Ešte môžeme zabrániť najhorším dôsledkom klimatickej zmeny

Naša civilizácia dosiahla stav, keď ovplyvňuje okolitý svet nielen lokálne, ale aj globálne. Od začiatku priemyselnej revolúcie sme my, ľudia, dokázali zvýšiť koncentráciu skleníkových plynov na úroveň, aká panovala na Zemi naposledy pred 15 až 20 miliónmi rokov. A dokázali sme to tak rýchlo, že v nasledujúcich desaťročiach a storočiach hrozia nezvratné zmeny klímy na celej planéte.

Dnešný materializovaný svet funguje výhradne na základe ekonomickej-peňažných vzťahov, v ktorom je hlavnou motiváciou výkonnosti ľudí vidina vysokého a hlavne rýchleho zisku. Je zrejmé, že takto fungujúci svet je na hony vzdialený od ideálneho a dlhodobo udržateľného. Naša predstava života "nad pomery" totiž silne naráža na pevne vymedzené planetárny medze (limity, pozri rámček), ktoré súvisia najmä s obmedzeným a konečným množstvom zdrojov, či stabilitou klimatických a ekologických podmienok. Práve táto stabilita umožnila v období posledných 10 tisíc rokov rozvoj našej modernej civilizácie. 

Koncepciu planetárnych medzí (angl. Planetary Boundaries) navrhol Johan Rockström zo Štokholmského inštitútu pre výskum odolnosti v roku 2009. Rockström operuje s pojmom "bezpečný priestor pre ľudské aktivity", ktorý je vymedzený práve planetárnymi limitmi. Ľudská činnosť, tým ako v priebehu antropocénu začala prudko kulminovať, niektoré medze už prekročila, v dvoch prípadoch veľmi výrazne. Autori tejto koncepcie identifikovali 9 medzí, v rámci ktorých by sa mali antropogénne aktivity držať, aby sa predišlo devastácii ekosystémov, obmedzovaniu ekosystémových služieb a závažným ekologickým katastrofám. Pre 7 týchto medzí boli stanovené indikátory a navrhnuté prípustné hranice. Autori súdi, že tri z medzí už boli prekročené: zmena klímy, bio-geo tok dusíka a strata biodiverzity. Vo všetkých týchto prípadoch sa ľudstvo už nepohybuje v bezpečnom operačnom priestore.

Obr. 1: Planetárne medze definované Johanom Rockströmom v roku 2009 vymedzuje 9 indikátorov, z ktorých tri ľudstvo už výrazne prekračuje (mimo rozsah tzv. bezpečného operačného priestoru - zelený kruh; Zdroj)

Globálnu klímu sa dnes v dôsledku ľudských aktivít mení takou rýchlosťou, že ohrozuje samotnú podstatu existencie civilizácie, ľudí, a nakoniec aj komplexného a zároveň krehkého života na Zemi. Nejde pritom o žiadny účelový alarmizmus, ale objektívnu realitu podloženú výsledkami vedeckého výskumu. Ak sa ľudia nezačnú k životnému prostrediu a atmosfére správať ohľaduplnejšie a neznížia svoje vysoké nároky na životný štandard a mieru konzumu, globálne otepľovanie a klimatické zmeny v priebehu tohto storočia dosiahnu takú rýchlosť, na ktorú sa nebudú môcť adaptovať ani najvyspelejšie krajiny sveta. Riešenie problému klimatických zmien pritom nie je len výzvou, ale aj obrovskou príležitosťou začať žiť plnohodnotnějším a kreatívnejším životom v rámci udržateľných komunít zodpovedných ľudí.

O význame planetárnych medzí, limitoch rastu či o tom, že na planéte s konečnými zdrojmi nemožno donekonečna snívať o bezbrehom, nekontrolovanom a nekonečnom ekonomickom raste priniesol zaujímavú prednášku Mgr. Alexander Ač, Ph.D. na pôde Národného centra pre popularizáciu vedy a techniky (december 2014; odkaz na záznam prednášky nájdete pod Obr. 2).

Obr. 2: Svet zmietajú krízy [čo nás čaká v budúcnosti?] prináša vyčerpávajúci obraz o synergickom účinku   ekologickej, energetickej a ekonomickej krízy, ktorý vytvára stav, kedy bude nevyhnutné sa pripraviť na inú budúcnosť, než na akú sme boli doteraz zvyknutí (Zdroj)

Podľa Rockströma je klimatická zmena nielen jedna z najdôležitejších planetárnych medzí, ale súčasne ide o fenomén, ktorý má tendenciu dlhodobo negatívne následky prekračovania zvyšných limitov zhoršovať. V nasledujúcom texte sú veľmi zreteľne načrtnuté hlavné dôvody, prečo je pre ľudstvo nevyhnutné udržať klimatickú zmenu v "bezpečných" hraniciach jej prejavov a samotnej rýchlosti. [autor: Dr. Alexander Ač]   

₪ ₪ ₪

Prirodzené a neprirodzené zmeny podnebia

Zmeny podnebia, teda dlhodobého charakteru počasia, boli vždy prirodzenou súčasťou histórie Zeme. V geologickej minulosti planéty sú známe obdobia bez ľadu a snehu, kedy polárne oblasti prekypovali životom. Naopak, naša planéta sa nezriedka musela vyrovnať aj s extrémne chladnými obdobiami, kedy boli hladiny oceánov nižšie o viac ako sto metrov. Toľko vody totiž bolo „uväznenej“ v ľade. Dnes však vieme s istotou povedať, že do týchto prirodzených procesov zásadne a hlavne negatívne zasiahol človek. Ak by sme vo veľkom nespaľovali zásoby fosílnych zdrojov, teda uhlia, ropy a zemného plynu, priemerná teplota atmosféry by veľmi mierne klesala (Obr. 3).

Obr. 3: (hore) Dlhodobý vývoj vplyvu prírodných (modrá) a antropogénnych (červená) činiteľov na globánu simulovanú troposférickú teplotu - reálne namerané údaje sú vyznačené čiernou krivkou; (dole) príspevok jednotlivých faktorov (forcingov) na zmenu globálnej teploty (v °C) pre vybrané tri časové obdobia (Zdroj: Huber a Knutti 2011)

Prečo je otepľovanie pre ľudí problém

Takmer všetci máme radšej teplo, ako zimu. Preto sa prirodzene pýtame, prečo by otepľovanie malo pre prírodu, či dokonca nás samých predstavovať nejaké riziko. Je pravda, že v minulosti sa v teplejšom podnebí vo všeobecnosti darilo aj mnohým rastlinám a živočíchom, a život zjednodušene povedané „prekvital“. Otepľovanie považujeme za problém nie pre rast teploty, ale pre rýchlosť, akou k nemu dochádza. Kým v minulosti nárast teploty o 1 °C trval stovky až tisíce rokov, dnes k tomu došlo za jediné storočie. Podmienkou pre pokračovanie súčasnej globalizovanej civilizácie je aj pokračovanie stabilného podnebia a počasia.

Prvé vyspelejšie civilizácie začali vznikať pomerne nedávno, približne pred desať tisíc rokmi. Nie je to náhoda. V tomto období, ktoré dnes poznáme ako holocén, došlo k nástupu pomerne stabilného podnebia, kedy sa globálna teplota nemenila o viac ako 1 °C. Nástupu holocénu naopak predchádzal koniec doby ľadovej, kedy sa globálna teplota zvýšila o 5 °C v priebehu asi desať tisíc rokov (Obr. 4), hladina oceánov vzrástla o viac ako sto metrov (Obr. 5) a vegetačné pásma sa posunuli smerom na sever. Až po oteplení a stabilizácii podnebia mohol nastať poľnohospodársky, a neskôr aj vedecko-technologický rozmach ľudí.

Obr. 4: Vývoj globálnej teploty za obdobie posledných približne 20 000 rokov s výhľadom na očakávaný rast podľa dvoch krajných emisných scenárov - optimistického (RCP2.6; oteplenie o 1,5 °C) a pesimistického (RCP8.5; oteplenie o 4,5 °C); modrá zóna vyznačuje pre ľudstvo bezpečnú zónu klimatických výkyvov; v súčasnosti túto zónu opúšťame (Zdroj)

Obr. 5: Paleoklimatologická rekonštrukcia zmeny výšky hladiny svetového oceánu v období posledných 24 000 rokov; posledná ľadová doba vrcholila približne pred 20 000 rokmi (Zdroj)

Rýchlosť klimatickej zmeny je kľúčová

Zásadný je však poznatok, že v minulosti už pri podobnom či dokonca pomalšom otepľovaní podnebia , aké pozorujeme dnes, došlo k veľkému poškodeniu globálnej biosféry. Dobrým príkladom je najväčšie globálne vymeranie, známe ako Veľké permské vymieranie, ktoré pred viac ako 250 miliónmi rokov neprežilo viac ako 90 percent všetkých rastlinných a živočíšnych druhov (Obr. 6). Neutíchajúce sopečné erupcie, horenie uhlia a uvoľňovanie metánu znamenali pre svet toxickú kombináciu otepľovania atmosféry a okysľovania oceánov. Trvalo 10 miliónov rokov, kým sa rozmanitosť života vrátila na pôvodnú úroveň. Podobných masových vymieraní bolo v minulosti viac, a vždy boli spojené s pomerne rýchlymi zmenami podnebia. Vedecké poznatky dokazujú, že ľudstvo už teraz zažíva asi sto až tisícnásobne vyššiu rýchlosť vymierania biologických druhov, ako je prirodzené. Ak si k tomu pripočítame aj pôsobenie pokračujúcej klimatickej zmeny, je možné, že mnohé rastliny a živočíchy, ak nie väčšinu z nich, v nasledujúcich desaťročiach a storočiach už neuvidíme.

Obr. 6: Hlavné mechanizmy a príčiny veľkého vymierania v Perme - rozsiahle vulkanické erupcie na Sibíri, horenie uhlia a rašeliny, úniky metánu do atmosféry, acidifikácia oceánov a nakoniec aj rýchla klimatická zmena znamenali pre život na Zemi takmer úplnú devastáciu; odhaduje sa, že vymrelo viac ako 90 % všetkých morských a suchozemských druhov rastlín a živočíchov (Zdroj)

Dôsledky klimatickej zmeny pozorujeme už dnes

Už aj doterajšie oteplenie zanechalo na planéte nezmazateľné stopy. Množstvo plávajúceho ľadu v Arktíde v letnom období dramaticky pokleslo. Jedným z dôsledkov úbytku ľadu je aj zmena charakteru počasia v našich zemepisných šírkach. Pribúda vedeckých dôkazov o tom, že rýchle striedanie krajne extrémneho počasia, dlhotrvajúceho sucha, či naopak rozsiahlych povodní, je na severnej pologuli stále častejšie a má spojitosť s teplejšou Arktídou (pozri odkaz). Extrémne prejavy počasia, ktoré sa v minulosti opakovali s frekvenciou raz za storočie, sa dnes vyskytujú častejšie, každých desať či dvadsať rokov. Aj u nás už pozorujeme a stále viac budeme pozorovať rastúci výskyt prívalových dažďov a záplav, ale zároveň aj sucha a poškodzovania poľnohospodárskej produkcie. Občianskej vojne v Sýrii predchádzalo 5-ročné sucho a migrácia až 1,5 miliónov farmárov (Obr. 7), ktorí prišli o svoju obživu (pozri odkaz). Konflikt vyhnal z krajiny milióny ľudí, ktorí v súčasnosti utekajú aj do Európy. Klimatická zmena v Sýrii sa tak stala aj naším problémom. Ak budeme klimatickú zmenu ignorovať aj naďalej, príjmy obyvateľov sveta budú do konca storočia až o štvrtinu menšie, ako by boli bez jej pôsobenia.

Obr. 7: V období rokov 2006 až 2010 zasiahlo rozsiahle oblasti Blízkeho východu (Sýria, Turecko a Irak) mimoriadne vážne sucho (hnedá), ktoré viedlo ku kolapsu poľnohospodárskej výroby v severnej a severovýchodnej Sýrii (Zdroj)

Dôsledky, ktorým sa už nevyhneme

Aj keby sme hneď zajtra zastavili všetku priemyselnú aktivitu, dôsledky otepľovania sa budú prejavovať desaťročia, v niektorých prípadoch dokonca storočia. V súčasnosti už nemôžeme zabrániť nárastu hladín oceánov o menej ako tri až päť metrov, môžeme však zabrániť ich nárastu o desať metrov. Desiatky miliónov ľudí budú musieť opustiť pobrežné oblasti a pridajú sa tak k ľuďom utekajúcim pred suchom už dnes. Takisto nezabránime úplnému roztopeniu arktického ľadu v lete. Zásadné nezvratné zmeny postihnú aj oceány, v ktorých neprežije mnoho druhov koralových útesov. Zrejme sa už nevyhneme ani riziku „potravinových šokov“ a následných hladomorov, ktoré sú v kombinácii s rastúcou svetovou populáciou v blízkej budúcnosti zrejme nevyhnutné. Pritom najviac trpia dôsledkami klimatickej zmeny chudobní ľudia v menej rozvinutých krajinách sveta, ktorí sa na jej vzniku takmer vôbec nepodieľajú.

Globálna dohoda musí prísť tento rok

Decembrová konferencia v Paríži musí priniesť iný výsledok ako všetky doterajšie konferencie o klimatickej zmene. Dohoda musí byť záväzná a znižovanie emisií nemôže byť na báze dobrovoľnosti, ako doteraz. Medzi najväčších znečisťovateľov súčasnosti patrí Čína, USA, a Európska Únia. Čina vypustí takmer 11 miliárd ton CO2, USA viac ako 6 miliárd ton, a EÚ viac ako 4 miliardy ton. To predstavuje takmer polovicu všetkých emisií sveta. Možno konštatovať, že najzodpovednejšie k situácii pristupuje Európska únia, ktorá plánuje znížiť emisie do roku 2030 o 40 % oproti roku 1990. Ak by sa k podobným ambicióznym cieľom pridal aj zvyšok sveta, existovala by určitá šanca, že oteplenie by výrazne neprekročilo 2 °C. Jedným z najslabších článkov EÚ je Poľsko, ktoré je výrazne závislé od výroby elektriny z uhlia a často rokovania v EÚ sťažuje.

Barack Obama prisľúbil zníženie emisií o 30 %, čo je vzhľadom na konzervatívnu politickú scénu v krajine odvážny sľub, aj keď z pohľadu klimatickej zmeny nedostatočný. USA sa snaží tlačiť aj na ďalších veľkých hráčov, aby prijali výraznejšie opatrenia, budú to však mať ťažké, pretože krajina stále patrí medzi tie s najvyššími emisiami v prepočte na obyvateľa. Aby Američania svoju sľuby naplnili, musela by sa rýchlosť poklesu ich emisií za posledné roky ešte zdvojnásobiť. Treba tiež pripomenúť, že nie nezanedbateľná časť doterajšieho poklesu od roku 2008 bola v dôsledku ekonomickej recesie, a nie výsledkom systémových opatrení. To isté platí aj pre EÚ.

Či sa nám to páči, alebo nie, kľúčové bude aj rozhodnutie Číny. Spotrebuje sa tu takmer polovica všetkého uhlia na Zemi. Zrejme nie náhodou bola jedným z hlavných vinníkov neúspechu konferencie v Kodani v roku 2009. Tentokrát však vláda mení rétoriku, a plánuje výraznejšie znižovať uhlíkovú náročnosť ekonomiky a začať znižovať celkové emisie od roku 2030. Dovtedy však budú rásť podobným tempom ako doteraz. Zmena postoja krajiny ku klimatickej politike je asi jeden z mála dôvodov, prečo by výsledok konferencie v Paríži mohol byť úspešnejší, ako tomu bolo doteraz.

Aby riešenie klimatickej zmeny bolo naozaj úspešné, v krátkej budúcnosti sa ale budú musieť pridať aj ľudnaté rozvojové krajiny ako je India, alebo Brazília. V Indii žije 300 miliónov ľudí bez elektriny a tretina detí je podvyživených. Nemôžeme sa preto príliš čudovať, že pre Indiu je priorita ekonomický rast a zabezpečenie okamžitých potrieb svojich obyvateľov. Aj keď Indovia vo veľkom investujú do obnoviteľných zdrojov, v najbližších rokoch plánujú aj 200 GW výkonu z uhlia. Ak však máme zabrániť otepleniu o viac 2°C, 80 % známych zásob uhlia by malo zostať v Zemi.

Podľa najlepších súčasných odhadov, sľuby, s ktorými sa jednotlivé krajiny chystajú do Paríža, nie sú dostatočné. Napriek tomu však ide o výrazný posun oproti doterajším rokovaniam na globálnej úrovni. Existuje niekoľko málo dôvodov, prečo byť aspoň trochu optimistickí. Prírodu však neoklameme, a naše politické hašterenie ju ani v najmenšom nezaujíma. Ak sa nedohodneme tento rok, následky budú tragické.

Článok vyšiel v printovej verzii v denníku Pravda (OSA) dňa 31.10.2015

Mgr. Alexander Ač, PhD. (Centrum výskumu globálnej zmeny AV ČR, v.v.i., Bělidla 986/4a, 603 00 Brno, Česká republika).

Príbeh najväčšej ekologickej katastrofy 21. storočia

Lesné požiare v Indonézii produkujú denne väčšie množstvo skleníkových plynov ako Spojené štáty americké

Americká NASA zverejnila 25. októbra na svojej stránke nevšedný záber z družice DSCOVR, vzdialenej 1,5 milióna kilometrov od Zeme (štyrikrát ďalej ako náš Mesiac). Na snímke, ktorá pokrýva oblasť Indického oceánu a okolitých pevnín, si bystrý pozorovateľ určite všimne aj niečo iné, ako len nápadné bielu oblačnosť či dohneda sfarbený piesok arabskej púšte Rub' al Khali (Obr. 1). Tým niečím je hmlistý závoj žltkastého dymu, rozprestierajúci sa od Papui Novej Guinei až po západnú Sumatra v celkovej dĺžke viac ako 5 000 kilometrov.

Obr. 1: (vľavo hore) Záber na Zem zo vzdialenosti 1,5 mil. km (družica DSCOVR NASA); (vpravo hore a dole) detail dymových vlečiek nad ostrovmi Sumatra a Kalimantan pohľadom družice Terra, červenými bodmi sú označené hlavné ohniská tohtoročných požiarov (Zdroj: NASA a NASA)

Jeho zdrojom sú, podobne ako po iné roky, umelo zakladané lesné požiare, ktoré ľuďom umožňujú rýchlo a lacno sa zbavovať vegetácie a pripraviť pôdu pre plantáže olejovej palmy či „preglejkového“ dreva akácií. Tento rok je však situácia v niektorých oblastiach Sumatry a Kalimantanu (Bornea) doslova katastrofálna, a to aj v dôsledku sucha, ktoré do juhovýchodnej Ázie prinieslo silné El Niño. Dodnes požiare zničili viac 1,7 mil. hektárov lesných a iných porastov a do atmosféry uvoľnili viac ako miliardu ton oxidu uhličitého. Postihnutých je viac ako 40 miliónov ľudí (Obr. 2).  

Obr. 2: Horizontálna dohľadnosť sa v niektorých oblastiach Kalimantanu a Sumatry znížila v dôsledku požiarov na menej ako 100 metrov, ľudia trpia dýchacími ťažkosťami a viac ako 500 000 z nich už muselo vyhľadať zdravotnú pomoc; situácia však začína byť kritická aj v Singapure (Zdroj)

Indonézska vláda síce už roky sľubuje, že zásadne obmedzí rýchle tempo odlesňovania či ilegálne praktiky farmárov, no zdá sa, že situácia z rokov 1997 a 1998, kedy len v Indonézii kvôli požiarom a znečisteniu ovzdušia predčasne zomrelo viac ako 10 000 ľudí (v celej JV Ázii ďalších 100 000), sa bude nielenže opakovať, ale môže byť v tomto roku aj ďaleko horšia.

Umelo zakladané ohne nie sú v Indonézii ničím novým. Drobní farmári sa už po celé desaťročia týmto spôsobom zbavujú vegetácie zo svojich polí, prípadne ich takto rozširujú na úkor tropického pralesa. Problémy nastávajú v momente, keď sa od horiacej vegetácie, zvlášť v suchých rokoch, chytí aj pôda bohatá na rašelinu (vysušovaniu rašelinísk pritom napomáhajú aj odvodňovacie systémy kanálov, Obr. 3). Pochybnosti o tom, že ide skôr o zámer ako nešťastnú náhodu, sú v mnohých prípadoch namieste. Rašelina je totižto pre poľnohospodárske účely príliš kyslá. Jedným z riešení je práve spaľovanie a hnojenie popolom, ktoré pôdne pH účinne zvyšuje. Treba mať však na zreteli, že v rašelinových pôdach Kalimantanu a Sumatry je uložených niekoľko miliárd ton organického uhlíka, ktorý sa následným spaľovaním uvoľňuje do atmosféry v podobe oxidu uhličitého a niekedy aj metánu (pozri video: Video zachytáva "kontrolované" spaľovanie vegetácie a rašeliny v oblasti západného Kalimantanu v septembri 2015; Zdroj).  

Obr. 3: Požiar rašelinísk v oblasti mesta Palembang na južnej Sumatre dňa 3. októbra 2015 (Zdroj)

Možno sa trochu pozastavujete nad tým, prečo sa nejaký klimatológ zaoberá práve touto témou. No pravda je taká, že kritická situácia v Indonézii súvisí s klimatickou zmenou viac, ako je na prvý pohľad zrejmé. Požiare v Indonézii totiž nie sú zlou správou len pre miestnych obyvateľov, ktorí už teraz počítajú ekonomické straty kvôli výpadku produkcie palmového oleja či akútnej zdravotníckej starostlivosti, ktorú muselo doteraz vyhľadať minimálna 500 000 ľudí [už teraz odhady hovoria o 14 mld. USD, čo je ďaleko viac ako v roku 1998]. Okrem nevyčísliteľných škôd v prírodných spoločenstvách, je to opäť raz veľmi zlá správa aj pre globálnu klímu.

Obr. 4: Vývoj denných emisií oxidu uhličitého z lesných požiarov v Indonézii od začiatku augusta 2015; čierna čiara predstavuje priemer dennej produkcie oxidu uhličitého v USA (Zdroj: Global Fire Emissions Databaze a CAIT, podľa World Resources Institute)

Na indonézskych ostrovoch v skutočnosti nehoria len lesy či vegetácia, ale aj to, čo leží bezprostredne pod nimi – pôda bohatá na rašelinu, a teda aj organický uhlík. Od polovice septembra, kedy sa požiare rozhoreli na viac ako 50 000 lokalitách [dnes už takmer 120 000], je Indonézia väčším producentom oxidu uhličitého ako USA (dennej aj viac ako 60 mil. ton CO2; Obr. 4). V októbri sa situácia zhoršila dokonca až natoľko, že len v priebehu posledných troch týždňov požiare dopravili do atmosféry viac uhlíka ako dokáže vyprodukovať nemecká ekonomika za jediný rok. Uznáte určite aj sami, že podobné čísla nie sú vôbec povzbudivé, najmä ak uvážime, že o necelý mesiac sa politickí delegáti z celého sveta stretnú na ďalšom klimatickom summite v Paríži (COP21), aby dohodli spôsob, ako zásadnejšie zredukovať aj tento druh emisií uhlíka. Na čom sa ale vlastne krajiny chcú v Paríži dohodnúť, keď jeden z troch najväčších producentov CO2 na svete stále rýchlejšie odlesňuje svoje územie a kvôli rastúcemu dopytu po palmovom oleji očividne nehodlá s týmito praktikami prestať ani v blízkej budúcnosti [aj napriek vyhláseniam indonézskeho prezidenta Joka Widodo]?

Ročné emisie oxidu uhličitého Indonézie, aj keď ide len o odhady, sú už dnes ohromujúce. Spaľovaním fosílnych palív Indonézia produkuje ročne približne 600 miliónov ton oxidu uhličitého, no z odlesňovania a spaľovania rašeliny pochádza ďalších aspoň 2 miliardy ton(!). Tým sa Indonézia dlhodobo radí na tretie miesto svetových producentov CO2, hneď za Čínu a USA. A je viac ako pravdepodobné, že tieto čísla v budúcnosti ešte porastú, najmä ak si uvedomíme, že len v tomto roku môže prispieť ďalšími viac ako 10 miliardami ton CO2 (Zdroj: Nature). To je celá jedna štvrtina ľuďmi vypúšťaných emisií uhlíka! 

Z vyššie uvedeného je celkom jasné, že pre stabilitu klimatických podmienok na Zemi je nevyhnutné, aby na organický uhlík bohaté substráty, ako rašelina či permafrost, ostali doslova nedotknuté a pod zemou (Obr. 5). Skutočnosť je ale taká, že sa deje pravý opak, a ľudia tomu významne napomáhajú. 

Obr. 5: Priemerná hustota koncentrácie pôdneho organického uhlíka na Zemi v tonách na hektár, v oblasti južného Kalimantanu a Sumatry dosahuje hodnoty viac ako 200 ton/hektár (Zdroj)

Profit z predaja palmového oleja je pre miestne komunity až príliš lákavý nato, aby sa ho jednoducho vzdali. Až 40 % ročnej produkcie tejto komodity pochádza od lokálne orientovanej malovýroby, a to znamená, že nejde len o problém veľkých korporácií. Problémom je aj to, že ak by sme aj chceli produkty obsahujúce palmový olej bojkotovať, nie je to až také jednoduché. Palmový olej je substancia nachádzajú sa dnes už v takmer každom výrobku, od kozmetiky až po potraviny, ktoré máme denne na stole (tuky, chipsy, cereálie, čokoláda, atď.). Ak aj napriek tomu nebudeme ochotní zmeniť svoje „nákupné“ návyky a viac si nebudeme všímať, čo kupujeme, nemôžeme očakávať, že obyvatelia Indonézie nechajú svoje pralesy nedotknuté len preto, že ich hodlajú zachovať pre budúce generácie.   


Zdroje
Earth Observatory
http://earthobservatory.nasa.gov/IOTD/view.php?id=86681          
http://earthobservatory.nasa.gov/NaturalHazards/view.php?id=86847
How Indonesia's fires became one of the world's biggest climate disasters
http://www.vox.com/2015/10/30/9645448/indonesia-fires-peat-palm-oil
NASA warns of worst ever forest fires, environmental disaster, as smoke blankets six countries
http://1url.cz/r82C
Indonesia's peat fires have released more greenhouse gases than Germany does in an entire year
http://mashable.com/2015/10/16/indonesia-peat-fires-carbon-bomb/#O.8hNlyzB5qw
The amount of carbon released from peat and forest fires in Indonesia during 1997
http://www.nature.com/nature/journal/v420/n6911/full/nature01131.html
Trends in global CO2 emission (Report 2014)
http://edgar.jrc.ec.europa.eu/news_docs/jrc-2014-trends-in-global-co2-emissions-2014-report-93171.pdf