Concerned Climatologist: Dr. Alexander Ač

Zobrazujú sa príspevky s označením Dr. Alexander Ač. Zobraziť všetky príspevky

utorok 1. decembra 2015

Pre riešenie klimatickej krízy potrebujeme každého človeka

Rozhovor s Dr. Alexandrom Ačom z Centra výskumu globálnej zmeny AV ČR v Brne

V roku 1972 posádka kozmickej misie Apollo 17 poslala na Zem úchvatný záber našej planéty [obrázok nižšie]. Ešte aj dnes ide o najviac používanú fotografiu Zeme, ktorá nám neustále pripomína, akú nádhernú, jedinečnú a živú planétu obývame. Tento odkaz je síce stále dosť aktuálny, no Zem už nie je tým istým miestom, akým bola pred 40 rokmi. Ako sa Zem za takmer polstoročie zmenila, a sú to zmeny, ktoré by nás mali veľmi znepokojovať?

AA: Zmeny životného prostredia za posledných 40 rokov sú dramatické, a mali by znepokojovať každého z nás. Často hovoríme o globálnych zmenách, ale presnejší termín je zhoršovanie podmienok, pretože práve to vo väčšine prípadoch pozorujeme. Za náš krátkodobý blahobyt a pohodlie platíme neúprosnú daň v podobe dramatického a často nenávratného poškodzovania živej, ale aj neživej prírody. Navyše sa rýchlosť zmien zvyšuje exponenciálnym spôsobom, pretože rovnakým tempom narastá aj počet obyvateľov sveta a naša spoločná spotreba planetárnych zdrojov. Asi v najhoršom stave sú oceány, ktoré prišli takmer o polovicu populácie morských rýb a mnohé koralové útesy sa nenávratne zmenšili. Prirodzenú rýchlosť vymierania biologických druhov sme zvýšili sto až tisícnásobne, vyhubili sme mnohé veľké cicavce a takmer všetky nelietavé vtáky. Odlesnili sme milióny hektárov lesa, prehradili všetky najväčšie rieky, využívame takmer 40 % primárnej produkcie rastlín. Ale už aj planéta v roku 1970 by bola pre pračloveka na nepoznanie!

Dnes žije na Zemi o takmer 4 miliardy ľudí viac ako v roku 1972. Okrem toho, ľudia dnes viac ako kedykoľvek predtým túžia po životnom štandarde, ktorý by im umožnil dôstojný život v dostatku. Ako si už aj spomenul, tým sa vytvára väčší tlak na zdroje planéty a verejné statky, ako napr. zemskú atmosféru. Ako si má bežný človek toto všetko spojiť s problémom globálneho otepľovania a klimatickej zmeny?

AA: Klimatická zmena je najvážnejším prejavom tragédie spoločnej pastviny. To, čo patrí všetkým, nepatrí vlastne nikomu. Využívame našu spoločnú atmosféru ako náš spoločný odpadkový kôš. A každý deň prisypeme do nej o čosi viac. Bohatí viac, chudobní menej. Klimatická zmena je tzv. „negatívna externalita“, ktorú odmietame odrážať vo svojich finančných nákladoch. Jednoducho si nechceme odkrojiť zo svojho blahobytu. Stále viac ľudí chce mať stále viac a vyššie platy. Klimatická zmena je nevyhnutným dôsledkom pokračujúceho ekonomického rastu, teda rastu spotreby a výroby. Ten v súčasnosti poháňajú fosílne zdroje. Tieto cenné energetické zdroje vznikali desiatky a stovky milióny rokov. My ich spálime za niekoľko desaťročí.

V decembri 2014 si mal v bratislavskom Centre vedecko-technických informácii prednášku, ktorú si začal tým, že Zem má určité planetárne medze (limity). Ak ich ľudia prekročia, hrozia nezvratné zmeny v celom planetárnom systéme, ktoré nakoniec môže ohroziť modernú civilizáciu v podobe, v akej ju poznáme dnes. Mohol by si to bližšie vysvetliť čo to znamená?

AA: Vezmime si príklad Sýrie. Donedávna to bola krajina s rýchlym rastom populácie, zásobami ropy, a schopnosťou uživiť svoju populáciu. Neboli bohatí, ale prežívali. Dnes je to krajina s vyčerpanou ropou, neschopnosťou dopestovať dostatok potravín a klesajúcimi zásobami vody. Jej obyvatelia narazili vo veľkej rýchlosti na limity svojho životného prostredia a nedokázali situáciu riešiť inak, ako občianskou vojnou a následnou migráciou. Nejde pritom o zlyhanie plánovania. Sýrčania sa len vyskytli v zlom čase na zlom mieste. Dnes je krajina na nepoznanie, a trvalo to len niekoľko rokov. My sa chováme podobne, len sme sa ešte natoľko nepriblížili limitom rastu.

Blíži sa ďalší veľký klimatický summit v Paríži, o ktorom sa hovorí, že je to naša posledná šanca, ako odvrátiť najhoršie dôsledky klimatickej zmeny. Vládni delegáti, ale nakoniec aj oficiálni predstavitelia OSN, vrátane Christiany Figueres, ktorá povedie rokovania, sršia optimizmom. Je podľa teba takýto optimizmus namieste? Inými slovami, je možné očakávať, že sa delegáti v Paríži dohodnú na niečom zmysluplnom?

AA: Takmer všetci ľudia sú od prírody optimisti. Máme to v genetickej výbave. Skutoční pesimisti nezanechávajú žiadnych potomkov. Nie je preto prekvapivé, že mnohí účastníci a pozorovatelia, napriek 20 rokom neúspešných rokovaní, vidia možnosť zmysluplnej dohody. Alebo aspoň zásadnej zmeny oproti doterajšiemu vývoju. Hoci sa sám dlhodobo zasadzujem o znižovanie emisií skleníkových plynov, nevidím veľa dôvodov na zmenu. Sľubovať sa dá čokoľvek, ale rozhoduje realita. Tá realita je, že počet obyvateľov sveta narastá, a spolu s ním aj náš výsledný tlak na rast spotreby všetkého. Osobne nedávam príliš vysokú šancu skutočnej, právne záväznej a trestne vymáhateľnej dohody, ak štáty porušia svoje, aj tak nedostatočné, záväzky o znižovaní emisií skleníkových plynov. Dohodu, ktorá by viedla v nasledujúcich piatich rokoch ku globálnemu poklesu emisií, by som považoval za obrovský úspech.

Ako v tejto súvislosti vnímaš postoj najväčších producentov CO2, Číny a USA, ale napríklad aj Indie či Brazílie? Príde Ti, že majú skutočne úprimný záujem o riešenie klimatickej zmeny?

AA: Nemyslím si, že majú naozaj úprimný záujem o znižovanie emisií skleníkových plynov. V USA sa vo veľkom rozbehla ťažba ropy metódou hydraulického štiepenia a jej ťažba donedávna rástla najrýchlejšie v histórii. Podobne aj v prípade zemného plynu. Čína stále stavia uhoľné elektrárne a emisie tú rastú najrýchlejšie na svete, aj keď pomalšie ako v minulosti. Brazília nedokáže výrazne obmedziť ani nelegálne odlesňovanie. India preberá úlohu fabriky pre rozvinutý svet miesto Číny a situácia so znečistením vzduchu je ešte horšia, ako katastrofálna situácia v Číne. Navyše je pre Indov prioritné riešenie chudoby, ktoré zatiaľ prebieha aj za pomoci fosílnych zdrojov.

Dosť často sa v tejto súvislosti spomína horný limit maximálneho oteplenia o „2 °C“. Existuje vôbec ešte nejaká reálna šanca, že sa takémuto otepleniu vyhneme? A ako by mali vyzerať opatrenia jednotlivých krajín, aby sme minimalizovali šancu, že túto hranicu prekročíme?

AA: Teoretická šanca ešte existuje, reálna už nie. Ak by sme mali dodržať prísne spravodlivý a etický prístup s prihliadnutím na historické emisie, krajiny rozvinutého sveta by mali mať už nulové emisie zo získavania energie (napr. USA). Skutočne spravodlivé riešenie klimatickej zmeny už neexistuje. Je potrebné vyhlásiť zákaz hľadania nových fosílnych zdrojov, vyhlásiť moratórium ťažby 80% uhlia [ktoré sme zatiaľ nevyťažili], 50% ropy a 30% zemného plyn.

Ak pripustíme, že oteplenie o 2 °C prekročíme, čo to bude pre svet, pre Európu alebo Slovensko znamenať, ak sa oteplí v priebehu tohto storočia o povedzme 3, 4 či dokonca 5 °C? Je to niečo, s čím ľudský druh má nejakú skúsenosť? Ako bude svet vyzerať pri takomto oteplení?

AA: Svet a teda ani ľudia doteraz nemali skúsenosť ani so súčasnou rýchlosťou otepľovania. Je príliš rýchla pre úspešné prežitie mnohých biologických druhov, ak nie ich väčšiny. Dariť sa bude rôznych patogénom, vírusom, hubovým ochoreniam, hmyzu, a celkovo organizmom s krátkym životom a vysokou schopnosťou prispôsobovania sa. Naopak, vzácne druhy vyhynú ešte o niečo skôr. Bude narušované stále väčšie množstvo fungovania zložitých väzieb v ekosystémoch. Tie sa stanú jednoduchšími, s menším počtom druhov a teda aj menšou bohatosťou života. Na sever budú stále viac a rýchlejšie migrovať nielen rastliny a živočíchy, ale aj ľudia. To už začíname pozorovať dnes. Výrazne poklesne schopnosť planéty uživiť rastúci počet ľudí. Tieto negatívne trendy ďalej skomplikuje skutočnosť vyčerpávania energetických a ďalších zdrojov, ako nás pred viac ako 40 rokmi varoval Rímsky klub.

Dobré je, že si spomenul práve migráciu ľudí. Dá sa už dnes hovoriť o tom, že klimatická zmena, extrémy počasia alebo napríklad aj zhoršujúca sa geopolitická situácia vedie k masovej migrácii? Mohol by si uviesť nejaké konkrétne príklady?

AA: Nepochybne. Súčasná vlna masovej migrácie s krajín Afriky a Blízkeho východu sa nám o pár rokov bude zdať ako prechádzka ružovou záhradou. Kombinácia sucha, vyčerpávania ropy a rastúca populácia vyústila do občianskej vojny v Sýrii. Ľudia začínajú utekať aj z brazílskeho Sao Paula, kde je extrémne sucho. Náboženský extrémizmus je iba dôsledkom týchto javov a slúži na presadzovanie vlastných záujmov na úkor druhých. Na delenie ľudí na dobrých a zlých. Problém je však v nás, všetkých.

V nedávnom rozhovore pre DV TV si spomínal, že k veľmi rýchlym klimatických zmenám dochádza aj v Arktíde, ktorá je síce od Českej republiky či Slovenska dosť ďaleko, ale význam týchto zmien by sme nemali podceňovať Prečo? V čom tkvie riziko alebo hrozba toho, že v Arktíde mizne napr. morský ľad ?

AA: Arktída sa otepľuje 2-3 krát rýchlejšie ako zvyšok planéty. To prispieva k zmene charakteru doteraz ustáleného počasia, ktorému je prispôsobené poľnohospodárstvo a aj technická infraštruktúra. Vlny horúčav a suchá na strane jednej, striedané intenzívnymi lejakmi čí dlhotrvajúcimi dažďami na strane druhej, predstavujú rastúce riziko pre úrodu a poškodzujú budovy, či ďalšie dôležité štruktúry, o ľudských životoch ani nehovoriac. Rýchlosť ubúdania arktického ľadu nemá v histórii žiadne precedensy, a podobná bude aj zmena charakteru počasia. Aj keď sú opatrenia na tieto zmeny možné a čiastočne sa aj realizujú, bez riešenia príčiny otepľovania nemôžu byť dostatočné a úspešné.

Je vôbec možné sa na oteplenie o viac ako 3 či 4 °C [na globálnej úrovni] adaptovať, bez toho, aby sme docielili nejakú efektívnu dohodu o zmierňovaní klimatickej zmeny redukciami ľudských emisií skleníkových plynov? A čo optimizmus technokratov, ktorí sa spoliehajú na to, že klimatickú zmenu zvládneme aj vďaka novým technológiám. Zdieľaš tento optimizmus, a ak nie, prečo?

AA: Úspešne adaptovať sa nepodarilo všetkým ani na oteplenie o 1°C. Kto hovorí o „úspešnej“ adaptácii na 3-4 °C v priebehu 100 rokov má silný zmysel pre čierny humor, alebo jednoducho nevie, o čom hovorí. Navyše najmenšiu možnosť sa adaptovať majú ľudia v chudobných regiónoch sveta, ktorí k problému klimatickej zmeny prispeli najmenej. Európa sa už teraz nevie vyrovnať s príchodom milióna utečencov a xenofóbia a rasizmus pomaly, či skôr rýchlo, dostávajú zelenú. Čo sa bude diať, keď sem budú čoskoro prúdiť ďalšie milióny? Budeme sa stále hrať na adaptáciu?

Technokrati zabúdajú, že všetky technológie majú vedľajšie účinky. Keď automobily nahradili kone, ľudia ich vítali ako čisté technológie. Mestá sa zbavili konského trusu, a čistého vzduchu bolo dostatok, aby sa znečistenie z áut bez povšimnutia rozptýlilo. O CO2 vtedy nikto ani netušil. Navyše riešením problémov vytvárame iné, stále zložitejšie problémy, ktorým rozumie stále menej a menej ľudí. Pri riešení zložitejšieho problému potrebujete nielen viac zdrojov, ľudí, a času na jeho vyriešenie, ale narastá aj čas potrebný na realizáciu tohto riešenia. Tu narážame na limity ľudskej inteligencie, ktorá sa časom príliš nemení, a ak, tak skôr klesá. Ak by sme však ignorovali tieto dva limity, teda limity samotných technológií a limity ľudského umu, je tu tretí faktor „konečnosti“ planéty. Množstvo drvivej väčšiny zdrojov pre naše aktivity je obmedzené a začíname ich vyčerpávať od prvého dňa existencie danej technológie. Preto hlavný problém z tohto pohľadu predstavuje narastanie svetovej populácie a rast spotreby jednotlivcov.

A čo geoinžinierstvo či technológie tzv. negatívnych emisií CO2? Je toto cesta, alebo naopak, môžu tieto prístupy našu situáciu ešte viac zhoršiť?

AA: Nie je to cesta. V čase, keď sú ročné globálne emisie všetkých skleníkových plynov na úrovni 50 miliárd ton CO2, uvažovanie o geoinžinierstve a technológiách negatívnych emisií je nebezpečné. Dáva nám pocit falošného bezpečia, že klimatickú zmenu za nás vyrieši niekto iný v budúcnosti, pričom my môžeme pokračovať v rovnakom deštruktívnom správaní, ako doteraz. O týchto veciach sa musíme baviť, ale v tom kontexte, že náš problém neriešia.

Nie sú to však len ľudia, ktorí sú už dnes klimatickou zmenou postihnutí. Vo veľkom ohrození je aj globálna biosféra a život ako taký. Sme teda na prahu ďalšieho veľkého a globálneho vymierania? A do akej miery ho môže klimatická zmena v budúcnosti ešte viac urýchliť?

AA: Masové vymieranie druhov prišlo dávno pred príchodom klimatickej zmeny. Ako sme postupne osídľovali planétu, mizla pôvodná mega-fauna. Tie druhy čo prežili do súčasnosti, sú už len zlomkom pôvodných populácií, a mnohé sú na hranici prežitia. Oceány sú vylovené, pôvodné lesy takmer neexistujú a tie čo zostali, sú prázdnejšie. Preto dnes potrebujeme obhospodarované polia a lesy, rybie farmy či skleníky, ktoré nám za pomoci fosílnej energie zabezpečia prebytok, a pritom kvalita potravín rýchlo klesá. Odkedy ľudia začali žiť usadlým spôsobom života pred asi 10 000 rokmi, a dokázali vytvárať prebytky potravy na úkor degradácie životného prostredia, prišli o skutočnú trvalú udržateľnosť. Klimatická zmena dlhodobú degradáciu životného prostredia iba urýchli. Odhady ekológov, koľko percent druhov v tomto storočí môže vyhynúť sa líšia, ale väčšina z nich sa pohybuje v desiatkach percent. Než však k tomu dôjde, obrovské problémy budeme mať my sami.

Veľmi zaujímavé je aj to, že do Paríža smerujú aj predstavitelia niekoľkých stoviek najväčších svetových miest a metropolí? Z nejakého dôvodu je iniciatíva miest ohľadom zmierňovania a adaptácie na klimatickú zmenu silnejšia ako v prípade národných štátov. Prečo je tomu tak? Existuje nejaký dôvod si myslieť, že prejavy a dôsledky KZ budú práve v mestách, dokonca aj pri oteplení o menej ako 2 °C, nezvládnuteľné?

AA: Áno, mestá a ich obyvatelia budú prejavmi otepľovania trpieť najviac. Už dnes je vo veľkých mestských metropolách pri bezveternom horúcom dni o 10 °C či dokonca viac stupňov vyššia teplota ako v okolí. Pri vlne horúčav v Európe v roku 2003 zomierali najmä starší ľudia v prehriatych príbytkoch Paríža bez možnosti sa schladiť. Možnosti, ako sa adaptovať existujú, ale znovu platí, že je to možné iba v prípade bohatších miest a štátov. Mnohé metropoly sú tak preľudnené, že vysadiť čo len pár stromov je veľký problém. Aj keď v súčasnosti prevláda skôr trend migrácie ľudí do miest, je možné, že čoskoro budeme svedkami opačného javu, inak povedané, ľudia budú mestá opúšťať.

V nedávnej štúdii v časopise Nature vyšiel článok, ktorého závery hovoria o tom, že v oblasti Perzského zálivu a Arabského polostrova budú letné teploty koncom tohto storočia tak extrémne, že to bude na hranici prežitia. Ako by mali podľa teba vyzerať mestá, aj v Európe či v na Slovensku, aby sa dokázali extrémnym letným horúčavám [a napríklad aj suchu] prispôsobiť?

AA: Mestá by mali mať čo najviac vegetácie, priepustné povrchy a vodné plochy, obydlia s minimálnou spotrebou energie, centrá úplne uzatvorené pre osobnú automobilovú dopravu, hromadná doprava by mala byť plne elektrifikovaná a zásobená z obnoviteľných zdrojov. To by bol dobrý začiatok na ceste k udržateľnosti a úspešnej adaptácii miest a ľudí v nich.

A čo globálna potravinová bezpečnosť? Častokrát počúvame argumenty typu, že vyššie teploty a vyššie koncentrácie CO2 budú pre rastliny skôr prospešné. Ty, ako rastlinný fyziológ sa zaoberáš meraním tokov uhlíka medzi rastlinami a atmosférou. Sú takéto argumenty namieste? Ak sa bude teda ďalej otepľovať, bude to pre svet znamenať väčší nedostatok potravín alebo naopak hojnosť?

AA: Mierny a postupný rast teploty a CO2, spolu s dostatkom vlahy a živín v pôde je naozaj prospešný. Rýchle striedanie extrémnych prejavov počasia, šírenie škodcov a ich rastúca rezistencia voči pesticídom, klesajúca kvalita a erózia pôd, však prevážia nad spomínanými pozitívnymi dôsledkami. Málo známa je aj skutočnosť, že rastúce CO2 zvyšuje chuť hmyzu do jedla a zároveň oslabuje obranné mechanizmy rastlín voči nemu. Z paleoklimatológie vieme, že počas teplejších období bolo rozšírené rozsiahlejšie poškodenie rastlín hmyzom. Postupné otepľovanie, povedzme 100-násobne pomalšie ako to súčasné, by mohlo byť pre celkovú úrodu (výnosy) či život na Zemi pozitívne.

Pápež František vo svojej nedávnej encyklike, Laudato si’, upozornil na to, že pre riešenie klimatickej zmeny potrebujeme každého človeka na Zemi, a tiež, že zmierniť KZ či uchrániť nielen najchudobnejších pred jej dôsledkami by malo byť morálnym a etickým imperatívom pre všetky vlády a ľudí? Ako to myslel? Prečo klimatická zmena je dnes už viac vnímaná skôr ako morálny [etický] a nie výlučne len ako odborný a vedecký problém?

AA: Myslím, že Pápež situáciu popísal veľmi presne. Príčiny a dôsledky klimatickej zmeny majú veľmi silný etický a morálny rozmer. Pravdepodobne oveľa silnejší a závažnejší, ako si väčšina ľudí chce či dokonca dokáže uvedomiť. Naša schopnosť vnímať problematiku klimatickej zmeny vypovedá zároveň o našej schopnosti myslieť aj na druhých, nielen na seba. Pápež vidí skutočnosť, že najviac trpia negatívnymi prejavmi klimatickej zmeny práve ľudia, ktorí sa jednak na jej vzniku takmer nepodieľajú, ale navyše nemajú ani prostriedky, ako jej čeliť. Ak by sme sa mali chovať ako skutoční kresťania a morálni ľudia, nemalo by nám byť utrpenie iných, na ktorom máme svoj podiel, ľahostajné. Veda svoj verdikt už vyjadrila a predostrela aj riešenie klimatickej zmeny – teda zníženie emisií skleníkových plynov na minimum. Technológie síce môžu pomôcť, ale rozhodujúce bude zmeniť správanie k sebe a k ostatným. Ak sa tak nestane, čaká nás budúcnosť rastúcich konfliktov, náboženských a rasových nepokojov, rastúcej sociálnej nerovnosti.

Ak si teda pripustíme, že hlavným problémom globálnej otepľovania je nielen súčasná forma kapitalistickej spoločnosti, ktorá drancuje prírodné zdroje, ale aj náš rastúci dopyt po čoraz väčšom množstve tovarov a služieb, a teda náš bezbrehý konzum, ako by sme z tejto situácie mohli vyjsť ako víťazi? Ako by podľa teba mohla vyzerať udržateľná spoločnosť a spoločenský systém, ktorý by dokázal ekonomicky prosperovať aj bez toho, aby si pílil pod sebou konár, na ktorom sedí? Akú novú paradigmu svet potrebuje? Známa kanadská novinárka a spisovateľka, Naomi Klein, hovorí často v tejto súvislosti o akejsi forme environmentálneho socializmu. Je jej predstava utopická alebo to môže byť ten smer, ktorý hľadáme?

AA: Je nevyhnutné, aby sa stabilizoval počet obyvateľov sveta. Najbohatšie vrstvy spoločnosti by sa mali vzdať značnej časti svojho majetku a príjmov v prospech najchudobnejších. Nehovoríme o rovnostárskej spoločnosti, ale o spoločnosti s udržateľnými a prirodzenými nerovnosťami. Je tiež nutné reformovať globálny finančný systém založený na frakčnom rezervnom bankovníctve, ktorý pre svoje fungovanie vyžaduje rast dlhu a spotreby. To všetko by bol ale len začiatok. Musíme tiež výrazne znížiť svoju globálnu ekologickú stopu, keďže tá je už príliš vysoká. Jej stabilizácia ani zďaleka nestačí. Obávam sa ale, že ktorýkoľvek z kľúčových krokov prospievajúci k udržateľnosti by narazil na tvrdý odpor verejnosti. Myšlienka Naomi Kleinovej je teda sympatická a dobre myslená, ale nemyslím si, že je realizovateľná vo významnejšom (globálnom) rozsahu. Už si bol niekedy na masovom proteste, kde by ľudia demonštrovali za zníženie svojich platov, alebo poznáš politickú stranu, ktorá má za cieľ znižovanie HDP? Ja nie.

O podobnej akcii som veru ešte nepočul. Zrejme nikto nebude chcieť dobrovoľne znížiť svoje nároky a požiadavky na životný štandard a začať žiť striedmejšie. Možno to súvisí aj s ľudskou psychikou a tým, ako reagujeme na akútne a bezprostredné hrozby. Prečo je podľa teba tak ťažké pre človeka a spoločnosť prijať zodpovednosť za tento problém? Musí sa skutočne až niečo katastrofálne stať, aby sme konečne začali konať?

AA: V prípade klimatickej zmeny nejde o „akútne a bezprostredné“ riziko. Evolúcia a selekčný tlak nás prispôsobili reagovať na bezprostredné hrozby, s ktorými sa vieme reálne vysporiadať. Sme prispôsobení spájať si udalostí, ktoré jasne dokazujú príčinu a následok v pomerne krátkom čase. Klimatická zmena pre nás bohužiaľ predstavuje takmer dokonalú hrozbu. Nemá tvár, nedesí nás, nie je okamžitá, nie je zrejmá, a nemá jednoduché príčiny ani riešenia. Je pre nás oveľa jednoduchšie túto hrozbu zatláčať do podvedomia, a dúfať, že to vyrieši niekto za nás. Alebo naše deti či vnuci. Kedysi som sa domnieval, že rastúci výskyt a rozsah prírodných katastrof zhoršený klimatickou zmenou, prispejú k jej riešeniu. Už si ale nemyslím ani to, pretože sa to deje, a globálne emisie stále rastú. A keď nerastú, súvisí to s ekonomickými problémami, nie systémovými riešeniami. Možno by pomohlo, keby sa zrazu odlomila polovica ľadovcového príkrovu Grónska. Ale nie som si istý.

Niektorí odborníci si myslia, že by náš prístup k zdrojom planéty či klíme zmenilo to, keby všetky známe environmentálne škody [tzv. externality] boli zahrnuté do konečných cien tovarov, ktoré si dennodenne kupujeme. V tejto súvislosti sa v posledných rokoch asi najviac spomína tzv. uhlíková daň či tvrdšie environmentálne regulácie. Je takáto predstava kompatibilná s dnešnou formou kapitalizmu a demokracie? Existujú už nejaké pozitívne príklady toho, že uhlíková daň skutočne prináša ovocie?

AA: Určite by to pomohlo, ale zrejme ani to nie je postačujúce riešenie. Máme pozitívne príklady krajín, kde podobné opatrenia fungovali v zmysle zníženia uhlíkovej stopy. Napríklad vo Švédsku, krátkodobo v Austrálii, než bola daň zrušená, alebo niektorých provinciách Kanady. Nie je isté, či by globálnu uhlíkovú daň súčasný spôsob fungovania spoločnosti prežil. Ekonómovia či správa IPCC tvrdia, že náklady spojené s riešením klimatickej zmeny sú nízke, a môžeme dokonca pokračovať v ekonomickom raste, takmer ako doteraz. Nemyslím si, že tieto ekonomické modely či prognózy popisujú realitu. Prikláňam sa k alternatívnemu pohľadu, že riešenie klimatickej zmeny nie je zlučiteľné s pokračovaním ekonomického rastu, prinajmenšom nie takého, na aký sme zvyknutí. Istá je ale jedna vec. Či už sa k riešeniu klimatickej zmeny a ďalších ekologických problémov postavíme čelom, alebo ich naďalej budeme ignorovať, podobne ako doteraz, budúcnosť nasledujúcich 50 až 100 rokov, bude veľmi odlišná od minulosti za rovnaké obdobie.

Odporúčané čítanie: Ešte môžeme zabrániť najhorším dôsledkom klimatickej zmeny

utorok 3. novembra 2015

Ešte môžeme zabrániť najhorším dôsledkom klimatickej zmeny

Naša civilizácia dosiahla stav, keď ovplyvňuje okolitý svet nielen lokálne, ale aj globálne. Od začiatku priemyselnej revolúcie sme my, ľudia, dokázali zvýšiť koncentráciu skleníkových plynov na úroveň, aká panovala na Zemi naposledy pred 15 až 20 miliónmi rokov. A dokázali sme to tak rýchlo, že v nasledujúcich desaťročiach a storočiach hrozia nezvratné zmeny klímy na celej planéte.

Dnešný materializovaný svet funguje výhradne na základe ekonomickej-peňažných vzťahov, v ktorom je hlavnou motiváciou výkonnosti ľudí vidina vysokého a hlavne rýchleho zisku. Je zrejmé, že takto fungujúci svet je na hony vzdialený od ideálneho a dlhodobo udržateľného. Naša predstava života "nad pomery" totiž silne naráža na pevne vymedzené planetárny medze (limity, pozri rámček), ktoré súvisia najmä s obmedzeným a konečným množstvom zdrojov, či stabilitou klimatických a ekologických podmienok. Práve táto stabilita umožnila v období posledných 10 tisíc rokov rozvoj našej modernej civilizácie.

Koncepciu planetárnych medzí (angl. Planetary Boundaries) navrhol Johan Rockström zo Štokholmského inštitútu pre výskum odolnosti v roku 2009. Rockström operuje s pojmom "bezpečný priestor pre ľudské aktivity", ktorý je vymedzený práve planetárnymi limitmi. Ľudská činnosť, tým ako v priebehu antropocénu začala prudko kulminovať, niektoré medze už prekročila, v dvoch prípadoch veľmi výrazne. Autori tejto koncepcie identifikovali 9 medzí, v rámci ktorých by sa mali antropogénne aktivity držať, aby sa predišlo devastácii ekosystémov, obmedzovaniu ekosystémových služieb a závažným ekologickým katastrofám. Pre 7 týchto medzí boli stanovené indikátory a navrhnuté prípustné hranice. Autori súdi, že tri z medzí už boli prekročené: zmena klímy, bio-geo tok dusíka a strata biodiverzity. Vo všetkých týchto prípadoch sa ľudstvo už nepohybuje v bezpečnom operačnom priestore.

Obr. 1: Planetárne medze definované Johanom Rockströmom v roku 2009 vymedzuje 9 indikátorov, z ktorých tri ľudstvo už výrazne prekračuje (mimo rozsah tzv. bezpečného operačného priestoru - zelený kruh; Zdroj)

Globálnu klímu sa dnes v dôsledku ľudských aktivít mení takou rýchlosťou, že ohrozuje samotnú podstatu existencie civilizácie, ľudí, a nakoniec aj komplexného a zároveň krehkého života na Zemi. Nejde pritom o žiadny účelový alarmizmus, ale objektívnu realitu podloženú výsledkami vedeckého výskumu. Ak sa ľudia nezačnú k životnému prostrediu a atmosfére správať ohľaduplnejšie a neznížia svoje vysoké nároky na životný štandard a mieru konzumu, globálne otepľovanie a klimatické zmeny v priebehu tohto storočia dosiahnu takú rýchlosť, na ktorú sa nebudú môcť adaptovať ani najvyspelejšie krajiny sveta. Riešenie problému klimatických zmien pritom nie je len výzvou, ale aj obrovskou príležitosťou začať žiť plnohodnotnějším a kreatívnejším životom v rámci udržateľných komunít zodpovedných ľudí.

O význame planetárnych medzí, limitoch rastu či o tom, že na planéte s konečnými zdrojmi nemožno donekonečna snívať o bezbrehom, nekontrolovanom a nekonečnom ekonomickom raste priniesol zaujímavú prednášku Mgr. Alexander Ač, Ph.D. na pôde Národného centra pre popularizáciu vedy a techniky (december 2014; odkaz na záznam prednášky nájdete pod Obr. 2).

Obr. 2: Svet zmietajú krízy [čo nás čaká v budúcnosti?] prináša vyčerpávajúci obraz o synergickom účinku ekologickej, energetickej a ekonomickej krízy, ktorý vytvára stav, kedy bude nevyhnutné sa pripraviť na inú budúcnosť, než na akú sme boli doteraz zvyknutí (Zdroj)

Podľa Rockströma je klimatická zmena nielen jedna z najdôležitejších planetárnych medzí, ale súčasne ide o fenomén, ktorý má tendenciu dlhodobo negatívne následky prekračovania zvyšných limitov zhoršovať. V nasledujúcom texte sú veľmi zreteľne načrtnuté hlavné dôvody, prečo je pre ľudstvo nevyhnutné udržať klimatickú zmenu v "bezpečných" hraniciach jej prejavov a samotnej rýchlosti. [autor: Dr. Alexander Ač]

₪ ₪ ₪

Prirodzené a neprirodzené zmeny podnebia

Zmeny podnebia, teda dlhodobého charakteru počasia, boli vždy prirodzenou súčasťou histórie Zeme. V geologickej minulosti planéty sú známe obdobia bez ľadu a snehu, kedy polárne oblasti prekypovali životom. Naopak, naša planéta sa nezriedka musela vyrovnať aj s extrémne chladnými obdobiami, kedy boli hladiny oceánov nižšie o viac ako sto metrov. Toľko vody totiž bolo „uväznenej“ v ľade. Dnes však vieme s istotou povedať, že do týchto prirodzených procesov zásadne a hlavne negatívne zasiahol človek. Ak by sme vo veľkom nespaľovali zásoby fosílnych zdrojov, teda uhlia, ropy a zemného plynu, priemerná teplota atmosféry by veľmi mierne klesala (Obr. 3).

Obr. 3: (hore) Dlhodobý vývoj vplyvu prírodných (modrá) a antropogénnych (červená) činiteľov na globánu simulovanú troposférickú teplotu - reálne namerané údaje sú vyznačené čiernou krivkou; (dole) príspevok jednotlivých faktorov (forcingov) na zmenu globálnej teploty (v °C) pre vybrané tri časové obdobia (Zdroj: Huber a Knutti 2011)

Prečo je otepľovanie pre ľudí problém

Takmer všetci máme radšej teplo, ako zimu. Preto sa prirodzene pýtame, prečo by otepľovanie malo pre prírodu, či dokonca nás samých predstavovať nejaké riziko. Je pravda, že v minulosti sa v teplejšom podnebí vo všeobecnosti darilo aj mnohým rastlinám a živočíchom, a život zjednodušene povedané „prekvital“. Otepľovanie považujeme za problém nie pre rast teploty, ale pre rýchlosť, akou k nemu dochádza. Kým v minulosti nárast teploty o 1 °C trval stovky až tisíce rokov, dnes k tomu došlo za jediné storočie. Podmienkou pre pokračovanie súčasnej globalizovanej civilizácie je aj pokračovanie stabilného podnebia a počasia.

Prvé vyspelejšie civilizácie začali vznikať pomerne nedávno, približne pred desať tisíc rokmi. Nie je to náhoda. V tomto období, ktoré dnes poznáme ako holocén, došlo k nástupu pomerne stabilného podnebia, kedy sa globálna teplota nemenila o viac ako 1 °C. Nástupu holocénu naopak predchádzal koniec doby ľadovej, kedy sa globálna teplota zvýšila o 5 °C v priebehu asi desať tisíc rokov (Obr. 4), hladina oceánov vzrástla o viac ako sto metrov (Obr. 5) a vegetačné pásma sa posunuli smerom na sever. Až po oteplení a stabilizácii podnebia mohol nastať poľnohospodársky, a neskôr aj vedecko-technologický rozmach ľudí.

Obr. 4: Vývoj globálnej teploty za obdobie posledných približne 20 000 rokov s výhľadom na očakávaný rast podľa dvoch krajných emisných scenárov - optimistického (RCP2.6; oteplenie o 1,5 °C) a pesimistického (RCP8.5; oteplenie o 4,5 °C); modrá zóna vyznačuje pre ľudstvo bezpečnú zónu klimatických výkyvov; v súčasnosti túto zónu opúšťame (Zdroj)

Obr. 5: Paleoklimatologická rekonštrukcia zmeny výšky hladiny svetového oceánu v období posledných 24 000 rokov; posledná ľadová doba vrcholila približne pred 20 000 rokmi (Zdroj)

Rýchlosť klimatickej zmeny je kľúčová

Zásadný je však poznatok, že v minulosti už pri podobnom či dokonca pomalšom otepľovaní podnebia , aké pozorujeme dnes, došlo k veľkému poškodeniu globálnej biosféry. Dobrým príkladom je najväčšie globálne vymeranie, známe ako Veľké permské vymieranie, ktoré pred viac ako 250 miliónmi rokov neprežilo viac ako 90 percent všetkých rastlinných a živočíšnych druhov (Obr. 6). Neutíchajúce sopečné erupcie, horenie uhlia a uvoľňovanie metánu znamenali pre svet toxickú kombináciu otepľovania atmosféry a okysľovania oceánov. Trvalo 10 miliónov rokov, kým sa rozmanitosť života vrátila na pôvodnú úroveň. Podobných masových vymieraní bolo v minulosti viac, a vždy boli spojené s pomerne rýchlymi zmenami podnebia. Vedecké poznatky dokazujú, že ľudstvo už teraz zažíva asi sto až tisícnásobne vyššiu rýchlosť vymierania biologických druhov, ako je prirodzené. Ak si k tomu pripočítame aj pôsobenie pokračujúcej klimatickej zmeny, je možné, že mnohé rastliny a živočíchy, ak nie väčšinu z nich, v nasledujúcich desaťročiach a storočiach už neuvidíme.

Obr. 6: Hlavné mechanizmy a príčiny veľkého vymierania v Perme - rozsiahle vulkanické erupcie na Sibíri, horenie uhlia a rašeliny, úniky metánu do atmosféry, acidifikácia oceánov a nakoniec aj rýchla klimatická zmena znamenali pre život na Zemi takmer úplnú devastáciu; odhaduje sa, že vymrelo viac ako 90 % všetkých morských a suchozemských druhov rastlín a živočíchov (Zdroj)

Dôsledky klimatickej zmeny pozorujeme už dnes

Už aj doterajšie oteplenie zanechalo na planéte nezmazateľné stopy. Množstvo plávajúceho ľadu v Arktíde v letnom období dramaticky pokleslo. Jedným z dôsledkov úbytku ľadu je aj zmena charakteru počasia v našich zemepisných šírkach. Pribúda vedeckých dôkazov o tom, že rýchle striedanie krajne extrémneho počasia, dlhotrvajúceho sucha, či naopak rozsiahlych povodní, je na severnej pologuli stále častejšie a má spojitosť s teplejšou Arktídou (pozri odkaz). Extrémne prejavy počasia, ktoré sa v minulosti opakovali s frekvenciou raz za storočie, sa dnes vyskytujú častejšie, každých desať či dvadsať rokov. Aj u nás už pozorujeme a stále viac budeme pozorovať rastúci výskyt prívalových dažďov a záplav, ale zároveň aj sucha a poškodzovania poľnohospodárskej produkcie. Občianskej vojne v Sýrii predchádzalo 5-ročné sucho a migrácia až 1,5 miliónov farmárov (Obr. 7), ktorí prišli o svoju obživu (pozri odkaz). Konflikt vyhnal z krajiny milióny ľudí, ktorí v súčasnosti utekajú aj do Európy. Klimatická zmena v Sýrii sa tak stala aj naším problémom. Ak budeme klimatickú zmenu ignorovať aj naďalej, príjmy obyvateľov sveta budú do konca storočia až o štvrtinu menšie, ako by boli bez jej pôsobenia.

Obr. 7: V období rokov 2006 až 2010 zasiahlo rozsiahle oblasti Blízkeho východu (Sýria, Turecko a Irak) mimoriadne vážne sucho (hnedá), ktoré viedlo ku kolapsu poľnohospodárskej výroby v severnej a severovýchodnej Sýrii (Zdroj)

Dôsledky, ktorým sa už nevyhneme

Aj keby sme hneď zajtra zastavili všetku priemyselnú aktivitu, dôsledky otepľovania sa budú prejavovať desaťročia, v niektorých prípadoch dokonca storočia. V súčasnosti už nemôžeme zabrániť nárastu hladín oceánov o menej ako tri až päť metrov, môžeme však zabrániť ich nárastu o desať metrov. Desiatky miliónov ľudí budú musieť opustiť pobrežné oblasti a pridajú sa tak k ľuďom utekajúcim pred suchom už dnes. Takisto nezabránime úplnému roztopeniu arktického ľadu v lete. Zásadné nezvratné zmeny postihnú aj oceány, v ktorých neprežije mnoho druhov koralových útesov. Zrejme sa už nevyhneme ani riziku „potravinových šokov“ a následných hladomorov, ktoré sú v kombinácii s rastúcou svetovou populáciou v blízkej budúcnosti zrejme nevyhnutné. Pritom najviac trpia dôsledkami klimatickej zmeny chudobní ľudia v menej rozvinutých krajinách sveta, ktorí sa na jej vzniku takmer vôbec nepodieľajú.

Globálna dohoda musí prísť tento rok

Decembrová konferencia v Paríži musí priniesť iný výsledok ako všetky doterajšie konferencie o klimatickej zmene. Dohoda musí byť záväzná a znižovanie emisií nemôže byť na báze dobrovoľnosti, ako doteraz. Medzi najväčších znečisťovateľov súčasnosti patrí Čína, USA, a Európska Únia. Čina vypustí takmer 11 miliárd ton CO2, USA viac ako 6 miliárd ton, a EÚ viac ako 4 miliardy ton. To predstavuje takmer polovicu všetkých emisií sveta. Možno konštatovať, že najzodpovednejšie k situácii pristupuje Európska únia, ktorá plánuje znížiť emisie do roku 2030 o 40 % oproti roku 1990. Ak by sa k podobným ambicióznym cieľom pridal aj zvyšok sveta, existovala by určitá šanca, že oteplenie by výrazne neprekročilo 2 °C. Jedným z najslabších článkov EÚ je Poľsko, ktoré je výrazne závislé od výroby elektriny z uhlia a často rokovania v EÚ sťažuje.

Barack Obama prisľúbil zníženie emisií o 30 %, čo je vzhľadom na konzervatívnu politickú scénu v krajine odvážny sľub, aj keď z pohľadu klimatickej zmeny nedostatočný. USA sa snaží tlačiť aj na ďalších veľkých hráčov, aby prijali výraznejšie opatrenia, budú to však mať ťažké, pretože krajina stále patrí medzi tie s najvyššími emisiami v prepočte na obyvateľa. Aby Američania svoju sľuby naplnili, musela by sa rýchlosť poklesu ich emisií za posledné roky ešte zdvojnásobiť. Treba tiež pripomenúť, že nie nezanedbateľná časť doterajšieho poklesu od roku 2008 bola v dôsledku ekonomickej recesie, a nie výsledkom systémových opatrení. To isté platí aj pre EÚ.

Či sa nám to páči, alebo nie, kľúčové bude aj rozhodnutie Číny. Spotrebuje sa tu takmer polovica všetkého uhlia na Zemi. Zrejme nie náhodou bola jedným z hlavných vinníkov neúspechu konferencie v Kodani v roku 2009. Tentokrát však vláda mení rétoriku, a plánuje výraznejšie znižovať uhlíkovú náročnosť ekonomiky a začať znižovať celkové emisie od roku 2030. Dovtedy však budú rásť podobným tempom ako doteraz. Zmena postoja krajiny ku klimatickej politike je asi jeden z mála dôvodov, prečo by výsledok konferencie v Paríži mohol byť úspešnejší, ako tomu bolo doteraz.

Aby riešenie klimatickej zmeny bolo naozaj úspešné, v krátkej budúcnosti sa ale budú musieť pridať aj ľudnaté rozvojové krajiny ako je India, alebo Brazília. V Indii žije 300 miliónov ľudí bez elektriny a tretina detí je podvyživených. Nemôžeme sa preto príliš čudovať, že pre Indiu je priorita ekonomický rast a zabezpečenie okamžitých potrieb svojich obyvateľov. Aj keď Indovia vo veľkom investujú do obnoviteľných zdrojov, v najbližších rokoch plánujú aj 200 GW výkonu z uhlia. Ak však máme zabrániť otepleniu o viac 2°C, 80 % známych zásob uhlia by malo zostať v Zemi.

Podľa najlepších súčasných odhadov, sľuby, s ktorými sa jednotlivé krajiny chystajú do Paríža, nie sú dostatočné. Napriek tomu však ide o výrazný posun oproti doterajším rokovaniam na globálnej úrovni. Existuje niekoľko málo dôvodov, prečo byť aspoň trochu optimistickí. Prírodu však neoklameme, a naše politické hašterenie ju ani v najmenšom nezaujíma. Ak sa nedohodneme tento rok, následky budú tragické.

Článok vyšiel v printovej verzii v denníku Pravda (OSA) dňa 31.10.2015

Mgr. Alexander Ač, PhD. (Centrum výskumu globálnej zmeny AV ČR, v.v.i., Bělidla 986/4a, 603 00 Brno, Česká republika).

nedeľa 22. februára 2015

Smutný príbeh miznúcich jazier

Veľké jazerá a priehrady sveta rýchlo vysychajú. Na vine sú ľudia

Zdalo by sa, že veľké jazerá, koncentrujúce značné objemy či už sladkej alebo slanej vody sú trvalou a takmer nemeniacou sa súčasťou krajiny. Nie je to ale vždy tak. Od minimálne druhej polovice 20. storočia sledujeme po celom svete nápadný trend rýchleho ústupu, v horšom prípade zániku veľkých vnútrozemských jazier, a to nielen v suchých oblastiach trópov a subtrópov. Na úvod tohto blogu len niekoľko postrehov.

Veľká časť pôvodného Aralského jazera do roku 2014 prakticky vyschla. Stalo sa tak prvý krát v modernej histórii jazera. Hladina Mŕtveho mora dnes klesá o viac ako jeden meter za rok. Ak izraelská vláda nepodnikne žiadne kroky pre jeho záchranu, unikátny ekosystém tohto slaného jazera môže do roku 2050 úplne zmiznúť. Bajkalské jazero, najstaršie jazero sveta, v ktorom je až 1/5 všetkej povrchovej sladkej vody, má najnižšiu hladinu za posledných 60 rokov. Najväčšie čínske sladkovodné jazero Poyang vysychá. V decembri minulého roku klesla hladina jazera rekordne nízko. Na vine je sucho a výstavba obrovskej priehrady Tri úžiny. Najslávnejšie iránske jazero Urmia (Obr. 1) stratilo za posledných 40 rokov až 90 % svojho objemu. Jazero je teraz 8-násobne slanšie ako morská voda. Africké jazero Čad stratilo v rokoch 1983 až 1998 až 95 % svojho objemu. Na vine je zlé hospodárenie s vodou na zavlažovanie, dezertifikácia a globálne otepľovanie. Z mnohých pôvodných farmárov a chovateľov dobytka sa stali žobráci v priľahlých veľkomestách. Hladina jazera Mead, ktoré vzniklo po výstavbe slávnej Hooverovej priehrady a má najväčšiu kapacitu výroby elektriny na svete, klesla minulý rok rekordne nízko.

Obr. 1: Jazero Urmia, nachádzajúce sa v severozápadnom Iráne, dnes patrí medzi najslanšie jazerá na svete - ide o jeden z mnohých príkladov toho, ako ľudské aktivity v kombinácii s dôsledkami globálneho otepľovania dokážu zničiť v priebehu niekoľkých desaťročí fungujúci jazerný ekosystém (Zdroj)

Od jazera k jazeru sú príčiny úbytku vody síce rôzne, no v zásade tu možno vidieť niekoľko spoločných menovateľov. Ako nakoniec uvádza aj Medzinárodná nadácia pre ochranu prírody (WPF), hlavnou príčinou vysychania až jednej tretiny svetových jazier a veľkých riek je človek a jeho väčšinou neefektívne zaobchádzanie s vodným zdrojmi v podmienkach stále sa zvyšujúcej populácie ľudí, intenzívnejšieho poľnohospodárstva a odlesňovania. K nemenej významným faktorom však patria aj pokles hladiny podzemných vôd, riečneho prietoku a zrážok vo vnútrozemí kontinentov v dôsledku klimatickej zmeny, či stavba obrovských vodozádržných priehrad, ktoré odvádzajú značné množstva vody do priemyselných a urbanizovaných oblastí. Dobrým príkladom je známa Hooverova priehrada na rieke Colorado na americkom juhozápade. Jazero Mead, ktoré stavbou priehrady vzniklo dnes poskytuje vodu pre viac ako 30 miliónom ľudí v siedmich amerických štátoch, vrátane veľkých miest ako Las Vegas, Los Angeles a Phoenix. Kvôli veľkej strate vody v jazere rieka Colorado už niekoľko rokov do oceánu vôbec nedoteká, stráca sa v púšti len niekoľko kilometrov pred ústím do Kalifornského zálivu.

Smutný príbeh Aralského jazera

Ďalším smutným príkladom je jazero, ktoré sa stalo synonymom najväčšej environmentálnej katastrofy 20. storočia spôsobenej človekom. Príbeh Aralského jazera poznáme takmer všetci. Od roku 1960 prišlo jazero v dôsledku zavlažovania pre účely pestovania bavlny o viac ako 90 % svojho pôvodného objemu vody. Zhrdzavené vraky lodí v púšti sú symbolom menej harmonického súžitia človeka s prírodou. Z pôvodnej rozlohy 68 tisíc kilometrov štvorcových zostalo z tohto kedysi štvrtého najväčšieho vnútrozemského jazera na svete už len zlomok (Obr. 2). Kým jeho menšiu severnú časť sa pravdepodobne podarí zachrániť, osud zvyšku je už prakticky spečatený. Ľudia na jeho záchranu rezignovali. Rybári a mnohé miestne komunity prišli o svoje živobytie, keďže jazero prakticky zmizlo a nahradila ho púšť planá toxických solí. Zvyšok je príliš slaný, znečistený pesticídmi a umelými hnojivami, aby ho bolo možné využívať (Obr. 3). Ľudia však prišli nielen o zdroje príjmov, ale ako sa ukázalo neskôr aj o svoje zdravie.

Obr. 2: Satelitný snímok Aralského jazera v roku 2000 (vľavo) a z augusta roku 2014 (vpravo) - tenká čierna čiara znázorňuje jeho pôvodné pobrežie (Zdroj)

A akoby toho nebolo dosť, zmiznutie jazera malo zásadný vplyv aj na zhoršujúce sa klimatické pomery v celej širokej oblasti – klíma sa stala jednoducho „drsnejšou“. Letné teploty sú vyššie, zatiaľ čo tie zimné klesajú počas extrémne studených zím na nižšie hodnoty ako pred šesťdesiatimi rokmi. Oblasť pôvodného jazera je dnes nielen suchšia, ale aj veternejšia, čo prináša miestnym obyvateľom len utrpenie. Ľudia musia stále častejšie bojovať s respiračnými ochoreniami, a kvôli vysokej toxicite previevaného prachu aj s vysokým počtom prípadov rakoviny. Klimatické a environmentálne zmeny, ktoré obrovská strata jazernej vody vyvolala v celom regióne sa tak nakoniec obrátili proti silám, ktorá túto katastrofu spôsobili. Ako sa ale hovorí, nádej umiera posledná, v tomto prípade určite zatiaľ žije v podobe „znovuzrodenia“ Malého Aralu. Vďaka vybudovaniu záchytnej hrádze v roku 2005, oddeľujúcej Malý Aral od zvyšku jazera, sa jazero na severe opäť začína plniť vodou a jeho návrat do mesta Aral City sa očakáva niekedy medzi rokmi 2013 až 2020.

Obr. 3: Kedysi pobrežie Aralského jazera, dnes útes končiaci na dne suchého jazera - záber je z roku 2014; medzi rokmi 1960 a 1986, kedy došlo k najrýchlejšiemu ústupu, klesla hladina jazera o viac ako 12 metrov (Zdroj)

Bajkalské jazero prichádza o vodu

Aralské jazero však nie je jediným príkladom nešetrného hospodárenia s vodou v krajine. Naopak, zdá sa, že vysychanie veľkých prirodzených jazier, ale aj mnohých ľuďmi vytvorených priehrad sa stáva globálnym problémom. Medzi ohrozené jazerá, a to nielen v dôsledku rastúceho znečistenia vody, sa začína zaraďovať aj Bajkalské jazero. V tomto jazere starom 25 miliónov rokov žije viac ako 1700 druhov rastlín a živočíchov, z ktorých až dve tretiny nežijú nikde inde na svete. So svojimi viac ako 23 tisíc kilometrov kubických sladkej vody prekonáva objem všetkých piatich Veľkých jazier v severnej Amerike. V súčasnosti ruská vláda vyhlásila stav „zvýšenej pohotovosti“ pre zvrátenie negatívneho trendu poklesu hladiny. Len v priebehu roku 2014 klesla hladina jazera o rekordných 40 centimetrov, a je tak najnižšia za posledných 60 rokov. Pokles hladiny súvisí hlavne s minuloročným suchom, ktoré postihlo rozsiahle oblasti stredného Ruska. (K veľmi podobnej situácii došlo napríklad aj v roku 2003; Obr. 4) Trend poklesu zrážok a rastúceho sucha však môže v súvislosti s klimatickou zmenou v budúcnosti pokračovať, keďže sa pre celú oblasť južnej Sibíri predpokladá postupná aridizácia podnebia (ide o proces, kedy sa regionálna klíma postupne stáva suchšou).

Obr. 4: V roku 2003 postihli rozsiahle oblasti okolia jazera Bajkal lesné požiare. Tie nie sú v Rusku a na Sibíri ničím výnimočné, ich rozsah a dĺžka trvania však v dôsledku klimatickej zmeny narastajú. Podľa niektorých klimatických modelov sa plocha kontinentov vystavovaných suchu zvýši zo súčasných menej ako 20 % na viac ako 50 % do konca tohto storočia (Zdroj)

Unikátne Mŕtve more môže do roku 2050 vyschnúť

Jedno z najslanších jazier na svete, vyplňujúce najnižšie položené miesto na pevnine, 400 metrov pod úrovňou hladiny mora, sa rýchlo zmenšuje už niekoľko desaťročí (Obr. 5 a 6). Príčinou je nielen miestna veľmi suchá a teplá klíma, ale predovšetkým stále sa zmenšujúci prietok jeho hlavného prítoku – rieky Jordán. Aj keď Izrael svoje vodné zdroje využíva veľmi efektívne, podobne ako inde na svete aj tu rastie celková spotreba vody, čo sa prejavuje aj tým, že Jordán v suchších rokoch do jazera už takmer nedoteká. Za posledných 40 rokov hladina klesla o viac ako 27 metrov, a v posledných rokoch klesala rýchlosťou asi jeden meter za rok. Ak by sa na tomto trende nič podstatné nezmenilo, je veľmi pravdepodobné, že do roku 2050 jazero celkom vyschne.

Obr. 5: Hladina Mŕtveho mora leží približne 429 metrov pod úrovňou morskej hladiny - ide o najnižšie položené miesto na pevnine, jazero je súčasne jedno z najslanších jazier na Zemi s priemernou salinitou 34,2 % (oceán má priemernú salinitu 3,5 %) a tiež je aj najhlbším slaným jazerom na svete - 304 metrov (Zdroj)

Niet divu, že izraelská vláda živí stále pri živote megalomanský projekt, ktorý by dokázal jazero zachrániť. Keďže jazero má dnes takmer desaťnásobne slanšiu vodu oceán, najjednoduchším riešením by bolo postaviť sieť kanálov alebo potrubí smerujúcich z 180 kilometrov vzdialeného pobrežia, ktoré by dokázali ročne prečerpať do jazera viac ako dve miliardy metrov kubických slanej vody. Existujú však obavy, že slaná voda z Červeného mora môže nenávratne zmeniť unikátne chemické zloženie vody jazera, ktoré je povestné svojimi liečivými účinkami. Spoločný izraelsko-jordánsko-palestínky projekt prívodného kanálu (potrubia) za asi 400 miliónov dolárov by však nezachránil len samotné jazero, ale vyriešil by aj problém s nedostatkom elektrickej energie v regióne. Projekt totiž počíta so stavbou hneď niekoľkých vodných elektrární, ktoré by využívali existujúci spád toku medzi pobrežím Červeného mora a preliačinou Mŕtveho mora.

Obr. 6: Vzhľadom na strmé pobrežie a rýchlo klesajúce dno v severnej časti, ústup jazera v posledných 40 rokov je evidentný hlavne na juhu, v oblasti, ktorá sa súčasne využíva na produkciu solí (Zdroj)

Čínske jazero Poyang

Poyang je najväčšie čínske jazero s priemernou rozlohou 3500 kilometrov štvorcových. V roku 2012 však jeho rozloha v dôsledku sucha a stavby priehrady Tri úžiny v strednej Číne klesla na rekordných 200 kilometrov štvorcových, teda o takmer 95 %. Tento rekord však netrval dlho a v decembri 2013 klesla hladina ešte nižšie, pričom jeho hĺbka dosahovala v priemere len 7,5 metra. Aj keď rozloha jazera v priebehu roku výrazne kolíše ako súčasť prirodzeného cyklu striedania období sucha a dažďov (Obr. 7), aj v tomto prípade zohráva významnú úlohu pri jeho dlhodobom vysychaní klimatická zmena. Obdobie sucha totiž v súčasnosti prichádza v priemere o viac ako sedem týždňov skôr v porovnaní s obdobím pred 50 rokmi a v regióne okolo jazera je až o 60 % menej zrážok. Okrem narušenia života miestnych a migrujúcich druhov živočíchov a vtákov, minuloročné sucho znamenalo nedostatok vody pre asi milión miestnych obyvateľov. Podľa neoficiálnych odhadov je teraz v oblasti asi iba desatina pôvodného počtu rýb a vtákov. Mnohí rybári tak prišli o zdroj svojej obživy.

Obr. 7: Satelitné snímky jazera Poyang zo začiatku apríla 2012 (vľavo hore) a konca mája 2012 (vpravo hore) ukazujú výrazné sezónne zmeny rozlohy jazera medzi období sucha (apríl 2012) a dažďov (máj 2012). Na obrázku dole je situácia z mája 2013, kedy došlo k oneskoreniu príchodu obdobia dažďov. V priebehu dvoch mesiacov môže hladina jazera klesnúť aj o viac ako 4 metre. Na pozadí týchto medzisezónnych zmien však možno rozpoznať dlhodobý trend poklesu hladiny i rozlohy jazera. Kým ešte v roku 2003 mala hladina jazera výšku 15 metrov, v decembri roku 2013 to bolo už len 7,5 metra (Zdroj)

Príbeh jazera Urmia

Väčšina čitateľov asi doteraz o tomto jazere nikdy nepočula. Jazero Urmia sa nachádza v severozápadnej časti Iránu a ide o druhé najväčšie slané jazero na svete. Jazero je tiež súčasťou biosférickej rezervácie vyhlásenej organizáciou UNSECO v roku 1975. Hlavným zdrojom vody v jazere sú atmosférické zrážky a podzemná voda. Podľa vedcov sú hlavnými príčinami vysychania jazera klimatická zmena, stavba priehrad a odčerpávanie vody na poľnohospodárske a priemyselné účely (Obr. 8). V dôsledku meniacej sa klímy a rastúcej teploty v oblasti menej prší a zároveň sa zvyšuje výpar. Len v rokoch 1998-99 pritieklo do jazera o takmer 2 milióny metrov kubických vody menej. Vedci už v roku 2010 hovorili o tejto situácii naliehavo: „Smrť jazera Urmia, tichá katastrofa". Ich prognózy sa však nakoniec naplnili, keďže už o štyri roky neskôr rozloha jazera dramaticky klesla na svoje historické minimum. Jazero je dnes nielen menšie, ale aj výrazne, až 8-násobne slanšie ako morská voda. Stáva sa tak neobývateľným pre väčšinu rastlín a živočíchov. Nakoniec však treba pripomenúť, že jazero Urmia je iba jedno z mnohých jazier, ktoré v tejto oblasti Stredného východu postihol podobný osud.

Obr. 8: (hore) Najznámejšie iránske jazero Urmia v posledných rokoch výrazne ustupuje - dokazujú to aj zábery z družice - vľavo je stav z júla 1998 a vpravo z júna 2014, pričom v septembri 2014 predstavovala rozloha jazera len 12 % stavu spred 40 rokov (Zdroj), (dole) satelitné snímky jazera Urmia medzi rokmi 1984 a 2014 (Zdroj); zmeny rozlohy jazera medzi rokmi 1972 a 2014 je možné nájsť napríklad aj tu (Zdroj)

Čadské jazero

Príbeh Čadského jazera bol v minulosti pomerne diskutovaný. Kedysi štvrté najväčšie jazero afrického kontinentu (Obr. 9), poskytujúce dnes vodu pre asi 68 miliónov ľudí, sa v priebehu posledných 30 rokov zmenšilo o približne 80 %. Tak ako aj v prípade iných veľkých jazier, spoloční menovatelia jeho rýchleho ústupu sú rovnakí: neúčinné zavlažovacie a farmárske metódy, pokles zrážok, rozširovanie púšte a častejší výskyt sucha v dôsledku klimatickej zmeny. Rastúci nedostatok vody je tiež významným faktorom v ozbrojených konfliktoch v priľahlých oblastiach. Hoci v roku 2007 došlo k určitému zlepšeniu situácie s vodou, súčasná rozloha jazera stále predstavuje iba zlomok jeho pôvodnej veľkosti. Pretože jazero je pre ekonomiku strednej Afrika doslova nenahraditeľné, podobne ako v prípade Mŕtveho mora, aj pre Čadské jazero existuje určitá nádej v podobe projektu asi 100 kilometrov dlhého spojovacieho kanálu, ktorý by prečerpával vodu z Konga do rieky Chari, hlavného prítoku jazera. Či sa tento projekt vzhľadom na politickú nestabilitu celého regiónu nakoniec uskutoční je ale veľmi otázne. Dokument o príčinách a dôsledkoch vysychania jazera Čad si môžete pozrieť na tomto videu.

Obr. 9: Porovnanie rozlohy jazera Čad medzi rokmi 1963 a 2013. Pokles rozlohy je naozaj dramatický. Z jeho pôvodnej rozlohy 26 000 dnes zostalo približne 1350 kilometrov štvorcových (Zdroj)

Systém vodných nádrží Cantareira

Cantareira je systém piatich umelých vodných nádrží, ktoré zásobujú 20 miliónov obyvateľov mesta São Paulo, najväčšej metropolitnej oblasti Južnej Ameriky. Od polovice minulého roku je v oblasti nedostatok vody, ktorý pretrváva až doteraz. V októbri minulého roku klesla kapacita vodných nádrží na úroveň 5 až 6 %, pričom dažde v novembri a decembri 2014 túto situáciu len mierne zlepšili (Obr. 10 a 11). Ani pravidelné obdobie dažďov však neprinieslo ukončenie sucha, ktoré odborníci považujú za najhoršie v histórii juhovýchodnej Brazílie.

Obr. 10: Vodná nádrž Jaguari, jeden z piatich kľúčových rezervoárov zásobovacieho systému Cantareira. Prvý snímok je z roku 2013 (plná kapacita), druhý z augusta 2014. V súčasnosti nie je hladina mnohých vodných nádrží dostatočne vysoko pre generovanie elektrickej energie, a krajinu postihujú časté a rozsiahle výpadky jej dodávok ako aj protesty nespokojných ľudí (Zdroj)

Ako v predošlých prípadoch, aj v prípade nedostatku vody v častiach Brazílie zohráva úlohu neudržateľné využívanie krajiny (odlesňovanie), a v stále väčšom rozsahu aj faktor klimatickej zmeny. Sucho bolo aj v minulosti súčasťou Južnej Ameriky, avšak v posledných rokoch pozorujeme rastúci trend jeho výskytu a extrémnosti. Brazíliu totiž postihli za posledných 11 rokov hneď tri historické suchá. V roku 2005 boli rozsiahle oblasti tropického lesa postihnuté najhorším suchom v histórii Brazílie. O päť rokov sa situácia nielenže opakovala, sucho bolo dokonca ešte rozsiahlejšie a vo svojich dôsledkoch pre tropický les ešte výraznejšie.

Pre pokračujúce sucho dochádza v São Paule, Rio de Janeire a ďalších mestách k výpadkom dodávok elektrickej energie, pretože vodné nádrže nie sú schopné generovať dostatočný výkon. Takýto dramatický vývoj narušeného vodného režimu klimatológov príliš neprekvapuje, keďže niektoré klimatické modely podobný vývoj očakávali. Čo je však ale horšie, v polovici tohto storočia budú východné oblasti Brazílie pravdepodobne zažívať podobné situácie už každý druhý rok. To pre desiatky miliónov ľudí závislých od dostatku vlahy neveští nič dobré, pretože ľudia z týchto oblastí nemajú veľa možností migrovať do iných oblastí Brazílie, v ktorých je situácia veľmi podobná.

Obr. 11: Systém piatich vodných nádrží v oblasti Cantareira, ležiaca severne od São Paula, dodáva mestu celú jednu polovicu objemu úžitkovej vody (Zdroj)

Suchom sužovaná Kalifornia a americký juhozápad

Kalifornia je ôsmou najväčšou ekonomikou sveta. Vypestuje sa tu 90 % americkej produkcie paradajok, 95 % brokolice, 97 % kiwi, a veľa ďalších potravín. Dlhotrvajúce sucho by preto bolo katastrofou nielen pre Spojené štáty. To je ale presne to, čoho sa mnohí experti obávajú. Prebiehajúce sucho v tomto štáte je najhoršie za posledných najmenej 1200 rokov (Obr. 12). Opäť to nie je niečo, čo by klimatológovia neočakávali. Tentokrát odborníci spájajú pretrvávajúce sucho v Kalifornii s dramatickým úbytkom arktického plávajúceho ľadu a rýchlym otepľovaním celého rozsiahleho regiónu okolo severného pólu.

V dôsledku týchto rýchlych zmien dochádza k zmene atmosférickej cirkulácie nad západným pobrežím severoamerického kontinentu. Namiesto výdatných zimných zrážok sa nad Kaliforniou a priľahlým juhozápadom USA dlhodobo stabilizujú podmienky podporujúce suché a slnečné počasie, čo pochopiteľne vedie k nedostatku vody. Niektorí klimatológovia súčasné problémy predvídali už pred 10 rokmi. A keďže arktický ľad stále rýchlo mizne, situácia do budúcnosti sa bude veľmi pravdepodobne ďalej zhoršovať. Dokument o súčasnom suchu v Kalifornii je možné si pozrieť tu.

Obr. 12: Záber na jazero Oroville, druhý najväčší vodný rezervoár v Kalifornii v septembri 2014 (Zdroj)

Sucho však v posledných rokoch netrápi len Kaliforniu, ale aj rozsiahle oblasti amerického juhozápadu. Klesajúce množstvo zrážok (Obr. 14), stále menšie množstvo snehu v zime a nakoniec aj rastúci dopyt po vode sa začína viditeľne prejavovať aj v prípade asi najznámejšej americkej priehrady na rieke Colorado, s výstavbou ktorej sa začalo v roku 1931, počas úradu prezidenta Herberta Hoovera. Jazero Mead (Obr. 13), ktoré za priehradou vzniklo, je dnes so svojimi 640 kilometrami štvorcových a pri plnej kapacite najväčšou umelo vybudovanou zásobárňou sladkej vody v USA.

Obr. 13: (hore) Hladina jazera Mead klesla od roku 2000 o viac ako 40 metrov, a to predovšetkým v dôsledku pretrvávajúceho sucha a veľkého odberu úžitkovej vody pre mestá Las Vegas, Phoenix a Los Angeles; (dole) v roku 2014 klesla hladina jazera Mead na historicky najnižšiu úroveň. Pri ďalšom poklesu bude nutné pristúpiť k opatreniam na zníženie spotreby vody v zásobovaných oblastiach. Svetlejšie oblasti skál znázorňujú pôvodnú výšku hladiny jazera (Zdroj)

Od roku 1983 však jeho hladina postupne klesá a v roku 2014 klesla na rekordne nízku úroveň, teda najnižšiu od roku 1937 (Obr. 13). Leží na hranici štátov Nevada a Arizona, a zásobuje vodou okrem iného aj mestá ako Las Vegas, Los Angeles a Phoenix. Podobne ako v prípade jazier a vodných nádrží v Kalifornii (napr. jazero Oroville), aj tu vedci predpokladajú ďalší pokles hladiny až do okamžiku, kedy nebude mať dostatočne vysokú hladinu pre generovanie elektrickej energie. Prvé obmedzenia pre využívanie vody z jazera sa očakávajú už v budúcom roku. Šesť miliónov rokov stará rieka Colorado, vďaka ktorej jazero Mead existuje, je najohrozenejšou riekou v Spojených štátoch.

Nech už je krajina akokoľvek bohatá, ak jej raz dôjdu zásoby vody, ľudia tu nedokážu bez pomoci prežiť.

Obr. 14: Pokles zrážok od roku 1900 do roku 2100 na západe USA. Ak bude trend poklesu zrážok pokračovať aj naďalej, súčasné obdobie sucha by bolo vnímané iba ako veľmi mierne v nadchádzajúcich desaťročiach. (Zdroj)