Zdá sa, akoby sa bohovia riadiaci pozemské počasie v posledných rokoch
úplne zbláznili. Azda nie je dňa, kedy by sme v hlavných titulkoch novín
alebo webových spravodajstiev nečítali o katastrofálnych záplavách, pustošivom
suchu, vlnách horúceho počasia, požiaroch, hurikánoch či v zime o neobyčajne
silných fujaviciach, ktoré na striedačku postihujú rôzne kúty sveta. Na objektívny
nárast extrémnosti počasia, a to najmä v období posledných 40 rokov,
pritom poukazujú aj kvantitatívne indexy, ako napríklad CEI index (ClimateExtreme Index - NOAA), používaný v Spojených štátoch amerických. Extrémnosť
počasia však nie je len problémom amerického kontinentu. Jej náporu sme
vystavení aj my, Európania, či obyvatelia Slovenska, a to bez rozdielu. Aj
na našom území sa v posledných dvoch desaťročiach začali vyskytovať
poveternostné (búrky, extrémne zrážky, vlny horúčav, atď.) a klimatické (sucho)
extrémy s pozoruhodne väčšou frekvenciou, než tomu bolo v predošlom období.
Vlny horúčav z rokov 1992, 1994, 2003 či 2007, extrémne sucho z rokov
2003 či 2011-2012 alebo mimoriadne povodne z rokov 1997-1998, 2006, či
predovšetkým 2010, sú len vybranými príkladmi. Nárast extrémnosti počasia je
jedna vec, no schopnosť prisúdiť mu konkrétnu príčinu je vec druhá. Mnohých z vás,
či už pracujete v samospráve, súkromnom či verejnom sektore, však celkom
určite zaujíma odpoveď na otázku: „Aký podiel z tohto nárastu extrémnosti
je možné prisúdiť človekom podmienenej klimatickej zmene?“
Ešte donedávna nebola dokonca ani vedecká klimatologická obec ochotná sa
nad vzájomným prepojením extrémov počasia a klimatickej zmeny ani len
zamyslieť, nieto ešte tento problém vysvetľovať, či dokonca naň upozorňovať.
Ako sa však objavujú stále novšie a novšie vedecké dôkazy o tom, že
vzájomné prepojenie týchto dvoch fenoménov nie je len otázkou náhody, karta sa
začína obracať. Dokonca aj donedávna skeptickejší meteorológovia a klimatológovia
si začínajú uvedomovať, že svojim „NIE“ tomuto prepojeniu rozhodne nehovoria
celú pravdu.
Mnohé z dnes používaných metodík v rámci atribučných
štúdií (ide o štúdie zamerané na výskum odozvy vybraných atmosférických procesov
a fenoménov na zmeny chemizmu atmosféry) dokážu veľmi presne aplikovať/
reprodukovať vplyv zosilneného skleníkového efektu, vznikajúceho ako dôsledok
rastúcej koncentrácie CO2 (dnes už celkom isto vieme, že
koncentrácie tohto plynu sú najvyššie za posledných minimálne 800 tisíc rokov – niektoré štúdie dokonca hovoria o najvyšších hodnotách za posledných 15-20
miliónov rokov), na rôzne komponenty klimatického systému Zeme – od samotnej
atmosféry až po ľadovce, hydrologický či uhlíkový cyklus a biosféru. Priamy vplyv zvýšených koncentrácií CO2 na klimatický systém, a predovšetkým
jeho atmosférickú časť, je dnes síce už veľmi dobre objasnený, no niektoré
menej zreteľné prepojenia sú stále predmetom veľmi intenzívneho výskumu (napr.
vplyv ľuďmi podmieneného otepľovania na medzidennú premenlivosť počasia).
Tiež
však netreba zabúdať ani na to, že fyzikálne väzby medzi teplejšou atmosférou a extrémnosťou
niektorých atmosférických procesov sú dnes už tiež vcelku dobre pochopené.
Napríklad vieme, že teplejšia atmosféra obsahuje väčšie množstvo energie, ktoré
podporuje vznik silnejších búrok, intenzívnejších vĺn horúčav, ale aj výraznejšieho
sucha. To však nie je ani zďaleka všetko. Teplejšia atmosféra je totiž schopná obsiahnuť
aj väčšie množstvo vodnej pary, čo je dané nielen fyzikou „zahriateho plynu“,
ale aj prostým faktom, že teplejší povrch oceánov dotuje atmosféru stále väčším
množstvom vzdušnej vlhkosti. To energetický potenciál atmosféry ešte
zvyšuje. Väčšia vlhkosť atmosféry totiž neznamená len intenzívnejšie dažďové
alebo snehové zrážky, ale aj väčšie množstvo tzv. skrytého latentného tepla,
uvoľňujúce sa pri kondenzácii vodnej pary, ktoré atmosférickým procesom dodáva
väčší impulz a dynamiku.
Teplejšia morská voda neprispieva však len k intenzívnejšiemu výparu a vlhšej
atmosfére. Tepelná expanzia morskej vody sa v súčasnosti podieľa minimálne
z 2/3 na celkovom náraste hladín svetových oceánov. Niečo by o následkoch tohto
fenoménu mohli rozprávať predovšetkým pobrežné komunity, ktoré každým rokom
musia znášať čoraz väčší nápor morského príboja, a to najmä počas extrémne
veterného počasia. Zvlášť v kritickej situácii sa nachádzajú regióny
vystavené pôsobeniu stále silnejších tropických cyklón (východné pobrežie USA,
Karibik, JV Ázia, atď.). Teplejšie moria prispievajú nielen k ich väčšej a
ničivejšej sile, ale aj k ich potenciálne dlhšiemu trvaniu a väčšiemu
priestorovému rozšíreniu (cyklóny sa dostávajú do väčších vzdialenosti od
miesta pôvodu). Tieto faktory zohrali svoju nezanedbateľnú úlohu aj pri
nedávnej „super-búrke“ Sandy, ktorej náhle a veľmi razantné zintenzívnenie
v blízkosti východného pobrežia New Jersey bolo dôsledkom nadnormálne vysokých teplôt Atlantického oceánu.
Nedávny výskum tiež vniesol trochu viac svetla do predtým len intuitívne chápaného
prepojenia medzi klimatickou zmenou a nárastom extrémnosti počasia na
severnej pologuli. Hlavným kľúčom k jeho objasneniu sa pritom stala Arktída.
Dnes vieme objektívnymi pozorovaniami a meraniami preukázať, že oblasť
Arktídy sa v súčasnosti otepľuje minimálne dvojnásobným tempom než zvyšok
severnej pologule, a to najmä v dôsledku rýchleho ústupu morského zaľadnenia, skoršieho topenia snehu na jar a výraznejšieho prenosu tepla a vlhkosti do Arktídy z miernych šírok prostredníctvom atmosférickej cirkulácie.
Otepľovanie Arktídy tak nie je spôsobené len primárnym otepľovaním atmosféry kvôli
zvyšujúcej sa koncentrácii CO2, ale aj fenoménom označovaným ako „arktický
zosilňujúci efekt“ (Arctic amplification). Tento spätno-väzbový mechanizmus
podporený najmä tmavnutím povrchu oceánu a pevniny, v dôsledku stále
častejšej absencie bieleho snehu a ľadu, vedie nielen k výraznejšiemu
otepleniu atmosféry Arktídy, ale znižuje aj teplotný rozdiel (gradient) medzi
polárnymi a miernymi šírkami severnej pologule.
Vedecké štúdie naznačujú, že zmierňovanie tohto teplotného rozdielu priamo
vedie k zoslabovaniu západného (zonálneho) prúdenia vzduchu – teda toho
prúdenia, ktoré v našich zemepisných
šírkach zmierňuje teplotné rozdiely medzi zimou a letom. Oslabenie
západného prúdenia má zásadný vplyv aj na smerovanie a deformáciu dráhy
vysokorýchlostného prúdenia vzduchu blízko tropopauzy – tzv. jet streamu.
Slabšie zonálne prúdenie vedie k tomu, že dráha polárneho jet stremu, na
ktorú sú napojené aj frontálne systémy ovplyvňujúce počasie u nás na
Slovensku a v strednej Európe, sa stáva vlnitejšou, čo znamená, že
amplitúda slučiek jet streamu sa zväčšuje. Tým sa spomaľuje aj samotný západo-východný prenos vzduchových hmôt, napr. od Atlantiku nad európsky
kontinent. Prúdenie vzduchu na severnej pologuli sa tak stáva viac
meriodionálnejšie (vzduch prúdi častejšie z juhu na sever alebo naopak),
čo vedie k väčšej extrémnosti počasia a vzniku tzv. blokujúcich (perzistetných) tlakových útvarov, predovšetkým blokujúcich anticyklón. Tieto
poveternostné podmienky môžu spôsobovať pretrvávajúci charakter určitého typu
počasia nad konkrétnym regiónom počas pomerne dlhého obdobia – blokujúca
anticyklóna vedie v teplej časti roka k suchému a horúcemu počasiu
(vlny horúčav; príkladom môže byť vlna horúčav v Rusku v roku 2010),
zablokovaná brázda nízkeho tlaku naopak vedie k vlhkým (daždivým) a chladným
anomáliám, ktoré môžu viesť napríklad až k povodniam (v zime k veľkým
prívalom snehu).
Netypickému chovaniu jet streamu je možné z nedávnej doby prisúdiť
hneď niekoľko významných poveternostných a klimatických anomálií. Veľmi dobrým
príkladom je najmä abnormálne chladné zimné počasie s bohatou nádielkou
snehu v západnej a strednej Európe z posledných rokov (zimy
2009/2010, 2011/2012, atď.), alebo napríklad aj mimoriadne povodne v Španielsku,
Číne, či v Pakistane, či extrémne suché počasie v Rusku v roku 2010,
prípadne na juhozápade a v centrálnych častiach USA v rokoch
2011 a 2012 (to isté platí aj pre územie Slovenska v rovnakom období).
Zdá sa, že klimatická zmena nie je už len o dlhodobom raste globálnej teploty vzduchu a oceánov, ale aj o meniacom sa charaktere počasia, ktoré nás ovplyvňuje každým dňom. Vrásky na tvári našej atmosféry v dôsledku stále sa hromadiacich skleníkových plynov sa stávajú nielen zreteľnejšími a viditeľnejšími, ale ako sa zdá, pre fungovanie tejto spoločnosti, aj naliehavejšími. Pokiaľ si neuvedomíme toto zdanlivo neexistujúce prepojenie „klimatická zmena – extrémnosť počasia“, náš odmietavý postoj nás môže vyjsť v budúcnosti veľmi draho. Jedinou, snáď pozitívnou správou je v tejto súvislosti len to, že stále extrémnejšie počasie začína pomerne rýchlo nahlodávať základné tézy popieračov klimatickej zmeny – zdá sa, že arzenál ich zdanlivo nepriestrelných argumentov sa začína povážlivo vyprázdňovať. Je teda najvyšší čas sa začať pripravovať na extrémne počasie, ktoré sa môže už v najbližšej budúcnosti stať novým štandardom.
Poznámka: Pôvodný text profesorky Jennifer Francis, Ph.D. bol upravený a doplnený Mgr. Jozefom Pechom (UFA AV ČR).
Zdroje
http://www.skepticalscience.com/cooling-oceans-intermediate.htm http://www.ncdc.noaa.gov/extremes/cei/
http://pdf.wri.org/connection_between_climate_change_and_extreme_weather.pdf http://www.lmd.ens.fr/wavacs/Lectures/Randel-3.pdf
http://www.wunderground.com/blog/JeffMasters/comment.html?entrynum=1255 http://lightning.sbs.ohio-state.edu/geog8901/paper/polar_Serreze2011.pdf http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1002/jgrd.50292/abstract
http://climatemap.blogspot.cz/2013/03/klimaticka-zmena-v-arktide-prebieha.html http://climatemap.blogspot.cz/2013/03/ked-sa-z-hurikanov-stavaju-super-burky.html http://climatemap.blogspot.cz/2013/03/extremne-klimaticke-anomalie-ako-priamy.html http://climatemap.blogspot.cz/2013/03/realita-extremov.html
http://climatemap.blogspot.cz/2013/03/zima-201213-bola-studena-najma-v-rusku.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára