Pre riešenie klimatickej krízy potrebujeme každého človeka

Rozhovor s Dr. Alexandrom Ačom z Centra výskumu globálnej zmeny AV ČR v Brne

V roku 1972 posádka kozmickej misie Apollo 17 poslala na Zem úchvatný záber našej planéty [obrázok nižšie]. Ešte aj dnes ide o najviac používanú fotografiu Zeme, ktorá nám neustále pripomína, akú nádhernú, jedinečnú a živú planétu obývame. Tento odkaz je síce stále dosť aktuálny, no Zem už nie je tým istým miestom, akým bola pred 40 rokmi. Ako sa Zem za takmer polstoročie zmenila, a sú to zmeny, ktoré by nás mali veľmi znepokojovať?

AA: Zmeny životného prostredia za posledných 40 rokov sú dramatické, a mali by znepokojovať každého z nás. Často hovoríme o globálnych zmenách, ale presnejší termín je zhoršovanie podmienok, pretože práve to vo väčšine prípadoch pozorujeme. Za náš krátkodobý blahobyt a pohodlie platíme neúprosnú daň v podobe dramatického a často nenávratného poškodzovania živej, ale aj neživej prírody. Navyše sa rýchlosť zmien zvyšuje exponenciálnym spôsobom, pretože rovnakým tempom narastá aj počet obyvateľov sveta a naša spoločná spotreba planetárnych zdrojov. Asi v najhoršom stave sú oceány, ktoré prišli takmer o polovicu populácie morských rýb a mnohé koralové útesy sa nenávratne zmenšili. Prirodzenú rýchlosť vymierania biologických druhov sme zvýšili sto až tisícnásobne, vyhubili sme mnohé veľké cicavce a takmer všetky nelietavé vtáky. Odlesnili sme milióny hektárov lesa, prehradili všetky najväčšie rieky, využívame takmer 40 % primárnej produkcie rastlín. Ale už aj planéta v roku 1970 by bola pre pračloveka na nepoznanie!

Dnes žije na Zemi o takmer 4 miliardy ľudí viac ako v roku 1972. Okrem toho, ľudia dnes viac ako kedykoľvek predtým túžia po životnom štandarde, ktorý by im umožnil dôstojný život v dostatku. Ako si už aj spomenul, tým sa vytvára väčší tlak na zdroje planéty a verejné statky, ako napr. zemskú atmosféru. Ako si má bežný človek toto všetko spojiť s problémom globálneho otepľovania a klimatickej zmeny?

AA: Klimatická zmena je najvážnejším prejavom tragédie spoločnej pastviny. To, čo patrí všetkým, nepatrí vlastne nikomu. Využívame našu spoločnú atmosféru ako náš spoločný odpadkový kôš. A každý deň prisypeme do nej o čosi viac. Bohatí viac, chudobní menej. Klimatická zmena je tzv. „negatívna externalita“, ktorú odmietame odrážať vo svojich finančných nákladoch. Jednoducho si nechceme odkrojiť zo svojho blahobytu. Stále viac ľudí chce mať stále viac a vyššie platy. Klimatická zmena je nevyhnutným dôsledkom pokračujúceho ekonomického rastu, teda rastu spotreby a výroby. Ten v súčasnosti poháňajú fosílne zdroje. Tieto cenné energetické zdroje vznikali desiatky a stovky milióny rokov. My ich spálime za niekoľko desaťročí.
 

V decembri 2014 si mal v bratislavskom Centre vedecko-technických informácii prednášku, ktorú si začal tým, že Zem má určité planetárne medze (limity). Ak ich ľudia prekročia, hrozia nezvratné zmeny v celom planetárnom systéme, ktoré nakoniec môže ohroziť modernú civilizáciu v podobe, v akej ju poznáme dnes. Mohol by si to bližšie vysvetliť čo to znamená?

AA: Vezmime si príklad Sýrie. Donedávna to bola krajina s rýchlym rastom populácie, zásobami ropy, a schopnosťou uživiť svoju populáciu. Neboli bohatí, ale prežívali. Dnes je to krajina s vyčerpanou ropou, neschopnosťou dopestovať dostatok potravín a klesajúcimi zásobami vody. Jej obyvatelia narazili vo veľkej rýchlosti na limity svojho životného prostredia a nedokázali situáciu riešiť inak, ako občianskou vojnou a následnou migráciou. Nejde pritom o zlyhanie plánovania. Sýrčania sa len vyskytli v zlom čase na zlom mieste. Dnes je krajina na nepoznanie, a trvalo to len niekoľko rokov. My sa chováme podobne, len sme sa ešte natoľko nepriblížili limitom rastu.

Blíži sa ďalší veľký klimatický summit v Paríži, o ktorom sa hovorí, že je to naša posledná šanca, ako odvrátiť najhoršie dôsledky klimatickej zmeny. Vládni delegáti, ale nakoniec aj oficiálni predstavitelia OSN, vrátane Christiany Figueres, ktorá povedie rokovania, sršia optimizmom. Je podľa teba takýto optimizmus namieste? Inými slovami, je možné očakávať, že sa delegáti v Paríži dohodnú na niečom zmysluplnom?

AA: Takmer všetci ľudia sú od prírody optimisti. Máme to v genetickej výbave. Skutoční pesimisti nezanechávajú žiadnych potomkov. Nie je preto prekvapivé, že mnohí účastníci a pozorovatelia, napriek 20 rokom neúspešných rokovaní, vidia možnosť zmysluplnej dohody. Alebo aspoň zásadnej zmeny oproti doterajšiemu vývoju. Hoci sa sám dlhodobo zasadzujem o znižovanie emisií skleníkových plynov, nevidím veľa dôvodov na zmenu. Sľubovať sa dá čokoľvek, ale rozhoduje realita. Tá realita je, že počet obyvateľov sveta narastá, a spolu s ním aj náš výsledný tlak na rast spotreby všetkého. Osobne nedávam príliš vysokú šancu skutočnej, právne záväznej a trestne vymáhateľnej dohody, ak štáty porušia svoje, aj tak nedostatočné, záväzky o znižovaní emisií skleníkových plynov. Dohodu, ktorá by viedla v nasledujúcich piatich rokoch ku globálnemu poklesu emisií, by som považoval za obrovský úspech.

Ako v tejto súvislosti vnímaš postoj najväčších producentov CO2, Číny a USA, ale napríklad aj Indie či Brazílie? Príde Ti, že majú skutočne úprimný záujem o riešenie klimatickej zmeny?

AA: Nemyslím si, že majú naozaj úprimný záujem o znižovanie emisií skleníkových plynov. V USA sa vo veľkom rozbehla ťažba ropy metódou hydraulického štiepenia a jej ťažba donedávna rástla najrýchlejšie v histórii. Podobne aj v prípade zemného plynu. Čína stále stavia uhoľné elektrárne a emisie tú rastú najrýchlejšie na svete, aj keď pomalšie ako v minulosti. Brazília nedokáže výrazne obmedziť ani nelegálne odlesňovanie. India preberá úlohu fabriky pre rozvinutý svet miesto Číny a situácia so znečistením vzduchu je ešte horšia, ako katastrofálna situácia v Číne. Navyše je pre Indov prioritné riešenie chudoby, ktoré zatiaľ prebieha aj za pomoci fosílnych zdrojov. 

Dosť často sa v tejto súvislosti spomína horný limit maximálneho oteplenia o „2 °C“. Existuje vôbec ešte nejaká reálna šanca, že sa takémuto otepleniu vyhneme? A ako by mali vyzerať opatrenia jednotlivých krajín, aby sme minimalizovali šancu, že túto hranicu prekročíme?

AA: Teoretická šanca ešte existuje, reálna už nie. Ak by sme mali dodržať prísne spravodlivý a etický prístup s prihliadnutím na historické emisie, krajiny rozvinutého sveta by mali mať už nulové emisie zo získavania energie (napr. USA). Skutočne spravodlivé riešenie klimatickej zmeny už neexistuje. Je potrebné vyhlásiť zákaz hľadania nových fosílnych zdrojov, vyhlásiť moratórium ťažby 80% uhlia [ktoré sme zatiaľ nevyťažili], 50% ropy a 30% zemného plyn.
 

Ak pripustíme, že oteplenie o 2 °C prekročíme, čo to bude pre svet, pre Európu alebo Slovensko znamenať, ak sa oteplí v priebehu tohto storočia o povedzme 3, 4 či dokonca 5 °C? Je to niečo, s čím ľudský druh má nejakú skúsenosť? Ako bude svet vyzerať pri takomto oteplení?

AA: Svet a teda ani ľudia doteraz nemali skúsenosť ani so súčasnou rýchlosťou otepľovania. Je príliš rýchla pre úspešné prežitie mnohých biologických druhov, ak nie ich väčšiny. Dariť sa bude rôznych patogénom, vírusom, hubovým ochoreniam, hmyzu, a celkovo organizmom s krátkym životom a vysokou schopnosťou prispôsobovania sa. Naopak, vzácne druhy vyhynú ešte o niečo skôr. Bude narušované stále väčšie množstvo fungovania zložitých väzieb v ekosystémoch. Tie sa stanú jednoduchšími, s menším počtom druhov a teda aj menšou bohatosťou života. Na sever budú stále viac a rýchlejšie migrovať nielen rastliny a živočíchy, ale aj ľudia. To už začíname pozorovať dnes. Výrazne poklesne schopnosť planéty uživiť rastúci počet ľudí. Tieto negatívne trendy ďalej skomplikuje skutočnosť vyčerpávania energetických a ďalších zdrojov, ako nás pred viac ako 40 rokmi varoval Rímsky klub.
 

Dobré je, že si spomenul práve migráciu ľudí. Dá sa už dnes hovoriť o tom, že klimatická zmena, extrémy počasia alebo napríklad aj zhoršujúca sa geopolitická situácia vedie k masovej migrácii? Mohol by si uviesť nejaké konkrétne príklady?

AA: Nepochybne. Súčasná vlna masovej migrácie s krajín Afriky a Blízkeho východu sa nám o pár rokov bude zdať ako prechádzka ružovou záhradou. Kombinácia sucha, vyčerpávania ropy a rastúca populácia vyústila do občianskej vojny v Sýrii. Ľudia začínajú utekať aj z brazílskeho Sao Paula, kde je extrémne sucho. Náboženský extrémizmus je iba dôsledkom týchto javov a slúži na presadzovanie vlastných záujmov na úkor druhých. Na delenie ľudí na dobrých a zlých. Problém je však v nás, všetkých.

V nedávnom rozhovore pre DV TV si spomínal, že k veľmi rýchlym klimatických zmenám dochádza aj v Arktíde, ktorá je síce od Českej republiky či Slovenska dosť ďaleko, ale význam týchto zmien by sme nemali podceňovať Prečo? V čom tkvie riziko alebo hrozba toho, že v Arktíde mizne napr. morský ľad ?

AA: Arktída sa otepľuje 2-3 krát rýchlejšie ako zvyšok planéty. To prispieva k zmene charakteru doteraz ustáleného počasia, ktorému je prispôsobené poľnohospodárstvo a aj technická infraštruktúra. Vlny horúčav a suchá na strane jednej, striedané intenzívnymi lejakmi čí dlhotrvajúcimi dažďami na strane druhej, predstavujú rastúce riziko pre úrodu a poškodzujú budovy, či ďalšie dôležité štruktúry, o ľudských životoch ani nehovoriac. Rýchlosť ubúdania arktického ľadu nemá v histórii žiadne precedensy, a podobná bude aj zmena charakteru počasia. Aj keď sú opatrenia na tieto zmeny možné a čiastočne sa aj realizujú, bez riešenia príčiny otepľovania nemôžu byť dostatočné a úspešné.

Je vôbec možné sa na oteplenie o viac ako 3 či 4 °C [na globálnej úrovni] adaptovať, bez toho, aby sme docielili nejakú efektívnu dohodu o zmierňovaní klimatickej zmeny redukciami ľudských emisií skleníkových plynov? A čo optimizmus technokratov, ktorí sa spoliehajú na to, že klimatickú zmenu zvládneme aj vďaka novým technológiám. Zdieľaš tento optimizmus, a ak nie, prečo?

AA: Úspešne adaptovať sa nepodarilo všetkým ani na oteplenie o 1°C. Kto hovorí o „úspešnej“ adaptácii na 3-4 °C v priebehu 100 rokov má silný zmysel pre čierny humor, alebo jednoducho nevie, o čom hovorí. Navyše najmenšiu možnosť sa adaptovať majú ľudia v chudobných regiónoch sveta, ktorí k problému klimatickej zmeny prispeli najmenej. Európa sa už teraz nevie vyrovnať s príchodom milióna utečencov a xenofóbia a rasizmus pomaly, či skôr rýchlo, dostávajú zelenú. Čo sa bude diať, keď sem budú čoskoro prúdiť ďalšie milióny? Budeme sa stále hrať na adaptáciu?

Technokrati zabúdajú, že všetky technológie majú vedľajšie účinky. Keď automobily nahradili kone, ľudia ich vítali ako čisté technológie. Mestá sa zbavili konského trusu, a čistého vzduchu bolo dostatok, aby sa znečistenie z áut bez povšimnutia rozptýlilo. O CO2 vtedy nikto ani netušil. Navyše riešením problémov vytvárame iné, stále zložitejšie problémy, ktorým rozumie stále menej a menej ľudí. Pri riešení zložitejšieho problému potrebujete nielen viac zdrojov, ľudí, a času na jeho vyriešenie, ale narastá aj čas potrebný na realizáciu tohto riešenia. Tu narážame na limity ľudskej inteligencie, ktorá sa časom príliš nemení, a ak, tak skôr klesá. Ak by sme však ignorovali tieto dva limity, teda limity samotných technológií a limity ľudského umu, je tu tretí faktor „konečnosti“ planéty. Množstvo drvivej väčšiny zdrojov pre naše aktivity je obmedzené a začíname ich vyčerpávať od prvého dňa existencie danej technológie. Preto hlavný problém z tohto pohľadu predstavuje narastanie svetovej populácie a rast spotreby jednotlivcov.
 

A čo geoinžinierstvo či technológie tzv. negatívnych emisií CO2? Je toto cesta, alebo naopak, môžu tieto prístupy našu situáciu ešte viac zhoršiť?

AA: Nie je to cesta. V čase, keď sú ročné globálne emisie všetkých skleníkových plynov na úrovni 50 miliárd ton CO2, uvažovanie o geoinžinierstve a technológiách negatívnych emisií je nebezpečné. Dáva nám pocit falošného bezpečia, že klimatickú zmenu za nás vyrieši niekto iný v budúcnosti, pričom my môžeme pokračovať v rovnakom deštruktívnom správaní, ako doteraz. O týchto veciach sa musíme baviť, ale v tom kontexte, že náš problém neriešia.

 

Nie sú to však len ľudia, ktorí sú už dnes klimatickou zmenou postihnutí. Vo veľkom ohrození je aj globálna biosféra a život ako taký. Sme teda na prahu ďalšieho veľkého a globálneho vymierania? A do akej miery ho môže klimatická zmena v budúcnosti ešte viac urýchliť?

AA: Masové vymieranie druhov prišlo dávno pred príchodom klimatickej zmeny. Ako sme postupne osídľovali planétu, mizla pôvodná mega-fauna. Tie druhy čo prežili do súčasnosti, sú už len zlomkom pôvodných populácií, a mnohé sú na hranici prežitia. Oceány sú vylovené, pôvodné lesy takmer neexistujú a tie čo zostali, sú prázdnejšie. Preto dnes potrebujeme obhospodarované polia a lesy, rybie farmy či skleníky, ktoré nám za pomoci fosílnej energie zabezpečia prebytok, a pritom kvalita potravín rýchlo klesá. Odkedy ľudia začali žiť usadlým spôsobom života pred asi 10 000 rokmi, a dokázali vytvárať prebytky potravy na úkor degradácie životného prostredia, prišli o skutočnú trvalú udržateľnosť. Klimatická zmena dlhodobú degradáciu životného prostredia iba urýchli. Odhady ekológov, koľko percent druhov v tomto storočí môže vyhynúť sa líšia, ale väčšina z nich sa pohybuje v desiatkach percent. Než však k tomu dôjde, obrovské problémy budeme mať my sami. 

Veľmi zaujímavé je aj to, že do Paríža smerujú aj predstavitelia niekoľkých stoviek najväčších svetových miest a metropolí? Z nejakého dôvodu je iniciatíva miest ohľadom zmierňovania a adaptácie na klimatickú zmenu silnejšia ako v prípade národných štátov. Prečo je tomu tak? Existuje nejaký dôvod si myslieť, že prejavy a dôsledky KZ budú práve v mestách, dokonca aj pri oteplení o menej ako 2 °C, nezvládnuteľné?

AA: Áno, mestá a ich obyvatelia budú prejavmi otepľovania trpieť najviac. Už dnes je vo veľkých mestských metropolách pri bezveternom horúcom dni o 10 °C či dokonca viac stupňov vyššia teplota ako v okolí. Pri vlne horúčav v Európe v roku 2003 zomierali najmä starší ľudia v prehriatych príbytkoch Paríža bez možnosti sa schladiť. Možnosti, ako sa adaptovať existujú, ale znovu platí, že je to možné iba v prípade bohatších miest a štátov. Mnohé metropoly sú tak preľudnené, že vysadiť čo len pár stromov je veľký problém. Aj keď v súčasnosti prevláda skôr trend migrácie ľudí do miest, je možné, že čoskoro budeme svedkami opačného javu, inak povedané, ľudia budú mestá opúšťať.

V nedávnej štúdii v časopise Nature vyšiel článok, ktorého závery hovoria o tom, že v oblasti Perzského zálivu a Arabského polostrova budú letné teploty koncom tohto storočia tak extrémne, že to bude na hranici prežitia. Ako by mali podľa teba vyzerať mestá, aj v Európe či v na Slovensku, aby sa dokázali extrémnym letným horúčavám [a napríklad aj suchu] prispôsobiť?

AA: Mestá by mali mať čo najviac vegetácie, priepustné povrchy a vodné plochy, obydlia s minimálnou spotrebou energie, centrá úplne uzatvorené pre osobnú automobilovú dopravu, hromadná doprava by mala byť plne elektrifikovaná a zásobená z obnoviteľných zdrojov. To by bol dobrý začiatok na ceste k udržateľnosti a úspešnej adaptácii miest a ľudí v nich.
 

A čo globálna potravinová bezpečnosť? Častokrát počúvame argumenty typu, že vyššie teploty a vyššie koncentrácie CO2 budú pre rastliny skôr prospešné. Ty, ako rastlinný fyziológ sa zaoberáš meraním tokov uhlíka medzi rastlinami a atmosférou. Sú takéto argumenty namieste? Ak sa bude teda ďalej otepľovať, bude to pre svet znamenať väčší nedostatok potravín alebo naopak hojnosť?

AA: Mierny a postupný rast teploty a CO2, spolu s dostatkom vlahy a živín v pôde je naozaj prospešný. Rýchle striedanie extrémnych prejavov počasia, šírenie škodcov a ich rastúca rezistencia voči pesticídom, klesajúca kvalita a erózia pôd, však prevážia nad spomínanými pozitívnymi dôsledkami. Málo známa je aj skutočnosť, že rastúce CO2 zvyšuje chuť hmyzu do jedla a zároveň oslabuje obranné mechanizmy rastlín voči nemu. Z paleoklimatológie vieme, že počas teplejších období bolo rozšírené rozsiahlejšie poškodenie rastlín hmyzom. Postupné otepľovanie, povedzme 100-násobne pomalšie ako to súčasné, by mohlo byť pre celkovú úrodu (výnosy) či život na Zemi pozitívne.

Pápež František vo svojej nedávnej encyklike, Laudato si’, upozornil na to, že pre riešenie klimatickej zmeny potrebujeme každého človeka na Zemi, a tiež, že zmierniť KZ či uchrániť nielen najchudobnejších pred jej dôsledkami by malo byť morálnym a etickým imperatívom pre všetky vlády a ľudí? Ako to myslel? Prečo klimatická zmena je dnes už viac vnímaná skôr ako morálny [etický] a nie výlučne len ako odborný a vedecký problém?

AA: Myslím, že Pápež situáciu popísal veľmi presne. Príčiny a dôsledky klimatickej zmeny majú veľmi silný etický a morálny rozmer. Pravdepodobne oveľa silnejší a závažnejší, ako si väčšina ľudí chce či dokonca dokáže uvedomiť. Naša schopnosť vnímať problematiku klimatickej zmeny vypovedá zároveň o našej schopnosti myslieť aj na druhých, nielen na seba. Pápež vidí skutočnosť, že najviac trpia negatívnymi prejavmi klimatickej zmeny práve ľudia, ktorí sa jednak na jej vzniku takmer nepodieľajú, ale navyše nemajú ani prostriedky, ako jej čeliť. Ak by sme sa mali chovať ako skutoční kresťania a morálni ľudia, nemalo by nám byť utrpenie iných, na ktorom máme svoj podiel, ľahostajné. Veda svoj verdikt už vyjadrila a predostrela aj riešenie klimatickej zmeny – teda zníženie emisií skleníkových plynov na minimum. Technológie síce môžu pomôcť, ale rozhodujúce bude zmeniť správanie k sebe a k ostatným. Ak sa tak nestane, čaká nás budúcnosť rastúcich konfliktov, náboženských a rasových nepokojov, rastúcej sociálnej nerovnosti.

Ak si teda pripustíme, že hlavným problémom globálnej otepľovania je nielen súčasná forma kapitalistickej spoločnosti, ktorá drancuje prírodné zdroje, ale aj náš rastúci dopyt po čoraz väčšom množstve tovarov a služieb, a teda náš bezbrehý konzum, ako by sme z tejto situácie mohli vyjsť ako víťazi? Ako by podľa teba mohla vyzerať udržateľná spoločnosť a spoločenský systém, ktorý by dokázal ekonomicky prosperovať aj bez toho, aby si pílil pod sebou konár, na ktorom sedí? Akú novú paradigmu svet potrebuje? Známa kanadská novinárka a spisovateľka, Naomi Klein, hovorí často v tejto súvislosti o akejsi forme environmentálneho socializmu. Je jej predstava utopická alebo to môže byť ten smer, ktorý hľadáme?

AA: Je nevyhnutné, aby sa stabilizoval počet obyvateľov sveta. Najbohatšie vrstvy spoločnosti by sa mali vzdať značnej časti svojho majetku a príjmov v prospech najchudobnejších. Nehovoríme o rovnostárskej spoločnosti, ale o spoločnosti s udržateľnými a prirodzenými nerovnosťami. Je tiež nutné reformovať globálny finančný systém založený na frakčnom rezervnom bankovníctve, ktorý pre svoje fungovanie vyžaduje rast dlhu a spotreby. To všetko by bol ale len začiatok. Musíme tiež výrazne znížiť svoju globálnu ekologickú stopu, keďže tá je už príliš vysoká. Jej stabilizácia ani zďaleka nestačí. Obávam sa ale, že ktorýkoľvek z kľúčových krokov prospievajúci k udržateľnosti by narazil na tvrdý odpor verejnosti. Myšlienka Naomi Kleinovej je teda sympatická a dobre myslená, ale nemyslím si, že je realizovateľná vo významnejšom (globálnom) rozsahu. Už si bol niekedy na masovom proteste, kde by ľudia demonštrovali za zníženie svojich platov, alebo poznáš politickú stranu, ktorá má za cieľ znižovanie HDP? Ja nie.

O podobnej akcii som veru ešte nepočul. Zrejme nikto nebude chcieť dobrovoľne znížiť svoje nároky a požiadavky na životný štandard a začať žiť striedmejšie. Možno to súvisí aj s ľudskou psychikou a tým, ako reagujeme na akútne a bezprostredné hrozby. Prečo je podľa teba tak ťažké pre človeka a spoločnosť prijať zodpovednosť za tento problém? Musí sa skutočne až niečo katastrofálne stať, aby sme konečne začali konať?

AA: V prípade klimatickej zmeny nejde o „akútne a bezprostredné“ riziko. Evolúcia a selekčný tlak nás prispôsobili reagovať na bezprostredné hrozby, s ktorými sa vieme reálne vysporiadať. Sme prispôsobení spájať si udalostí, ktoré jasne dokazujú príčinu a následok v pomerne krátkom čase. Klimatická zmena pre nás bohužiaľ predstavuje takmer dokonalú hrozbu. Nemá tvár, nedesí nás, nie je okamžitá, nie je zrejmá, a nemá jednoduché príčiny ani riešenia. Je pre nás oveľa jednoduchšie túto hrozbu zatláčať do podvedomia, a dúfať, že to vyrieši niekto za nás. Alebo naše deti či vnuci. Kedysi som sa domnieval, že rastúci výskyt a rozsah prírodných katastrof zhoršený klimatickou zmenou, prispejú k jej riešeniu. Už si ale nemyslím ani to, pretože sa to deje, a globálne emisie stále rastú. A keď nerastú, súvisí to s ekonomickými problémami, nie systémovými riešeniami. Možno by pomohlo, keby sa zrazu odlomila polovica ľadovcového príkrovu Grónska. Ale nie som si istý.

Niektorí odborníci si myslia, že by náš prístup k zdrojom planéty či klíme zmenilo to, keby všetky známe environmentálne škody [tzv. externality] boli zahrnuté do konečných cien tovarov, ktoré si dennodenne kupujeme. V tejto súvislosti sa v posledných rokoch asi najviac spomína tzv. uhlíková daň či tvrdšie environmentálne regulácie. Je takáto predstava kompatibilná s dnešnou formou kapitalizmu a demokracie? Existujú už nejaké pozitívne príklady toho, že uhlíková daň skutočne prináša ovocie?

AA: Určite by to pomohlo, ale zrejme ani to nie je postačujúce riešenie. Máme pozitívne príklady krajín, kde podobné opatrenia fungovali v zmysle zníženia uhlíkovej stopy. Napríklad vo Švédsku, krátkodobo v Austrálii, než bola daň zrušená, alebo niektorých provinciách Kanady. Nie je isté, či by globálnu uhlíkovú daň súčasný spôsob fungovania spoločnosti prežil. Ekonómovia či správa IPCC tvrdia, že náklady spojené s riešením klimatickej zmeny sú nízke, a môžeme dokonca pokračovať v ekonomickom raste, takmer ako doteraz. Nemyslím si, že tieto ekonomické modely či prognózy popisujú realitu. Prikláňam sa k alternatívnemu pohľadu, že riešenie klimatickej zmeny nie je zlučiteľné s pokračovaním ekonomického rastu, prinajmenšom nie takého, na aký sme zvyknutí. Istá je ale jedna vec. Či už sa k riešeniu klimatickej zmeny a ďalších ekologických problémov postavíme čelom, alebo ich naďalej budeme ignorovať, podobne ako doteraz, budúcnosť nasledujúcich 50 až 100 rokov, bude veľmi odlišná od minulosti za rovnaké obdobie.

Odporúčané čítanie: Ešte môžeme zabrániť najhorším dôsledkom klimatickej zmeny