Koniec éry fosílnych palív?

Nová klimatická dohoda z Paríža prináša len ďalšie sľuby, no žiadne konkrétne kroky

Mnohí považujú novú klimatickú dohodu za veľké diplomatické víťazstvo. Diplomatický triumf to bezpochyby aj je. Veď trvalo neuveriteľných 50 rokov, kým politickí lídri sveta prejavili vôľu uznať, že klimatická zmena je globálny problém a je potrebné s ním niečo zásadné robiť. A práve tu narážame na problém. Text novej dohody je síce plný grandióznych a ambicióznych cieľov, ktoré prekonali aj tie najväčšie očakávania, no v celom dokumente nenájdete jedinú zmienku o tom, ako ich naplniť.

Delegáti si teda opäť raz nechali otvorené dvierka pre ďalšie rokovania, ktoré možno niekedy v budúcnosti prinesú konkrétny právny nástroj, ako niesť finančnú zodpovednosť v prípade nenaplnenia sľubov o znížení emisií skleníkových plynov. Ak sa na celú vec pozrieme realisticky a odmyslime si aj všadeprítomné a nadnesené politické klišé, nemožno výsledok viac ako 20 ročného snaženia svetového spoločenstva hodnotiť bez podivnej zmesi nádeje, ale aj rozčarovanosti, ba až zdesenia.

Aj keď dohodnutý cieľ udržať globálnu teplotu výrazne pod úrovňou 2 stupňov Celzia je možné určite vnímať ako veľký úspech konferencie, po preštudovaní konečnej verzie dohody je jasné, načo sa politici pri jeho budúcom napĺňaní spoliehajú najviac. Tým niečím sú drahé a zatiaľ vo väčšom rozsahu takmer nevyskúšané technológie odstraňovania obrovského množstva oxidu uhličitého z atmosféry. Aby však takéto riešenie bolo účinné, museli by sme po roku 2020 každoročne zachytiť z atmosféry viac ako 10 miliárd ton CO2, čo je množstvo približne odpovedajúce záchytu všetkých rastlín na pevninách. Rozsah takéhoto projektu je aj preto zatiaľ mimo naše technologické možnosti. Ak sa nakoniec takéto technológie ukážu ako nerealizovateľné, či po realizácii dokonca škodlivé, celý plán vyhnúť sa veľmi nebezpečnému otepleniu sa zosype ako domček z kariet.

Ale čo v prípade, ak by sme s týmito technológiami nepočítali? Vyhnúť sa kritickému otepleniu by teoreticky ešte šlo, no reálnosť tohto cieľa je mimoriadne neistá. Vyžadovalo by si to nepredstaviteľné odhodlanie razantne znižovať emisie na globálnej úrovni. Rýchlejšie, ako pri tých najväčších ekonomických recesiách v minulosti. Za predpokladu, že vrchol emisií dosiahneme až okolo roku 2030, čo je celkom reálny scenár, s ktorým počíta aj parížska dohoda, pokles emisií by musel byť na úrovni 10 až 15 percent ročne. A znamenalo by to jediné. Ak berieme problém klimatickej zmeny vážne, kľúčom k úspechu sme predovšetkým my, jednotlivci. Asi 10 percent globálnej populácie, ktorá je zdrojom až polovice emisií CO2, by takmer okamžite musela výrazne znížiť svoju spotrebu energie a tovarov.

Okrem toho, vyžadovalo by si to promptné riešenie emisií z leteckej a námornej dopravy, ktoré v súčasnosti veľmi rýchlo rastú. O emisiách z dopravy, ktoré odpovedajú emisiám Nemecka a Veľkej Británie, sa vôbec nehovorilo. Rovnako sa nehovorilo ani o konkrétnych krokoch a iniciatívach, ako odvrátiť najhoršie dôsledky klimatickej zmeny. Netreba sa preto čomu čudovať, že niektorí poprední klimatológovia nešetrili kritikou. Tá najtvrdšia prišla od Jamesa Hansena, „otca“ upozorňovania na problém globálneho otepľovania, ktorý označil rokovania za podvod a zbytočnú maškarádu, ktorá nás všetkým môže prísť veľmi draho.

Preto, aj keď je takmer všetkými svetovými médiami dohoda prezentovaná ako zásadný posun vpred, zatiaľ nemáme veľa dôvodov na optimizmus. Istou nádejou je možno len to, že konečne existuje akási vôľa zo strany bohatých krajín dohodnúť sa s rozvojovými na jednotnom postupe, ako znižovať emisie. Toto gesto však malo prísť už dávno, možno už v roku 1992 na Summite Zeme v Rio de Janeiro.

Ozývajú sa tiež vzletné ódy, že dohoda bude znamenať koniec éry fosílnych palív. Nič také ale v dohľadnej budúcnosti nehrozí. Opak je pravdou. Svet plánuje postaviť viac ako 1000 nových uhoľných elektrární, či investovať desiatky miliárd do hľadania a sprístupnenia ťažby nekonvenčných zásob ropy a zemného plynu. Pokiaľ nebude na uhlie a ďalšie fosílne palivá vyhlásené moratórium ich ťažby, alebo aspoň uvalená uhlíková daň, alebo nebudú jednotlivými štátmi zavádzané prísne regulácie ich spotreby, nemožno dúfať v pokles ich spotreby. Jednoducho povedané, pokiaľ budú fosílne palivá stále štedro dotované, závislosti na nich sa tak rýchlo, ako by bolo potrebné, nezbavíme.

Veľkou prehrou tohto tragikomického príbehu je aj to, že delegáti odmietli diskutovať o konkrétnych záväzkoch, o koľko znížiť svoje emisie a ako dosiahnuť stav, kedy globálna koncentrácia CO2 už ďalej nebude rásť. V dohode stojí len veľmi neurčito definované obdobie, kedy by sa tak malo stať: druhá polovica tohto storočia, čiže najneskôr rok 2099. Koľko z účastníkov prelomovej konferencie bude ešte nažive?

Súčasné sľuby jednoducho nestačia. Z pohľadu otepľovania a hroziacich dôsledkov klimatickej zmeny je to príliš neskoro. Rétorická snaha obmedziť oteplenie na 1,5 °C je síce sympatická, no vo vzduchu ostala visieť nezodpovedaná otázka, či je vôbec takýto cieľ reálne dosiahnuteľný, a to nielen z pohľadu súčasnej vysokej koncentrácie CO2. Dnes je v našej atmosfére už dostatok uhlíka na to, aby sa oteplilo o ďalších aspoň 1,5 stupňa Celzia, teda o 2,5 stupňa v porovnaní s obdobím pred 250 rokmi.

Každopádne, nech už si myslíte o výsledku COP 21 čokoľvek, až nasledujúce mesiace a roky ukážu, či svetové spoločenstvo, a predovšetkým najväčší producenti CO2 (Čína, USA, EÚ a India) problém globálneho otepľovania berú vážne, a ako úprimne sú schopní sa mu reálne postaviť a navrhnúť zmysluplné kroky k náprave. Reálne kroky politikov a biznisu tomu zatiaľ v jednotlivých krajinách nenasvedčujú. Najväčšia obava, a to nielen klimatológov, spočíva ale v tom, že ak sa aj vydáme cestou výrazných škrtov emisií skleníkových plynov, bude to všetko nakoniec len preto, aby na tom opäť raz niekto poriadne zbohatol. Inak povedané "ekonomika ako doposiaľ" v praxi.

Jozef Pecho, Alexander Ač