekologickým katastrofám. Pre 7 týchto medzí boli stanovené indikátory a navrhnuté prípustné hranice. Autori súdi, že tri z medzí už boli prekročené: zmena klímy, bio-geo tok dusíka a strata biodiverzity. Vo všetkých týchto prípadoch sa ľudstvo už nepohybuje v bezpečnom operačnom priestore.

Obr. 1: Planetárne medze definované Johanom Rockströmom v roku 2009 vymedzuje 9 indikátorov, z ktorých tri ľudstvo už výrazne prekračuje (mimo rozsah tzv. bezpečného operačného priestoru - zelený kruh; Zdroj)

Globálnu klímu sa dnes v dôsledku ľudských aktivít mení takou rýchlosťou, že ohrozuje samotnú podstatu existencie civilizácie, ľudí, a nakoniec aj komplexného a zároveň krehkého života na Zemi. Nejde pritom o žiadny účelový alarmizmus, ale objektívnu realitu podloženú výsledkami vedeckého výskumu. Ak sa ľudia nezačnú k životnému prostrediu a atmosfére správať ohľaduplnejšie a neznížia svoje vysoké nároky na životný štandard a mieru konzumu, globálne otepľovanie a klimatické zmeny v priebehu tohto storočia dosiahnu takú rýchlosť, na ktorú sa nebudú môcť adaptovať ani najvyspelejšie krajiny sveta. Riešenie problému klimatických zmien pritom nie je len výzvou, ale aj obrovskou príležitosťou začať žiť plnohodnotnějším a kreatívnejším životom v rámci udržateľných komunít zodpovedných ľudí.

O význame planetárnych medzí, limitoch rastu či o tom, že na planéte s konečnými zdrojmi nemožno donekonečna snívať o bezbrehom, nekontrolovanom a nekonečnom ekonomickom raste priniesol zaujímavú prednášku Mgr. Alexander Ač, Ph.D. na pôde Národného centra pre popularizáciu vedy a techniky (december 2014; odkaz na záznam prednášky nájdete pod Obr. 2).

Obr. 2: Svet zmietajú krízy [čo nás čaká v budúcnosti?] prináša vyčerpávajúci obraz o synergickom účinku   ekologickej, energetickej a ekonomickej krízy, ktorý vytvára stav, kedy bude nevyhnutné sa pripraviť na inú budúcnosť, než na akú sme boli doteraz zvyknutí (Zdroj)

Podľa Rockströma je klimatická zmena nielen jedna z najdôležitejších planetárnych medzí, ale súčasne ide o fenomén, ktorý má tendenciu dlhodobo negatívne následky prekračovania zvyšných limitov zhoršovať. V nasledujúcom texte sú veľmi zreteľne načrtnuté hlavné dôvody, prečo je pre ľudstvo nevyhnutné udržať klimatickú zmenu v "bezpečných" hraniciach jej prejavov a samotnej rýchlosti. [autor: Dr. Alexander Ač]   

₪ ₪ ₪

Prirodzené a neprirodzené zmeny podnebia

Zmeny podnebia, teda dlhodobého charakteru počasia, boli vždy prirodzenou súčasťou histórie Zeme. V geologickej minulosti planéty sú známe obdobia bez ľadu a snehu, kedy polárne oblasti prekypovali životom. Naopak, naša planéta sa nezriedka musela vyrovnať aj s extrémne chladnými obdobiami, kedy boli hladiny oceánov nižšie o viac ako sto metrov. Toľko vody totiž bolo „uväznenej“ v ľade. Dnes však vieme s istotou povedať, že do týchto prirodzených procesov zásadne a hlavne negatívne zasiahol človek. Ak by sme vo veľkom nespaľovali zásoby fosílnych zdrojov, teda uhlia, ropy a zemného plynu, priemerná teplota atmosféry by veľmi mierne klesala (Obr. 3).

Obr. 3: (hore) Dlhodobý vývoj vplyvu prírodných (modrá) a antropogénnych (červená) činiteľov na globánu simulovanú troposférickú teplotu - reálne namerané údaje sú vyznačené čiernou krivkou; (dole) príspevok jednotlivých faktorov (forcingov) na zmenu globálnej teploty (v °C) pre vybrané tri časové obdobia (Zdroj: Huber a Knutti 2011)

Prečo je otepľovanie pre ľudí problém

Takmer všetci máme radšej teplo, ako zimu. Preto sa prirodzene pýtame, prečo by otepľovanie malo pre prírodu, či dokonca nás samých predstavovať nejaké riziko. Je pravda, že v minulosti sa v teplejšom podnebí vo všeobecnosti darilo aj mnohým rastlinám a živočíchom, a život zjednodušene povedané „prekvital“. Otepľovanie považujeme za problém nie pre rast teploty, ale pre rýchlosť, akou k nemu dochádza. Kým v minulosti nárast teploty o 1 °C trval stovky až tisíce rokov, dnes k tomu došlo za jediné storočie. Podmienkou pre pokračovanie súčasnej globalizovanej civilizácie je aj pokračovanie stabilného podnebia a počasia.

Prvé vyspelejšie civilizácie začali vznikať pomerne nedávno, približne pred desať tisíc rokmi. Nie je to náhoda. V tomto období, ktoré dnes poznáme ako holocén, došlo k nástupu pomerne stabilného podnebia, kedy sa globálna teplota nemenila o viac ako 1 °C. Nástupu holocénu naopak predchádzal koniec doby ľadovej, kedy sa globálna teplota zvýšila o 5 °C v priebehu asi desať tisíc rokov (Obr. 4), hladina oceánov vzrástla o viac ako sto metrov (Obr. 5) a vegetačné pásma sa posunuli smerom na sever. Až po oteplení a stabilizácii podnebia mohol nastať poľnohospodársky, a neskôr aj vedecko-technologický rozmach ľudí.

Obr. 4: Vývoj globálnej teploty za obdobie posledných približne 20 000 rokov s výhľadom na očakávaný rast podľa dvoch krajných emisných scenárov - optimistického (RCP2.6; oteplenie o 1,5 °C) a pesimistického (RCP8.5; oteplenie o 4,5 °C); modrá zóna vyznačuje pre ľudstvo bezpečnú zónu klimatických výkyvov; v súčasnosti túto zónu opúšťame (Zdroj)

Obr. 5: Paleoklimatologická rekonštrukcia zmeny výšky hladiny svetového oceánu v období posledných 24 000 rokov; posledná ľadová doba vrcholila približne pred 20 000 rokmi (Zdroj)

Rýchlosť klimatickej zmeny je kľúčová

Zásadný je však poznatok, že v minulosti už pri podobnom či dokonca pomalšom otepľovaní podnebia , aké pozorujeme dnes, došlo k veľkému poškodeniu globálnej biosféry. Dobrým príkladom je najväčšie globálne vymeranie, známe ako Veľké permské vymieranie, ktoré pred viac ako 250 miliónmi rokov neprežilo viac ako 90 percent všetkých rastlinných a živočíšnych druhov (Obr. 6). Neutíchajúce sopečné erupcie, horenie uhlia a uvoľňovanie metánu znamenali pre svet toxickú kombináciu otepľovania atmosféry a okysľovania oceánov. Trvalo 10 miliónov rokov, kým sa rozmanitosť života vrátila na pôvodnú úroveň. Podobných masových vymieraní bolo v minulosti viac, a vždy boli spojené s pomerne rýchlymi zmenami podnebia. Vedecké poznatky dokazujú, že ľudstvo už teraz zažíva asi sto až tisícnásobne vyššiu rýchlosť vymierania biologických druhov, ako je prirodzené. Ak si k tomu pripočítame aj pôsobenie pokračujúcej klimatickej zmeny, je možné, že mnohé rastliny a živočíchy, ak nie väčšinu z nich, v nasledujúcich desaťročiach a storočiach už neuvidíme.

Obr. 6: Hlavné mechanizmy a príčiny veľkého vymierania v Perme - rozsiahle vulkanické erupcie na Sibíri, horenie uhlia a rašeliny, úniky metánu do atmosféry, acidifikácia oceánov a nakoniec aj rýchla klimatická zmena znamenali pre život na Zemi takmer úplnú devastáciu; odhaduje sa, že vymrelo viac ako 90 % všetkých morských a suchozemských druhov rastlín a živočíchov (Zdroj)

Dôsledky klimatickej zmeny pozorujeme už dnes

Už aj doterajšie oteplenie zanechalo na planéte nezmazateľné stopy. Množstvo plávajúceho ľadu v Arktíde v letnom období dramaticky pokleslo. Jedným z dôsledkov úbytku ľadu je aj zmena charakteru počasia v našich zemepisných šírkach. Pribúda vedeckých dôkazov o tom, že rýchle striedanie krajne extrémneho počasia, dlhotrvajúceho sucha, či naopak rozsiahlych povodní, je na severnej pologuli stále častejšie a má spojitosť s teplejšou Arktídou (pozri odkaz). Extrémne prejavy počasia, ktoré sa v minulosti opakovali s frekvenciou raz za storočie, sa dnes vyskytujú častejšie, každých desať či dvadsať rokov. Aj u nás už pozorujeme a stále viac budeme pozorovať rastúci výskyt prívalových dažďov a záplav, ale zároveň aj sucha a poškodzovania poľnohospodárskej produkcie. Občianskej vojne v Sýrii predchádzalo 5-ročné sucho a migrácia až 1,5 miliónov farmárov (Obr. 7), ktorí prišli o svoju obživu (pozri odkaz). Konflikt vyhnal z krajiny milióny ľudí, ktorí v súčasnosti utekajú aj do Európy. Klimatická zmena v Sýrii sa tak stala aj naším problémom. Ak budeme klimatickú zmenu ignorovať aj naďalej, príjmy obyvateľov sveta budú do konca storočia až o štvrtinu menšie, ako by boli bez jej pôsobenia.

Obr. 7: V období rokov 2006 až 2010 zasiahlo rozsiahle oblasti Blízkeho východu (Sýria, Turecko a Irak) mimoriadne vážne sucho (hnedá), ktoré viedlo ku kolapsu poľnohospodárskej výroby v severnej a severovýchodnej Sýrii (Zdroj)

Dôsledky, ktorým sa už nevyhneme

Aj keby sme hneď zajtra zastavili všetku priemyselnú aktivitu, dôsledky otepľovania sa budú prejavovať desaťročia, v niektorých prípadoch dokonca storočia. V súčasnosti už nemôžeme zabrániť nárastu hladín oceánov o menej ako tri až päť metrov, môžeme však zabrániť ich nárastu o desať metrov. Desiatky miliónov ľudí budú musieť opustiť pobrežné oblasti a pridajú sa tak k ľuďom utekajúcim pred suchom už dnes. Takisto nezabránime úplnému roztopeniu arktického ľadu v lete. Zásadné nezvratné zmeny postihnú aj oceány, v ktorých neprežije mnoho druhov koralových útesov. Zrejme sa už nevyhneme ani riziku „potravinových šokov“ a následných hladomorov, ktoré sú v kombinácii s rastúcou svetovou populáciou v blízkej budúcnosti zrejme nevyhnutné. Pritom najviac trpia dôsledkami klimatickej zmeny chudobní ľudia v menej rozvinutých krajinách sveta, ktorí sa na jej vzniku takmer vôbec nepodieľajú.

Globálna dohoda musí prísť tento rok

Decembrová konferencia v Paríži musí priniesť iný výsledok ako všetky doterajšie konferencie o klimatickej zmene. Dohoda musí byť záväzná a znižovanie emisií nemôže byť na báze dobrovoľnosti, ako doteraz. Medzi najväčších znečisťovateľov súčasnosti patrí Čína, USA, a Európska Únia. Čina vypustí takmer 11 miliárd ton CO2, USA viac ako 6 miliárd ton, a EÚ viac ako 4 miliardy ton. To predstavuje takmer polovicu všetkých emisií sveta. Možno konštatovať, že najzodpovednejšie k situácii pristupuje Európska únia, ktorá plánuje znížiť emisie do roku 2030 o 40 % oproti roku 1990. Ak by sa k podobným ambicióznym cieľom pridal aj zvyšok sveta, existovala by určitá šanca, že oteplenie by výrazne neprekročilo 2 °C. Jedným z najslabších článkov EÚ je Poľsko, ktoré je výrazne závislé od výroby elektriny z uhlia a často rokovania v EÚ sťažuje.

Barack Obama prisľúbil zníženie emisií o 30 %, čo je vzhľadom na konzervatívnu politickú scénu v krajine odvážny sľub, aj keď z pohľadu klimatickej zmeny nedostatočný. USA sa snaží tlačiť aj na ďalších veľkých hráčov, aby prijali výraznejšie opatrenia, budú to však mať ťažké, pretože krajina stále patrí medzi tie s najvyššími emisiami v prepočte na obyvateľa. Aby Američania svoju sľuby naplnili, musela by sa rýchlosť poklesu ich emisií za posledné roky ešte zdvojnásobiť. Treba tiež pripomenúť, že nie nezanedbateľná časť doterajšieho poklesu od roku 2008 bola v dôsledku ekonomickej recesie, a nie výsledkom systémových opatrení. To isté platí aj pre EÚ.

Či sa nám to páči, alebo nie, kľúčové bude aj rozhodnutie Číny. Spotrebuje sa tu takmer polovica všetkého uhlia na Zemi. Zrejme nie náhodou bola jedným z hlavných vinníkov neúspechu konferencie v Kodani v roku 2009. Tentokrát však vláda mení rétoriku, a plánuje výraznejšie znižovať uhlíkovú náročnosť ekonomiky a začať znižovať celkové emisie od roku 2030. Dovtedy však budú rásť podobným tempom ako doteraz. Zmena postoja krajiny ku klimatickej politike je asi jeden z mála dôvodov, prečo by výsledok konferencie v Paríži mohol byť úspešnejší, ako tomu bolo doteraz.

Aby riešenie klimatickej zmeny bolo naozaj úspešné, v krátkej budúcnosti sa ale budú musieť pridať aj ľudnaté rozvojové krajiny ako je India, alebo Brazília. V Indii žije 300 miliónov ľudí bez elektriny a tretina detí je podvyživených. Nemôžeme sa preto príliš čudovať, že pre Indiu je priorita ekonomický rast a zabezpečenie okamžitých potrieb svojich obyvateľov. Aj keď Indovia vo veľkom investujú do obnoviteľných zdrojov, v najbližších rokoch plánujú aj 200 GW výkonu z uhlia. Ak však máme zabrániť otepleniu o viac 2°C, 80 % známych zásob uhlia by malo zostať v Zemi.

Podľa najlepších súčasných odhadov, sľuby, s ktorými sa jednotlivé krajiny chystajú do Paríža, nie sú dostatočné. Napriek tomu však ide o výrazný posun oproti doterajším rokovaniam na globálnej úrovni. Existuje niekoľko málo dôvodov, prečo byť aspoň trochu optimistickí. Prírodu však neoklameme, a naše politické hašterenie ju ani v najmenšom nezaujíma. Ak sa nedohodneme tento rok, následky budú tragické.

Článok vyšiel v printovej verzii v denníku Pravda (OSA) dňa 31.10.2015

Mgr. Alexander Ač, PhD. (Centrum výskumu globálnej zmeny AV ČR, v.v.i., Bělidla 986/4a, 603 00 Brno, Česká republika).

Stúpne v 21. storočí hladina oceánov o tri metre?

Globálne dôsledky kolapsu ľadovcov v Antarktíde neobídu ani Slovensko

Globálna atmosférická koncentrácia oxidu uhličitého niekedy počas tohto roka prekročí magickú hranicu 400 ppm. Zostane to tak navždy, presnejšie, na niekoľko desiatok tisícročí, čo je pre nás to isté. Takúto vysokú koncentrácie zažila Zem naposledy niekedy pred 20 miliónmi rokov. Priamym dôsledkom tejto zásadnej zmeny je rastúca nerovnováha medzi celkovým príjmom a výdajom energie a tepla, ktoré prebiehajú medzi Zemou a medziplanetárnym priestorom.

Povedané jednoduchšie: príjem žiarenia zo Slnka sa významnejšie nemení, no výdaj tepla planétou sa čoraz viac znižuje. Výsledkom je vyššia akumulácia tepla v atmosfére či oceánoch, čo spôsobuje aj rýchlejšie topenie ľadovcov. Planéta teplo skutočne hromadí; vieme to zmerať buď priamo pomocou satelitov a pozemných prístrojov, alebo nepriamo, pomocou zmeny objemu ľadu a rastu hladiny oceánov. Nie je preto prekvapujúce, že rýchly rast hladiny oceánov patrí medzi najčastejšie argumenty a fakty podporujúce realitu globálneho otepľovania.

Obr. 1: Ľadovec Twaites v západnej Antarktíde patrí už v súčasnosti k významným prispievateľom k celkovému rastu hladiny oceánov (Zdroj)    

Rast hladiny oceánov síce nepatrí medzi problémy, ktoré by znepokojovali obyvateľov strednej Európy, no napriek tomu si zaslúži náležitú pozornosť. V hre je totiž bezpečnosť a životy stoviek miliónov ľudí žijúcich v husto obývaných pobrežných oblastiach, vrátane najväčších mestských aglomerácií sveta.

Za posledných približne 130 rokov vzrástla hladina oceánov v priemere o 25 centimetrov. Pre mnohých je táto zmena sotva pozorovateľná. V historickom kontexte však ide o najrýchlejšiu zmenu v posledných minimálne 6 000 rokoch, a ako sa zdá, v posledných troch desaťročiach rýchlosť nárastu evidentne akceleruje. Zatiaľ čo v priebehu 20. storočia sa hladina zvyšovala priemerne o 1,7 milimetra za rok, od roku 1993 rastie výrazne rýchlejšie, a to až o 3,5 milimetra za rok (Obr. 2).

Dve tretiny tohto zvýšenia až doposiaľ spôsobovala rastúca teplota oceánov - inak povedané, išlo o priamy dôsledok rastúcej teplotnej rozťažnosti morskej vody. Zvyšnú tretinu obstaral ústup horských a polárnych ľadovcov. Nedávny výskum stability veľkých kontinentálnych ľadovcov Grónska a západnej Antarktíde však varuje: počas tohto storočia sa môže zásadne zmeniť nielen podiel, akým prispievajú ľadovce k celkovému nárastu, ale aj samotná rýchlosť vzostupu hladiny oceánov (Joughin et al. 2014 a Rignot et al. 2014). Hlavným kľúčom k tejto náhlej zmene by mohol byť rozsiahly ľadovec v západnej Antarktíde (Obr. 1). (Samotné zvýšenie rýchlosti zvyšovania hladiny síce očakávajú aj IPCC scenáre, no neberú do úvahy "významnejšie" rastúci príspevok kontinentálnych ľadovcov, Obr. 3)

Obr. 2: Celkový nárast hladiny oceánov (vľavo), a jeho rýchlosť (vpravo), odhadnutý jednotlivými vedeckými tímami a porovnaný so satelitnými meraniami - čierna krivka (Zdroj)    

Nezabúdajme pritom, že už súčasná rýchlosť nárastu morskej hladiny spôsobuje v niektorých nízko položených oblastiach značné problémy. V tejto súvislosti sa síce najčastejšie spomínajú koralové ostrovy v Indickom alebo Tichom oceáne (Maledivy resp. Tuvalu), no zvyšujúca sa hladina oceánu začína poriadne trápiť aj obyvateľov východného pobrežia Spojených štátov amerických. Zvlášť mimoriadne vážna situácia počas hurikánu Sandy v októbri 2012 ukázala Američanom, a najmä obyvateľom New Yorku, čo znamená byť nepripravený na vysoký „búrkový“ príboj. Viac podrobností v článku Sandy a změna klimatu (Vesmír, 92 - 2013/7).

Čo však v prípade, že v budúcnosti bude hladina oceánov rásť dokonca ešte rýchlejšie ako dnes? Bude to stále problém len pre husto obývané pobrežia a veľké metropoly ako Tokio alebo Londýn?

Obr. 3: Pozorovaný a predpokladaný rast hladiny oceánov do roku 2100 podľa dvoch emisných scenárov (RCP8.5 - červaná; RCP2.6 - modrá) na základe výstupov IPCC AR5 (Zdroj) 

Výskum v tejto oblasti priniesol v poslednom rok veľmi zaujímavé výsledky. Svetové médiá celkom opodstatnene najviac zaujali dve nezávislé štúdie o možnom kolapse západoantarktického kontinentálneho ľadovca (WAIS). Obe analýzy prinášajú celkom jasný obraz o tom, že hlavnou príčinou rýchleho úbytku ľadu v západnej Antarktíde, najmä v oblasti ľadovcov Pine Island či Twaites, je rastúca teplota okolitého oceánu.

Teplejšia voda sa k pobrežiu dostáva v stále väčšej miere najmä v dôsledku silnejšej atmosférickej cirkulácii v okolí Antarktídy. Pretože podložie západnej Antarktídy netvorí súvislý kontinent a celý ľadovcový štít de facto „ukotvuje“ k zvyšku Antarktídy len niekoľko nesúrodých ostrovných celkov, báza ľadovca leží zväčša pod úrovňou mora (miestami až 2000 metrov pod hladinou). Ak by k nej morská voda prenikla, slabšie ukotvenie by mohlo viesť k destabilizácii celého WAIS a v časovom horizonte 100 až 200 rokov by sa minimálne jedna tretina jeho objemu mohla dostať do svetového oceánu. Zvyšok potom v časovom horizonte do 500 rokov.

O tom, že ľad z celej oblasti WAIS mizne v dôsledku globálneho otepľovania 3-krát rýchlejšie ako sa pôvodne predpokladalo, ukazuje aj ďalšia štúdia z roku 2014 (Sutterley et al. 2014).

Obr. 4: (hore) Kolaps šelfového ľadovca Larsen B vo februári a marci 2002; (dole) čelo Larsenovho ľadovca (Zdroj) 

O tom, že teplejšia morská voda začína prenikať hlbšie pod ľadovec a ďalej do vnútrozemia, svedčí niekoľko skutočností. Predovšetkým je to rýchly ústup terminálnych časti ľadovcových šelfov do vnútrozemia, ďalej zmenšujúca sa vertikálna mohutnosť ľadovcov a nakoniec aj stúpajúca rýchlosť ich postupu do oceánu. (Ľadovec Pine Island pritom už dnes patrí medzi najrýchlejšie sa pohybujúce ľadovce – 4 tisíc metrov za rok, a spolu s ľadovcom Twaites odvádza ľad z viac ako 5% plochy celej Antarktídy)

Regiónov podobných Pine Island je ale v Antarktíde hneď niekoľko; preto ak skolabuje tento, je celkom možné, že skolabujú aj ďalšie. Názorným príkladom, ako takýto kolaps vyzerá v praxi, je náhla deštrukcia ľadovca Larsen B v marci 2002. V priebehu necelých troch týždňov sa ľadovcový šelf s plochou viac ako 3 tisíc kilometrov štvorcových nenávratne rozpadol v oceáne. Ľadovce, ktoré ho vytvárali, odvtedy stekajú do mora asi 6-krát rýchlejšie ako pred kolapsom Larsena (Obr. 4).  

Obr. 5: Odhad regionálneho rastu hladiny oceánov v obdobiach 1993-2003 a 2003-2013 na základe satelitných meraní - v oblasti pobrežia západnej Antarktídy je možné vidieť zvlášť nápadnú (modrú) oblasť s celkovým poklesom hladiny oceánu - ide pravdepodobne o dôsledok zníženia intenzity gravitačného poľa a zmenšovania hmoty WAIS (Zdroj) 

Po úplnom roztopení všetkých ľadovcov WAIS by globálna hladina vzrástla až o 9 metrov. Dôsledky tohoto náhleho kolapsu by boli pre mnohé pobrežné mestá a nízko položené regióny doslova fatálne (pravdepodobne viac postihnutá bude severná ako južná pologuľa v dôsledku zmeny gravitačného poľa v oblasti Antarktídy; Obr. 5). Napriek varovnému odkazu oboch štúdií nie je na mieste označiť ich za alarmistické, práve naopak.

Ich závery by mali viesť k prehodnoteniu doterajších, veľmi konzervatívnych scenárov nárastu hladiny oceánov pre 21. storočie publikovaných v poslednej správe IPCC. Tie v najhoršom prípade počítajú, že do roku 2100 stúpne morská hladina maximálne o 1 až 1,2 metra (Obr. 3). Tento odhad je však podľa viacerých expertov podhodnotený. Napríklad James Hansen varuje, že konečný nárast môže významne presiahnuť hranicu 3 metrov už v tomto storočí. Išlo by teda o nárast 15-krát rýchlejší ako ten súčasný.

Ak by k tom nakoniec došlo, Slovensko, ako aj ďalšie vnútrozemské krajiny, budú musieť celkom určite prehodnotiť svoju imigračnú politiku.

Zdroje

A new sea level curve
http://www.realclimate.org/index.php/archives/2015/01/a-new-sea-level-curve/
The antarctic ice sheet is a sleeping giant, beginning to stir
http://1url.cz/ofWg
Probabilistic reanalysis of twentieth-century sea-level rise
http://dx.doi.org/10.1038/nature14093#sthash.4VyYWuVT.dpuf
Briefing: Antarctic ice sheet mass loss and future sea-level rise
http://1url.cz/KfGo
Sea level and global ice volumes from the Last Glacial Maximum to the Holocene
http://www.pnas.org/content/111/43/15296
Sea level in the 5th IPCC report
http://www.realclimate.org/index.php/archives/2013/10/sea-level-in-the-5th-ipcc-report/
Sea-level rise: What the experts expect
http://www.realclimate.org/index.php/archives/2013/11/sea-level-rise-what-the-experts-expect/
Paleoclimate Implications for Human Made Climate Change
http://arxiv.org/ftp/arxiv/papers/1105/1105.0968.pdf
Marine Ice Sheet Collapse Potentially Under Way for the Thwaites Glacier Basin, West Antarctica
http://www.sciencemag.org/content/344/6185/735.abstract
Widespread, rapid grounding line retreat of Pine Island, Thwaites, Smith, and Kohler glaciers, West Antarctica, from 1992 to 2011
http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1002/2014GL060140/abstract
Rising Waters: How Fast and How Far Will Sea Levels Rise?
http://e360.yale.edu/feature/rising_waters_how_fast_and_how_far_will_sea_levels_rise/2702/
Mass loss of the Amundsen Sea Embayment of West Antarctica from four independent techniques
http://1url.cz/jfGq

http://dx.doi.org/10.1038/nature14093#sthash.4VyYWuVT.dpufhttp://dx.doi.org/10.1038/nature14093#sthash.4VyYWuVT.dpuf