Budú zimné búrky u nás častejšie?

V nočných a ranných hodinách zo 6. na 7. decembra 2013 sa na juhozápade Slovenska (Záhorie a okolie Bratislavy a Malých Karpát) vyskytla búrka sprevádzaná intenzívnym a hustým snežením, silným nárazovým vetrom (na Malom Javorníku až do 100 km/h) a bleskovými výbojmi. Obyvatelia Bratislavy si však možno ešte spomínajú na podobnú situáciu spred takmer dvoch rokov. V stredu, 15. februára 2012, mali obyvatelia Bratislavy a jej okolia možnosť okúsiť trochu inú, dalo by sa povedať až atypickú podobu toho, čo môžeme od zimy očakávať. Veď nestáva sa často, aby sa museli počas jej vrcholenia pasovať s tak náhlou zmenou počasia, navyše sprevádzanou bleskami a hrmením, ktorá v nás prebúdza spomienky skôr na leto ako na chladnú zimnú rigidnosť. Zimné búrky boli dlho pre svoju zriedkavosť považované za výnimočný jav, no ich výnimočnosť nespočíva len v ich ojedinelom výskyte.

Obr. 1: Konvektívne búrky súviseli 6. a 7. decembra 2013 v oblasti strednej a severozápadnej Európy s mimoriadne hlbokovou tlakovou nížou Xaver (záber z družice z 5. decembra 2013 o 21. hod UTC, Zdroj)

Zriedkavé, nie však nezvyčajné

Zimné búrky patria u nás skutočne k javom zriedkavým, avšak ani zďaleka nie k fenoménom nezvyčajným. O zriedkavosti sa dá hovoriť najmä kvôli ich krajne ojedinelému výskytu v období od začiatku decembra do konca februára, kedy registrujeme v priemere len asi 2 % z celkového ročného počtu búrok. Z dlhodobého pohľadu sa relatívne najčastejšie zvyknú objavovať práve vo februári, no vzhľadom na to, že v priebehu zimy obvykle zaznamenáme len jednu, v lepšom prípade dve búrky na celom území Slovenska, sú obdobné interpretácie štatistických údajov trochu skresľujúce. Navyše, búrky v zimnom období sú na rozdiel od svojich letných „rovesníčok“ sprevádzané výrazne nižším počtom bleskov a akustických prejavov, preto niekedy zaznamenanie tohto druhu búrok je skôr vecou náhody, a to dokonca aj v prípade, že sú pozorovatelia dostatočne svedomití a odvádzajú pri sledovaní búrok výbornú prácu. 

Obr. 2: Predpoveď projektu ESTOFEX (European Storm Forecast Experiment) na výskyt konvektívnych búrok pre 6. decembra 2013, Zdroj)

Monitorovanie búrok sa však v poslednom období výrazne zlepšilo, a to najmä vďaka pozemným systémom pre detekciu bleskov. Tie sú schopné zaregistrovať bleskový výboj vzdialený desiatky kilometrov, a to dokonca aj vo vnútri oblaku, čím sa stávajú údaje o búrkach menej závislé na subjektívnom pozorovaní obsluhy meteorologickej stanice. Aj vďaka tomuto pokroku môžeme v súčasnosti s istotou tvrdiť, že aj napriek zriedkavosti zimných búrok ich rozhodne nemožno u nás označovať sa jav nezvyčajný.

Ako vznikajú búrky?

Z meteorologického pohľadu je búrka vnímaná predovšetkým ako jav elektrický, ktorý je v teplej časti roka výsledkom výstupných pohybov vlhkého vzduchu vznikajúcich ako dôsledok nerovnomerného, ale pritom intenzívneho zahrievania zemského povrchu. Výstup teplého vzduchu do vyšších vrstiev atmosféry je sprevádzaný tvorbou mohutnej kopovitej oblačnosti, ktorá svojim vzhľadom pripomína obrovské komíny vodnej pary siahajúce do výšky až 10 km, vo výnimočných prípadoch až 15 km. Rýchlosť akou tieto oblaky rastú je, okrem iného, ovplyvňovaná najmä teplotným rozdielom medzi prízemnými a vyššími vrstvami atmosféry (pokles teploty vzduchu môže dosiahnuť aj viac ako 1°C na 100 m výšky). 

Obr. 3: Zimné búrky sú zvyčajne sprevádzané veľmi intenzívnym snežením (Foto: Juraj Dedinský, 7.12.2013)

Všeobecne teda platí, že čím je teplotný pokles s výškou väčší, tým rýchlejšie búrková oblačnosť narastá, čo sa samozrejme prejavuje aj vo väčšej intenzite prejavov samotnej búrky (intenzívnejší a prudší dážď, výskyt krúp, silnejší vietor, silnejšia elektrická aktivita, atď.). Takýmto spôsobom vzniká prevažná väčšina búrok v lete, prípadne v druhej polovici jari a niekedy sú nesprávne označované ako búrky z tepla. Ďalšou veľkou kategóriou sú búrky vznikajúce pri prechodoch studených, niekedy aj teplých frontov. V tomto prípade impulzom pre výstupné pohyby vzduchu nie je prehriaty zemský povrch, ale naopak „jazyk“ chladnejšieho vzduchu, ktorý postupuje za studeným frontom. Chladnejší vzduch je hustejší a teda aj ťažší, preto prúdi alebo lepšie povedané „tečie“ pri zemskom povrchu ako obrovská rieka a tlačí pred sebou ako obrovský buldozér teplý vzduch, ktorý nemá inú možnosť len stúpať do výšky. Podobne ako v prvom prípade je tento výstup spojený s tvorbou kopovitej oblačnosti, búrok a prehánok. Čím je postup frontu rýchlejší, tým intenzívnejšie sú aj výstupné pohyby vzduchu čím búrky môžu dosiahnuť väčšiu silu. Na rozdiel od búrok „z tepla“ vytvárajú frontálne búrky často veľmi nápadnú spojitú líniu (hradbu), v ktorej postupuje jedna búrka vedľa druhej. Niekedy je ťažké odlíšiť jedno búrkové jadro od druhého.

Menej výrazné rovesníčky letných búrok

Keďže v zime je slnečné žiarenie veľmi slabé, vzhľadom na nízku polohu slnka nad horizontom a krátky deň, je vznik zimných búrok viazané takmer výlučne len na prechody veľmi výrazných poveternostných frontov (napríklad pri veľmi rýchlom postupe teplejšieho morského vzduchu nad prechladenú pevninu). Kvôli nízkemu obsahu vodnej pary vo vzduchu a teplotnému zvrstveniu atmosféry, ktoré nepraje tvorbe výstupných pohybov vzduchu (chladnejší vzduch pri zemi a teplejší vo výške) je však potrebné, aby front postupoval vpred pomerne rýchlo (aspoň 50 km/h). Pri týchto podmienkach môžu výstupné pohyby vzduchu viesť k tvorbe kopovitej oblačnosti. Tá však nedosahuje porovnateľnú vertikálnu mohutnosť, ako je to v prípade letných búrok – siaha spravidla len do 4-5 km nad zemským povrchom. Aj napriek tomu, že sa silou či rozsahom nedajú porovnať so svojimi letnými „rovesníčkami“, prinášajú zimné búrky vždy so sebou zásadnú zmenu počasia – husté a intenzívne sneženie, prudké nárazy vetra, fujavicu. Pomalšie výstupné a zostupné pohyby vzduchu v búrke majú za následok ešte jednu zaujímavú skutočnosť – nižšiu elektrickú aktivitu, ktorá má svoj odraz v minimálnom počte bleskov. Ak však k výbojom vôbec dôjde, spravidla sú silnejšie a trvajú dlhšie ako počas letnej búrky. Ide o ďalšiu pozoruhodnú vlastnosť zimných búrok.

Budú v budúcnosti častejšie? 

V súvislosti s klimatickou zmenou rastú zimné teploty aj u nás, na Slovensku, a to dokonca rýchlejšie ako v iných sezónach roka. Objavujú sa preto úvahy o možnom náraste výskytu zimných búrok, keďže sa predpokladá, že v priemerne teplejšej a vlhšej atmosfére sa zlepšia podmienky pre tvorbu kopovitej oblačnosti v chladnej časti roka. Lenže nič nie je tak jednoduché ako sa spočiatku zdá. Klimatologický výskum síce potvrdil mierny nárast počtu zimných búrok v 90. rokoch v porovnaní s predošlými desaťročiami, no ďalšia dekáda, 2001-2010, v tento trende už nevytrvala. 

Búrka je vo všeobecnosti príliš zložitý atmosférický jav na to, aby závisel len od jedného či dvoch meteorologických faktorov. Okrem toho, ani doposiaľ publikované štúdie zatiaľ nepotvrdili priamu spojitosť medzi vyššími teplotami a častejším výskytom búrok v zime. Všeobecne teda neplatí, čím teplejšia zima, tým vyšší počet búrok. Dôkazom je aj štúdia, ktorá analyzovala neobvykle vysoký počet zimných búrok na Slovensku počas zimy 1999/2000 (Racko et al. 2000 - nepublikované). Podľa jej záverov bola určujúcim faktorom častejšej búrkovej činnosti veľmi intenzívna atmosférická cirkulácia nad Atlantickým oceánom a západnou Európou, pričom teplotne boli oba mesiace v rámci normálu. Bolo by preto predčasné robiť akékoľvek závery o rastúcom počte búrok v zime ako aj o možnej súvislosti medzi ich výskytom v tejto časti roka a klimatickou zmenou. Ostáva len dúfať, že stále sa zlepšujúce možnosti pozorovania a detekcie búrok prinesú už v najbližšom období reálnejší pohľad na tento zaujímavý atmosférický fenomén. 

Článok bol uverejnený dňa 24.2.2012 na TechSME.

Literatúra
Forgáč, P. 1953. Búrky na Slovensku. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1953. 88 s. 
Gálová, E. 1994. Búrky na Slovensku so zreteľom na zvláštnosti podmienok ich výskytu v zimnom období. Diplomová práca., MFF UK Bratislava, 1994 (nepublikované) 
Pecho, J. 2005. Možný vplyv klimatickej zmeny na výskyt búrok na Slovensku. Hydrologické dni 2005, Bratislava (nepublikované)
Racko, S. 1992. Nečakaná búrka. Bulletin Slovenskej meteorologickej spoločnosti pri SAV, 3, 1992, č. 2, str. 39-41.

Zdroje
Niektoré z príčin búrok v zimnom období
http://metmladez.wz.cz/racko/prace/zimburky/zimburky.html

Klíma na kontinentoch 21. storočia – výrazne teplejšia a suchšia

Aridizácia podnebia na kontinentoch bude významným trendom klimatickej zmeny 21. storočia

Genéza klímy v danej oblasti či regióne je podmienená celým radom klimatotvorných faktorov, ktoré určujú veľkosť radiačnej bilancie zemského povrchu a atmosféry. Výsledkom týchto zložitých fyzikálnych väzieb sú relatívne stabilné teplotné pomery v blízkosti zemského povrchu, ktoré spolu s ďalšími klimatickými prvkami spätne determinujú charakter prírodného prostredia. Tento druh stability, inak tiež stacionarity klimatických podmienok má veľký význam napríklad pre rozšírenie konkrétnych skupín rastlinstva a živočíšstva, ktoré sú schopné sa adaptovať len na určitý, relatívne obmedzený rozsah hodnôt teploty a vlhkosti vzduchu, či atmosférických zrážok, a špecifickosť ich ročného režimu. Pokiaľ sa tento rozsah alebo režim z akéhokoľvek dôvodu mení, v reakcii na tieto zmeny dochádza zákonite k migrácii fauny a flóry, ktorá patrí medzi najefektívnejšie spôsoby adaptácie. Dá sa však vôbec o klíme hovoriť, že je stabilná, nemenná?

Obr. 1: Vývoj globálnej teploty a dekádnych priemerov teploty prízemných vrstiev troposféry podľa troch svetových databáz (Met Office, NOAA a NASA GISS) v období 1850-2011 (Zdroj)

Medzi hlavné odkazy poslednej, piatej správy IPCC je skutočnosť, že globálna klíma nie je v posledných 130 rokoch ani zďaleka stacionárna (Obr. 1 a 2). Práve naopak, mení sa tempom, ktoré je ťažko porovnateľné s rýchlosťou akejkoľvek inej globálnej zmeny klímy v známej geologickej histórii Zeme (minimálne za posledných 65 miliónov rokov). Len od začiatku 20. storočia priemerná globálna teplota vzrástla o 0,89 °C (AR5, 1901-2010), pričom prevažná časť tohto oteplenia spadá do obdobia posledných 50 rokov. Toto veľmi rýchle otepľovanie prináša, okrem topenia ľadovcov či nárastu hladiny oceánov, aj celý rad iných, na prvý pohľad menej zreteľných, zato však veľmi komplexných zmien prírodného prostredia. Jednou z nich je aj posun (migrácia) teplomilných rastlinných a živočíšnych spoločenstiev do vyšších geografických šírok a vyšších nadmorských výšok. Pochopiteľne, že sledovať takéto zásadné zmeny posunu veľkých rastlinných spoločenstiev, a to ešte na úrovni celých kontinentov, by bola aj pre samotných ekológov priam až sizyfovská práca. No klimatológovia majú v rukách jednu výbornú pomôcku. Je ňou klasifikácia klimatických typov, ktorou sa vymedzujú a popisujú hlavné typy podnebia na základe „bioticky“ významných hodnôt meteorologických veličín, prípadne špecifickosti ich ročného režimu. 

Obr. 2: Trend vývoja povrchovej teploty v období 1901-2012 podľa troch svetových databáz - biele miesta predstavujú oblasti bez dostatočného pokrytia údajmi o teplote prízemnej troposféry; symbol (+) znamená, že trend je štatisticky významný na hladine významnosti 10 % (Zdroj)

Tento pomerne zložitý vzťah medzi priestorovou premenlivosťou klimatických podmienok a biotickými komponentmi krajiny slúži ako základ pre definovanie tzv. konvenčných klasifikácií klimatických zón. Uvedený princíp použil už na konci 19. storočia známy nemecko-ruský klimatológ (geograf) Wladimir Köppen, ktorý vytvoril jednu z prvých, a dodnes najviac používaných klimatických klasifikácií. Köppen v nej definoval 5 základných klimatických typov (A-E; neskôr pribudol ešte jeden), ktoré vyčlenil na základe priestorového výskytu ročných izoteriem, dĺžky trvania určitých teplôt a ďalších, skôr biotických charakteristík. Tieto, viac-menej zonálne usporiadané pásy (pozdĺž rovnobežiek) sa ďalej vnútorne delili na niekoľko podtypov. Köppenová klasifikácia prekonala v priebehu 20. storočia ešte niekoľko drobných úprav – jednu z tých zásadnejších vykonal v polovici 60. rokov americký geograf G. T. Threwartha. A prečo to všetko spomíname? Práve priestorové a časové zmeny tak komplexných geografických jednotiek, akými sú klimatické zóny v súčasnej, ale aj budúcej klíme nám dokážu priblížiť reálny rozsah klimatickej zmeny a komplexnosť jej prejavov na úrovni celých ekosystémov či planetárnych biómov (napr. posun vegetačných zón, atď.). Ak teda dochádza k dlhodobému progresívnemu posunu klimatických zón smerom k zemským pólom alebo naopak, je to jednoznačný a priamy indikátor existujúcej nestacionarity klimatického systému.

Obr. 3: Scenáre zmien priemernej zimnej (hore), letnej (v strede) a ročnej teploty vzduchu [°C] na pevninách v období 2071-2100 v porovnaní s obdobím 1961-1990 podľa emisného scenára RCP8.5 (ensemblový priemer 20 CMIP5 modelov; Zdroj: Feng et al. 2013)

A práve na analýzu zmien priestorového rozšírenia hlavných klimatických zón sa zameral aj nedávny výskum odborného tímu vedeného klimatológom Song Fengom z Univerzity v Arkansase. Na základe historických údajov teploty vzduchu a atmosférických zrážok z obdobia 1900-2010 a výstupov 20 modelov CMIP5 (použitím emisných scenárov RCP4.5 a RCP8.5) analyzovali posuny, resp. zmeny rozsahu kontinentálnych typov klímy, určených Köppen-Threwarthovou klasifikáciou, v dôsledku súčasnej a očakávanej zmeny klímy (K-T klasifikácia obsahuje členenie globálnej klímy na šesť hlavných typov: A-F; A - tropická klíma, B – suchá „púštna“ klíma, C – subtropická alebo tiež mierne teplá klíma, D – mierne chladná klíma, E – subpolárna klíma, F – polárna klíma). Výsledky, ku ktorým sa výskumný tím dopracoval sú pritom veľmi zaujímavé, až alarmujúce. Autori v závere štúdie uvádzajú, že pokiaľ by došlo k naplneniu pesimistickejšieho RCP8.5 scenára, už do konca tohto storočia by došlo k zásadnému rozšíreniu teplejších, no najmä suchších typov klímy na takmer všetkých kontinentoch (RCP8.5 počíta s nárastom globálnej teploty do konca 21. storočia v rozsahu 3-10 °C). K najvýraznejším zmenám režimu podnebia by malo dôjsť na kontinentoch severnej pologule, a to najmä v subtropickom a miernom klimatickom pásme, pričom úhrnne by zmeny mohli zasiahnuť takmer polovicu plochy všetkých kontinentov (46,3 %).   

Obr. 4: Scenáre zmien priemerných zimných (hore), letných (v strede) a ročných úhrnov atmosférických zrážok [%] na pevninách v období 2071-2100 v porovnaní s obdobím 1961-1990 podľa emisného scenára RCP8.5 (ensemblový priemer 20 CMIP5 modelov; Zdroj: Feng et al. 2013)

Očakávané zmeny teploty a zrážok

Podľa simulácií oteplenia do konca 21. storočia pomocou modelov CMIP5 v kombinácii s emisným scenárom RCP8.5 (v porovnaní s referenčným obdobím 1961-1990) dôjde k najvýraznejšiemu otepleniu v zime (dec.-feb.) v Arktíde, v severnej Kanade a Rusku (až do 12 °C, Obr. 3). O niečo pomalšie sa budú otepľovať mierne šírky severnej pologule (5-7 °C). Najmenšie oteplenie možno očakávať napr. v Strednej Amerike, západnej Európe, prípadne v oblasti tropického Pacifiku (< 3 °C). V lete (jún-aug.) sa naopak najvýraznejšie otepľovanie predpokladá v miernych šírkach severnej pologule (USA, Stredomorie a Stredná Ázia; > 6 °C). Ako vidieť na Obr. 3c, očakávané zmeny ročného priemeru teploty majú podobnú štruktúru ako zmeny v zimnom období, s výnimkou Arktídy, kde otepľovanie bude o niečo pomalšie.

Z pohľadu zmien atmosférických zrážok pre obdobie konca 21. storočia sa zdá byť priestorový obraz trochu komplikovanejší než pri teplote vzduchu. Ako možno vidieť aj na Obr. 4, v zime sa najväčší nárast zrážok očakáva na kontinentoch severnej pologule, predovšetkým v miernych a polárnych šírkach (+30 %). Suchšie podmienky možno predpokladať v oblasti subtrópov, a to najmä v Stredomorí, Strednej Amerike a v severnej Indii. V dôsledku expanzie a intenzívnejšej tropickej cirkulácie (Hadleyho cirkulačná bunka) sa nárast zrážkovej činnosti očakáva v tropických regiónoch, najmä južne od rovníka (v lete na sever od rovníka). Čo je však ešte závažnejšie, v lete modely poukazujú na nárast stupňa aridizácie na južnej pologuli (Brazília, JAR, Austrália) – tento fenomén opäť súvisí s posunom tropickej cirkulácie bližšie k pólom a rozšírením vplyvu subtropických tlakových výší. Suchšie podmienky budú však dominantné aj v oblasti Stredomoria, Strednej Ameriky a USA. Na rozdiel od teploty vzduchu, zmeny ročných zrážok svojou štruktúrou sledujú skôr dlhodobé trendy v letnom období (Obr. 4c). 

Všeobecne sa teda modelové simulácie zhodujú v tom, že prevažná časť miernych a polárnych šírok severnej pologule, ako aj regióny monzúnovej Ázie či tropickej Afriky budú v porovnaní so súčasnosťou vlhkejšie, zatiaľ čo tropická Južná Amerika, Stredomorie, južná Afrika, Austrália a Stredná Amerika budú mať podmienky suchšie.

Obr. 5: Priestorové rozloženie hlavných typov a sub-typov K-T klasifikácie v období 1961-1990 (hore) a 2071-2100 (dole) podľa emisného scenára RCP8.5 (ensemblový priemer 20 CMIP5 modelov; Zdroj: Feng et al. 2013)

Klimatické zóny v pohybe

Podobne ako pri teplote a zrážkach, zásadné zmeny možno očakávať aj z pohľadu priestorového rozšírenia klimatických typov podľa K-T klasifikácie. Na základe porovnania K-T typov získaných z meraní (1961-1990, Obr. 5 - hore) a modelových výstupov (2071-2100, Obr. 5 - dole) si možno vytvoril generalizovanú predstavu o rozsahu týchto zmien. K najvýznamnejším posunom klimatického režimu pravdepodobne dôjde v miernych a polárnych šírkach severne pologule, kde sa výrazne začne presadzovať typ klímy D, na úkor subpolárnej a polárnej klímy (tie obmedzia svoj výskyt na najsevernejšie periférie severoamerického a euroázijskeho kontinentu a Grónsko). Veľmi dôležitým rysom zmien klímy v Európe bude rozširovanie nového typu klímy v oblasti Stredomoria (Španielsko, Turecko, atď.) – B typ klímy – teda suchej „arídnej“ klíma a posun subtropického režimu klímy (C typ) smerom na sever od svojho pôvodného regiónu pri Stredozemnom mori. Priestorovo obmedzené enklávy teplej a v lete aj veľmi suchej subtropickej klímy sa podľa emisného scenára RCP8.5 rozšíria do konca tohto storočia až k južným hraniciam Slovenska a Českej republiky. Podobné aridizačné tendencie možno očakávať aj na juhozápade USA. Z pohľadu výskytu A klímy – teda vlhkej tropickej – dôjde len k minimálnym zmenám jej rozšírenia. 

Obr. 6: Scenáre zmien hlavných typov (hore) a sub-typov (dole) klímy podľa K-T klasifikácie v období 2071-2100 v porovnaní s obdobím 1961-1990 - farba indikuje prítomnosť nového typu (sub-typu) v klimatických podmienkach na konci 21. storočia (Zdroj: Feng et al. 2013)

Zaujímavý pohľad prináša aj analýza pozorovaných a predpokladaných zmien plošného rozšírenia šiestich hlavných typov klímy v podmienkach zvyšovania globálnej teploty (Obr. 6 a 7). Zatiaľ čo v období 1900 až 2000 došlo na povrchu pevnín len k relatívne malému posunu klimatických typov (10-11 % plochy), ktorý sa v posledných 15 rokoch významne zrýchlil, oba použité scenáre RCP4.5 a RCP8.5 počítajú už do polovice tohto storočia s podstatne rýchlejšími zmenami rozšírenia teplejších a suchších podmienok na kontinentoch – výraznejšie sa tieto tendencie budú prejavovať najmä na severnej pologuli. Celkové zmeny klimatického režimu by mohli do konca tohto storočia postihnúť až takmer polovicu plochy kontinentov (46,3 % podľa RCP8.5 – teda asi 62,2 mil. km² a 31,4 % podľa RCP4.5, čo je približne 42,1 mil. km²; Obr. 8).

Obr. 7: Časový vývoj celkovej plochy pevnín s vybraným typom klímy v období 1900-2100 [mil. km²] - čierna línia reprezentuje merané údaje, modrá (červená) línia predstavuje očakávané (modelované) zmeny celkovej plochy podľa RCP8.5 (RCP4.5) scenára (Zdroj: Feng et al. 2013)

Ako vidieť závery tejto analýzy sú pre nás viac ako závažné. Najnovšia generácia prepojených atmosféricko-oceánskych modelov CMIP5 počítajú v priebehu 21. storočia so zásadnými zmenami režimu teploty a zrážok, ktoré pravdepodobne postihnú predovšetkým kontinenty severnej pologule (severne od 30. stupňa s.g.š) a podmienia tak rýchlejšie posuny hlavných klimatických typov – teplejších a zväčša aj suchších typov (sub-typov) do vyšších geografických šírok. Možné je preto očakávať, že uvedené zmeny vyvolajú zásadné zmeny v priestorovom rozšírení rastlinných a živočíšnych druhov a obmedzia dostupnosť vodných zdrojov v niektorých vnútrozemských oblastiach kontinentov. V rámci Európy bude pravdepodobne najvážnejšie postihnuté Stredomorie, kde nový typ klímy (B) povedie k výraznému nedostatku vody, čo sa môže prejaviť v rýchlej aridizácii tohto regiónu.  

Obr. 8: Časový vývoj podielu plochy pevnín zasiahnutej zmenami (posunom) klimatických typov (sub-typov) [%] - čierna a zelená línia reprezentujú merané údaje (UD a CPC databázy), modrá (červená) línia predstavuje očakávané (modelované) zmeny podľa RCP8.5 (RCP4.5) scenára (Zdroj: Feng et al. 2013)

Ďalšie detaily uvedenej analýzy možno nájsť v originálnom článku (Feng et al. 2013). Na záver by som chcel tiež pripomenúť, že hodnotením dlhodobých zmien klimatického režimu a posunu klimatických typov podľa Končekovej a Köppenovej klasifikácie v oblasti strednej Európy a Karpát sa zaoberá štúdia slovenských klimatológov pod vedením Dr. Mariána Mela z FMFI Univerzity Komenského v Bratislave (Melo et al. 2013).

Literatúra

Song Feng, Qi Hub, Wei Huang, Chang-Hoi Ho, Ruopu Li, Zhenghong Tang, 2013: Projected climate regime shift under future global warming from multi-model, multi-scenario CMIP5 simulations. Global and Planetary Change 112 (2014) 41–52.

Zdroje
Global average air temperature anomalies (1850 to 2011) in degrees Celsius (°C) relative to a pre-industrial baseline period (Zdroj)
Climate Change 2013: The Physical Science Basis
http://www.ipcc.ch/report/ar5/wg1/#.UqXTGSdPquY 

Hurikánová sezóna v Atlantiku a zima v Európe - existuje prepojenie?

Existuje prepojenie medzi aktivitou tropických cyklón v Atlantiku a charakterom zimy v západnej a strednej Európe?

Zatiaľ čo tohtoročná sezóna tajfúnov v západnom Pacifiku patrila skôr k tým nadpriemerne aktívnym – registrovaných bolo 31 pomenovaných búrok a 16 tajfúnov (6 super-tajfúnov) – oblasť tropického Atlantiku bola na veľké prekvapenie meteorológov až neobvykle pokojná (Obr. 1). Z celkového počtu 13 tropických búrok vznikli len dva hurikány (Humberto a Ingrid), z ktorých žiadny nedosiahol status „silný hurikán“ (teda minimálne kategórie 3). Podľa NOAA, sezóna 2013 bola počtom hurikánov najslabšia od roku 1982 a z hľadiska celkovej aktivity (intenzity) a dĺžky výskytu jednotlivých tropických búrok sa zaradila medzi šesť najmenej aktívnych sezón aspoň od roku 1950 (Video 1).

Obr. 1: Sezóna tropických cyklón (TC) v severozápadnom Tichom oceáne (hore) a v Atlantickom oceáne (dole) v roku 2013 - čiary predstavujú trajektórie jednotlivých TC, hrúbka a farba ich intenzitu (Zdroj)

Za zmienku stojí aj skutočnosť, že oba hurikány, Humberto a Ingrid, vznikli až v priebehu septembra, čo je z pohľadu výskytu prvého hurikánu danej sezóny pomerne neskoro. V tomto roku si od vyčíňania hurikánov oddýchli predovšetkým Spojené štáty americké, ktorých územie zasiahla len jedna tropická búrka, a to hneď tá prvá – Andrea (Obr. 2). O podobnom šťastí už ale nemôžu hovoriť obyvatelia Mexika. Jeho územie totiž zasiahlo hneď osem tropických búrok (z toho tri hurikány), tri z atlantickej a päť z pacifickej strany. Najviac materiálnych škôd a strát na ľudských životoch si vyžiadal hurikán Ingrid, ktorý zasiahol pobrežie východného Mexika 16. septembra a pripravil o život 23 ľudí.

Video 1: Sezóna hurikánov v Atlantickom oceáne v roku 2013 (Zdroj)

Obr. 2: Tropická búrka Andrea - prvá pomenovaná búrka atlantickej sezóny 2013 - bola jediná TC, ktorá v tomto roku zasiahla územie USA. Na obrázku je satelitný záber TC v infračervenej oblasti spektra západne od Floridy (Zdroj: NOAA/NASA)

Odborníkov na meteorológiu trópov, ktorým v atlantickej oblasti dosť zásadne nevyšla tohtoročná sezónna predpoveď očakávaného počtu hurikánov (podľa viacerých zdrojov predpokladali 14-18 tropických búrok, 7-9 hurikánov a 3-5 silných hurikánov), teraz ale trápi otázka: k čomu nad tropických Atlantikom došlo, že sezóna bola nakoniec tak neobyčajne pokojná? Veď všetky podstatné faktory ovplyvňujúce aktivitu atlantických hurikánov boli v tomto roku skôr na strane aktívnejšej sezóny, teda vyššieho počtu TC. Tlmiaci vplyv fenoménu El Niña v roku 2013 nepôsobil, vertikálny strih vetra bol len slabý, po väčšiu časť leta a jesene 2013 teploty oceánu v oblasti formovania hurikánov boli nadnormálne, a monzúnová cirkulácia nad západnou Afrikou, posielajúca nad Atlantik „zárodky“ budúcich hurikánov v podobe konvektívnych atmosférických porúch, bola veľmi intenzívna.

V roku 2013 muselo teda  pôsobiť ešte niečo, s čím sezónne predpovede hurikánov jednoducho nepočítali (zatiaľ ani nemôžu počítať). Tým niečím bol aktuálny stav vlhkosti vzduchu tropickej atmosféry v oblasti centrálneho Atlantického oceánu (CAO), západne až juhozápadne od Kapverdských ostrovov až k pobrežiu Brazílie. V dôsledku pomerne rozsiahlej a hlbokej tlakovej níže, ktorá sa nad CAO udržovala v priebehu celého leta a jesene, sa do tohto priestoru dostával veľmi suchý vzduch z okolitých pevnín, a to nielen zo Sahary, ale aj zo severovýchodnej Brazílie, ktorú už minimálne druhým rokom sužuje mimoriadne sucho. V takýchto podmienkach vznikajúce tropické búrky nemajú možnosť rozvíjať svoju cirkuláciu a štruktúru do takej miery, aby z nich vznikol plno rozvinutý hurikán. Suchý a teplý vzduch blokuje konvekciu nielen kvôli nižšiemu vertikálnemu gradientu teploty, ale aj kvôli nízkemu obsahu samotnej vlhkosti (v tomto regióne najnižšia za posledných aspoň 35 rokov, Obr. 3), ktorá je hlavným motorom vývoja konvektívnych systémov v atmosfére.     

Obr. 3: Odchýlka relatívnej vlhkosti vzduchu [%] na hladine 500 hPa v oblasti centrálneho Atlantického oceánu v období mesiacov júl až september 2013 (v porovnaní s normálom 1981-2010) - červené odtiene predstavujú výrazne podnormálne hodnoty vzdušnej vlhkosti a prítomnosť veľmi suchého vzduchu (Zdroj)

Z pohľadu dynamiky klimatického systému Zeme, tropické cyklóny patria medzi významné termodynamické mechanizmy, ktorými sa prehriate tropické šírky zbavujú prebytočného tepla. (Potrebné je poznamenať, že samotný transport tepla, energie a hybnosti do vyšších zemepisných šírok zabezpečujú, okrem TC aj teplé morské prúdy (napr.: Golfskú prúd) a atmosférická cirkulácia.) Tropické cyklóny počas svojej existencie v sebe koncentrujú obrovské množstvá vlhkosti a (z nej generovanej) energie. Tak ako tieto búrkové systémy postupujú nad oceánmi, a neskôr aj nad pevninami, z tropických regiónov do subtropických a miernych šírok, prenášajú bližšie k pólom značné množstvo kinetickej a tepelnej energie, ktoré pomáha znižovať meridionálny (horizontálny) teplotný gradient - inak povedané teplotný rozdiel medzi pólmi a rovníkom. Intuitívne tak možno predpokladať, že čím viac tropických cyklón v danom roku vznikne a presunie sa do miernych či vyšších šírok (rovnako aj čím intenzívnejšie TC sú), tým rýchlejšie sa v priebehu jesene a začiatku zimy na príslušnej pologuli vyrovnáva rozdiel teploty medzi pólmi a rovníkom.

Obr. 4: Sub-tropická búrka Melissa na zábere z družice GOES East (Zdroj)

Podľa štúdie uverejnenej ešte v roku 2011 (Hart 2011) v Geophysical Research Letters môže menej aktívna sezóna tropických cyklón na severnej pologuli (platí to teda tak pre pacifický ako aj atlantický región) viesť za určitých okolností k prehlbovaniu tohto meridionálneho teplotného gradientu, čo sa prejavuje vo výraznejšom prenose tepla z trópov do vyšších šírok v nasledujúcej zime (tento intenzívnejší prenos však nemusí byť dôsledkom intenzívnej meridionálnej cirkulácie severojužného smeru), ktorá tak môže byť vo viacerých regiónoch teplejšia (miernejšia) ako dlhodobý priemer. V našich euroatlantických podmienkach je výraznejší teplotný a tým aj tlakový gradient medzi Arktídou na severe a miernym a subtropických regiónmi na juhu zvyčajne spojený so silnejším západným prenosom vzduchu. Prejavuje sa to tým, že k nám prúdi oceánsky vzduch z Atlantického oceánu, ktorý je v chladnom polroku, a najmä v zime, teplejší ako ten, ktorý k nám prúdi zo severu (z Arktídy) alebo z východu (z euroázijskeho kontinentu). Pri takomto charaktere cirkulácie nemožno preto v našich šírkach očakávať studenú či dokonca tuhú zimu. Ovplyvni teda nakoniec mimoriadne pokojná hurikánová sezóna teplotný charakter nastávajúcej zimy? Bude v Európe zima teplejšia ako zvyčajne? 

Žiaľ, aj napriek vyššie uvedeným faktom, sa z pohľadu toho, čo zatiaľ o možných súvislostí medzi hurikánmi a charakterom zimy v Európe vieme, stále pohybujeme na veľmi tenkom ľade. Vzhľadom na to, že mechanizmy výmeny energie a tepla medzi trópmi a miernym (prípadne polárnymi) šírkami ovplyvňujú aj iné faktory ako len aktivita hurikánov a tajfúnov, bol by verdikt o tom, že s najväčšou pravdepodobnosťou nás čaká nadnormálne teplá zima kvôli nízkemu počtu atlantických hurikánov, jednoducho zavádzajúci a v mnohom aj vedecky nekorektný. 

Obr. 5: Sezónna predpoveď pravdepodobnosti výskytu [%] nadnormálnej, normálnej a podnormálnej teploty vzduchu v Európe v období december 2013 - február 2014 (Zdroj: UKMO)  

Obr. 6: Sezónna predpoveď odchýlky teploty vzduchu v 2 metroch nad zemským povrchom [°C] v období december 2013 - február 2014 - v regióne strednej Európy predpokladá s výskytom normálnych teplôt s odchýlkami sezónneho priemeru maximálne do -0,5 °C (Zdroj: UKMO)  

Či už s prispením výraznej absencie hurikánov v tomto roku alebo bez neho, miernejšia zima v Európe je veľmi pravdepodobne na ceste. Niektoré národné meteorologické služby totiž (napr. MetOffice) už prišli s predbežnými sezónnymi predpoveďami nasledujúceho trojmesačného zimného obdobia (december 2013 - február 2014). Britská Met Office (UKMO), ako aj Európske centrum pre strednodobé predpovede (ECMWF), uvádzajú vo svojich materiáloch, že s veľkou pravdepodobnosťou bude zima 2013/14 skôr teplotne normálna (Metoffice pritom uvádza o niečo vyššiu pravdepodobnosť pre zápornú odchýlku do -0,5 °C - hodnota stále v rámci normálu, Obr. 5). Tento predpoklad podporuje aj dlhodobý vývoj teplôt severného a severozápadného Atlantiku, ktoré sú v tomto regióne momentálne významne nadnormálne (teplotné odchýlky až do +2 až +3 °C, Obr. 6). Okrem toho sa v našej oblasti už od novembra stabilizovalo intenzívne zonálne prúdenie vzduchu a k miernejšej zime by mohli dopomôcť vyššie teploty v samotnej Arktíde (podmienené hlavne dlhodobo podnormálnou plochou plávajúceho morského ľadu). Netreba si to však tlmočiť tak, že celé zimné obdobie bude mať uvedený charakter (stále sa totiž pohybujeme len na úrovni mesačných a sezónnych priemerov teploty vzduchu a ich odchýlok od normálu) – aj v priebehu teplotne normálnych či nadnormálnych zím sa môžu vyskytnúť periódy s teplotami klesajúcimi počas dňa výrazne pod bod mrazu, prípadne obdobia s výskytom trvalejšej snehovej pokrývky. A aby bol „obraz“ aspoň trochu úplný, potrebné je na záver dodať aj to, že o priebehu nasledujúcej zimy zásadne rozhodne aj fáza Severoatlantickej oscilácie, ktorej index sa v súčasnosti pohybuje (a bude pohybovať), vzhľadom na silnejúce západné prúdenie, v kladných hodnotách alebo hodnotách blízkych nule.       

Obr. 7: Odchýlka teploty povrchu morí a oceánov [°C] dňa 5. decembra 2013 (Zdroj: NOAA/NESDIS)

Literatúra
Hart, RE. 2011. An inverse relationship between aggregate northern hemisphere tropical cyclone activity and subsequent winter climate. Geophysical Research Letters 38(1), 2011.  

Zdroje
The Met Office’s outlook for UK winter
http://metofficenews.wordpress.com/2013/11/29/the-met-offices-outlook-for-uk-winter/
Daily NAO indices
http://www.cpc.ncep.noaa.gov/products/precip/CWlink/pna/nao_index_ensm.shtml
NASA Earth Observatory
http://earthobservatory.nasa.gov/IOTD/view.php?id=82528&src=fb
NOAA: Slow Atlantic hurricane season coming to a close
http://www.noaanews.noaa.gov/stories2013/20131125_endofhurricaneseason.html
The Unusually Quiet Atlantic Hurricane Season of 2013 Ends
http://czech.wunderground.com/blog/JeffMasters/comment.html?entrynum=2590
Seasonal Hurricane Forecasts
http://www.wunderground.com/hurricane/seasonal_forecasts.asp?MR=1
Studeného vzduchu je málo! Aká zima nás čaká? (Dr. Pavol Matejovič)
http://www.pluska.sk/spravy/z-domova/studeneho-vzduchu-je-malo-aka-zima-nas-caka.html
Current Operational SST Anomaly Charts For the Year 2013
http://www.ospo.noaa.gov/Products/ocean/sst/anomaly/

Globálne konferencie o životnom prostredí: Márnosť nad márnosť (?)

Vo Varšave, kde rokovali štáty o klíme, sa účastníci opäť dohodli: Dohodneme sa neskôr

Vo Varšave skončila 19. klimatická konferencia (Konferencia zmluvných strán Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy - COP). Tohtoročné očakávania neboli vysoké, napríklad na rozdiel od Kodanskej konferencie z roku 2009, ktorá mala byť zásadnou, avšak rokovania zlyhali. Podľa oficiálnych vyjadrení tak dopadla varšavská konferencia úspešne, keďže svetoví aktéri sa dohodli, že sa „zásadne dohodnú“ na prelomovej klimatickej konferencii v Paríži v roku 2015. Objektívne však ide o ďalší odklad naliehavej problematiky minimálne o dva roky.

Jedna z prvých globálnych konferencií o trvalej udržateľnosti rozvoja ľudskej spoločnosti sa uskutočnila v roku 1992 v brazílskom Riu de Janeiro. Svetoví lídri a politici sa zaviazali napĺňať ušľachtilé ciele vrátane zlepšenia starostlivosti o životné prostredie a spomalenia rastu obsahu skleníkových plynov v atmosfére. V rozvinutých krajinách sa "čosi" dosiahlo, najmä vďaka prísnejším environmentálnym reguláciám (pokles znečistenia riek, zvýšenie kvality ovzdušia, ochrana veľkých živočíchov). Z globálneho pohľadu vývoja kľúčových trendov to však žiadny veľký úspech nebol. 

Obr. 1: "Dohodli sme sa, že sa dohodneme ... nakoniec v roku 2040 (?)" (Zdroj)

Nie nadarmo zaviedli začiatkom nového tisícročia geológovia do slovníku nový termín: antropocén, teda geologické obdobie s dominantným vplyvom človeka. Ten sa zrodil vlastne už v priemyselnej revolúcii, ktorá priniesla nebývalý rozmach ľudskej spoločnosti prakticky vo všetkých oblastiach. Minulé storočie možno charakterizovať exponenciálnym rastom počtu ľudí, spotreby materiálov a energie, rastom počtu satelitov, patentov, počítačov, áut, liekov, zubných kefiek, prakticky akéhokoľvek ukazovateľa, o ktorom v súvislosti s pokrokom (či „pokrokom“) zväčša uvažujeme. 

Postupne si ľudia začali uvedomovať, že nič nie je zadarmo. S tým, ako sa drali hore krivky výroby a spotreby, klesali parametre kvality životného prostredia a zvyšoval sa obsah oxidu uhličitého v ovzduší. Prvé varovania prírodovedcov pred neudržateľnosťou prebiehajúceho rastu globálnej spoločnosti sa objavili už začiatkom prvej polovice minulého storočia.

Jeden z prvých populárnych dokumentov o príčinách a dôsledkoch klimatickej zmeny sa v USA objavil v roku 1956. Na klimatickú zmenu vtedy hlasno upozornil aj známy spisovateľ sci-fi a popularizátor vedy Isaac Asimov. 

Obr. 2: Symbol antropocénu - podmorská socha v hĺbke 8 metrov "Antropocén" (Zdroj)

Neskoršia vedecká správa americkej Národnej akadémie vied z roku 1979 dospela k záveru, že rast obsahu skleníkových plynov povedie k významnému nárastu globálnej teploty a k zmene klímy. Tieto prognózy sa v zásadných ohľadoch príliš nelíšili od neskorších správ Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC), ktorý sumarizuje najnovšie výsledky v oblasti klimatológie. 

Bola tu tiež publikácia organizácie nazvanej Rímsky klub z roku 1972, ktorého názov pripomína neradostný osud Rímskej ríše. Publikácia Rímskeho klubu nazvaná Limity rastu upozornila, že pokračujúci exponenciálny rast populácie a spotreby energie či ďalších zdrojov prinesie kolaps globalizovanej spoločnosti niekedy v polovici tohto storočia bez ohľadu na technologický pokrok. Odvtedy ľudstvo nasleduje nezmeneným tempom trajektóriu, ktorá vedie neomylne k tomu, pred čím Rímsky klub a ďalší vedci neúspešne varovali a varujú. 

Obr. 3: Ľudská spoločnosť je najdôležitejším geologickým činiteľom súčasnosti - ľudia takpovediac pretvárajú Zem "k obrazu svojmu"

Jedným z najpálčivejších problémov je dominantný vplyv človeka na podnebie, ktorý sa prejavuje rýchlo rastúcimi priemernými teplotami vzduchu, topením ľadovcov a extrémnymi výkyvmi počasia. Nedotknuté nezostali ani tak odľahlé oblasti ako Antarktída či Arktída. Paradoxne, vzdialenú a prakticky neosídlenú Arktídu, ktorá je z dosahu pohľadu ľudí, zasiahli zmeny najvýraznejšie.

Vedci sú si už dnes istí, že ubúdanie ľadu v polárnej oblasti bude mať ďalekosiahle dopady na počasie v podobe náhlych a extrémnych zmien a vytrvalejšieho a intenzívnejšieho sucha, prerušovaného stále častejšími a ničivejšími povodňami. Odhliadnuc od rozsiahlych správ, akými sú tie od IPCC, prakticky každá významnejšia nová štúdia publikovaná v prestížnych impaktových časopisoch dôsledne hovorí o potrebe znižovať globálne emisie skleníkových plynov. Samozrejme za predpokladu, že chceme mať dôstojne obývateľnú a relatívne bezpečnú planétu aj v nasledujúcich desaťročiach a storočiach. Každý týždeň vyjde takýchto štúdií niekoľko, a väčšina z nich hovorí o vážnejších a skorších dopadoch, „ako sa doteraz myslelo“. Objavujú sa stále nové mechanizmy urýchľovania klimatickej zmeny, ktoré v určitom okamihu nebude možné zastaviť. Hranica nebezpečnej zmeny podnebia sa posúva stále nižšie, a spolu s ňou aj množstvo fosílnych palív, ktoré ešte môžeme bezpečne spáliť.

Obr. 4: Klimatická zmena je fenomén globálneho charakteru - zvyšovanie teploty atmosféry či oceánov sa prejavuje svojimi dôsledkami už v aj tak odľahlých oblastiach, akými sú Antarktída alebo Grónsko (na zábere je jazero na povrchu grónskeho ľadovca; Zdroj)

Vráťme sa ale do Varšavy, kde padol termín 2015 a prísľub, že o dva roky v Paríži by sa mali štáty dohodnúť na záväzných opatreniach, ktoré nadobudnú právnu platnosť v roku 2020, a ktoré povedú ku skutočnému znižovaniu globálnych emisií. Málokto tomu však teraz verí. Pravda, vo Varšave sa predsa len niečo zrodilo: rozvinuté krajiny prisľúbili intenzívnejšie rokovania na úrovni ministrov a sľúbili finančnú podporu pre chudobnejších, ktorí trpia a budú trpieť následkami klimatickej zmeny najviac. Konkrétne Rakúsko, Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Nemecko, Nórsko, Švédsko a Švajčiarsko čiastočne prispeli alebo sľúbili prispieť najchudobnejším krajinám v podobe Adaptačného fondu vo výške 100 miliónov dolárov. Ten má pomôcť 48 najchudobnejším krajinám sveta rozbehnúť projekty spojené s adaptáciou na klimatické zmeny. Je to však iba povestná kvapka vody v mori: veď celý tento fond predstavuje menej ako 2 percentá vyčíslených škôd, ktoré spôsobil nedávny hurikán Haiyan na Filipínach.

Pre obmedzenie emisií CO₂ z odlesňovania v rozvojových krajinách, ktoré prispievajú k celkovým emisiám takmer 20 percentami (teda 8 miliardami ton CO₂ ročne), prisľúbili USA, Nórsko a Veľká Británia dotáciami v celkovej výške 280 miliónov dolárov. Ide o najkonkrétnejší a asi aj najvýznamnejší výstup celej konferencie. Aktéri si od neho sľubujú výrazné zlepšenie situácie. Potenciál pre zlepšenie nepochybne existuje, keďže podľa aktuálnych údajov sa síce odlesňovanie v Brazílii od roku 2005 postupne spomaľuje, avšak tento pokles bol viac ako vyvážený nárastom odlesňovania v iných krajinách tropického pásma (Bolívia, Indonézia). Napríklad v lete tohto roku odhalili vedci pomocou satelitu Landsat nelegálne ťaženie dreva v Peru na ploche viac ako 1000 hektárov. Ešte v októbri minulého roka (2012) bola táto časť pralesa neporušená. Len na okraj možno uviesť, že toto odlesnenie znamenalo uvoľnenie viac ako pol milióna ton CO₂. To je však iba nepatrná časť toho, čo by bolo treba pre zmiernenie klimatickej zmeny vykonať.

Obr. 5: Odlesňovanie tropického dažďového pralesa v oblasti brazílskeho mesta Santaren v štáte Pará, na dolnom toku rieky Amazón (Zdroj)

Konferencie vo Varšave sa zúčastnil aj klimatológ Kevin Anderson, odborník na emisné scenáre a možnosti znižovania emisií. Podľa neho najväčší problém predstavuje 1 percento najbohatších ľudí, ktorí prakticky zodpovedajú za 40 až 50 percent všetkých emisií CO₂. Do tejto skupiny ľudí patrí nepochybne aj väčšina klimatológov, ľudí sediacich na klimatických konferenciách a prakticky každý, kto viackrát letel lietadlom. Anderson tvrdí, že ak sa chceme vyhnúť otepleniu o viac ako 2 °C, šancu na postupné zmeny sme už premrhali. Podľa neho by už nestačila ani postupne rastúca globálna uhlíková daň, ktorá predstavuje podstatne efektívnejší nástroj na znižovanie emisií ako súčasný, zjavne nefunkčný systém obchodovania s emisnými povolenkami.

Okrem toho prijatie uhlíkovej dane sa nejaví reálne ani v tých krajinách, kde ju vnímajú ako nástroj znižovania emisií. Napríklad Austrália, ktorá uhlíkovú daň nedávno zaviedla, už uvažuje o jej zrušení. To bolo dôvodom, prečo Austrália nevyslala na rokovanie ministra životného prostredia - prvý krát od čias Kjótskeho protokolu. Súčasný konzervatívny premiér Tony Abbot túto daň nazýva „toxickou daňou“, a na tomto prístupe čiastočne postavil svoju predvolebnú kampaň. A hoci Anderson sa snaží ísť príkladom a znižuje svoju uhlíkovú stopu, takže takmer desať rokov už neletel lietadlom, väčšina ľudí jeho príklad nasledovať nebude.

Pre niektorých predstavuje náznak obratu k lepšiemu spomalenie rastu emisií v posledných dvoch rokoch. Ten je síce pomalší, ako rekordných prvých 10 rokov tohto storočia, stále však nasledujeme pesimistickejšie emisné scenáre, ktoré by pri ich pokračovaní priniesli do konca storočia oteplenie najmenej o 4-5 °C. Navyše spomalenie rastu emisií nesúvisí s racionálnymi riešeniami klimatickej zmeny, ale so spomaľovaním ekonomického rastu v rozvojových krajinách a s pretrvávajúcou ekonomickou recesiou v EÚ, kde sa nezamestnanosť drží na rekordnej úrovni.

V priebehu varšavskej konferencie ohlásili zmiernenie svojich pôvodných zámerov znižovať emisie významní hráči: Japonsko, Kanada, Austrália. Japonci plánujú znížiť svoje emisie do roku 2020 oproti roku 1990 z pôvodných 25 percent o 3,8 percenta, Kanaďania z pôvodných 17 percent len o 0,81 percenta oproti roku 2005, Austrálčania plánujú dokonca zvýšiť svoje emisie o 12 percent (proti pôvodnému zníženiu o 5 percent oproti roku 2000). V prípade Japonska je kľúčovým faktorom zastavenie 50 jadrových reaktorov a nahradenie tohto výpadku predovšetkým fosílnymi zdrojmi, Kanada je zasa závislá od rastúceho vývozu ropy z ropných pieskov a Austrália od rastúceho vývozu uhlia (prevažne do Číny).

Existuje teda východisko? Sotva.

Vyzerá to, že globálne konferencie so stovkami aktérov, z ktorých každý jednotlivec zastupuje záujmy celých štátov, sú pre ľudstvo príliš veľké sústo. Ak je to tak, potom sa každý človek bude musieť s klimatickou zmenou vyrovnať po svojom a podľa svojich schopností a možností.

Poznámka: Text vyšiel v upravenej podobe v denníku Pravda dňa 1.12.2013.

Mgr. Alexander Ač, Ph.D. (Centrum výskumu globálnej zmeny AV ČR, v.v.i., Bělidla 986/4a, 603 00 Brno, Česká republika) - text
Mgr. Jozef Pecho (Ústav fyziky atmosféry AV ČR, v.v.i., Oddelenie klimatológie, Boční II 1401, 141 31 Praha 4, Česká republika) - obrazová príloha