Dokážu sa biosféra a ľudia prispôsobiť klimatickej zmene?

Letá, keď bude na Slovensku bežná štyridsiatka, budú čoraz častejšie. Ovplyvní to život v mestách, poľnohospodárstvo aj ekonomiku. 

V minulosti takto rýchle zmeny klímy civilizácie nezvládli. Život v mestách sa v dôsledku klímy zmení, ľudstvo sa musí začať pripravovať už dnes.

~ Vonkajší teplomer opäť ukazoval 40 stupňov Celzia. Posledné roky to na júnové teploty nebolo nič nezvyčajné. Keď Juraj zdvíhal vonkajšie okenné tienenie, zaspomínal si na časy, keď sa o štyridsiatke na Slovensku hovorilo ešte ako o rekorde.

V meste pribudlo za posledné roky veľa zelene, nielen na voľných plochách, ale aj na strechách domov. Pri nasadaní na bicykel okolo neho prešlo auto, jedno z mála, ktoré v tomto čase po meste ešte jazdili. Pre výrazné klimatické zmeny sa kladie oveľa väčší dôraz na hromadnú dopravu a bicykle. Juraj vedel, že po dnešnom horúcom dni prídu mnohé ďalšie, mesto však žilo ďalej svojím životom a na klimatické zmeny bolo pripravené. ~

Tak by mohol vyzerať život už o pár desiatok rokov, keď sucho, horúčavy, ale aj extrémy počasia budú bežné. Budeme pripravení?

Už dnes niet pochýb o tom, že sa naša planéta otepľuje. S čoraz väčšou istotou môžeme tvrdiť, že ak ľudia zásadne neobmedzia využívanie fosílnych palív a neznížia tak množstvo skleníkových plynov vypúšťaných do atmosféry, bude otepľovanie pokračovať. Jeho rýchlosť však môže významne obmedziť našu schopnosť prispôsobiť sa prichádzajúcim zmenám.

Na to, aby sme o niekoľko desiatok rokov mohli žiť vo svete ako Juraj, máme predpoklady. Na rozdiel od prírodných spoločenstiev máme výhodu v tom, že adaptáciu na meniace sa klimatické podmienky môžeme včas naplánovať a skoordinovať na medzinárodnej úrovni. Navyše si môžeme pomôcť aj tým, že priebeh a rýchlosť budúceho otepľovania zmiernime (mitigujeme) na úroveň pre nás únosnú a bezpečnú.

Obr. 1: Človek ročne vypustí do atmosféry takmer 40 mld. metrických ton oxidu uhličitého - väčšina z tohto množstva pochádza zo spaľovania uhlia, ropy a zemného plynu (Foto: SITA/AP) 


Čas sa kráti
Času pritom nie je nazvyš. Čím viac budeme odďaľovať medzinárodnú dohodu o obmedzovaní vypúšťania skleníkových plynov do atmosféry, tým bude prispôsobenie sa nielen drahšie, ale pre mnohé skupiny ľudí na planéte prakticky nemožné.

Neúspešnú adaptáciu na dosahy klimatickej zmeny máme pred očami už dnes. Od roku 2008 vyhnala zmena klímy z domovov približne 160 miliónov ľudí vo viac ako 160 krajinách sveta, a len v samotnom roku 2013 sa muselo nedobrovoľne presťahovať vinou následkov extrémneho počasia takmer 22 miliónov ľudí. To je trikrát viac ako v dôsledku vojnových konfliktov.

Zdá sa, že budúcnosť pre nás nemá pripravené v tomto ohľade žiadne dobré správy. Preto aj súčasnú vlnu migrácie do Európy nemožno vnímať len ako dočasný problém spôsobený napätou geopolitickou situáciou na Blízkom východe či v Afrike, ale skôr ako začiatok oveľa masívnejších presunov obyvateľstva do bohatších častí sveta v dôsledku rapídne sa zhoršujúcich klimatických a životných podmienok v teplejších oblastiach sveta. Klimatológovia varujú pred týmto scenárom už dlho a história ľudskej adaptácie na klimatickú zmenu im dáva za pravdu.

Obr. 2:  V súčasnosti migruje v dôsledku klimatickej zmeny viac ľudí než kvôli vojnovým konfliktom (Zdroj)

Minojci to nezvládli, my máme ešte šancu

Ak sa nám na zmeny nepodarí pripraviť, budúcnosť, v ktorej žije Juraj, nemusí vyzerať tak optimisticky. História nám ponúka veľké množstvo príkladov vyspelých civilizácií, ktorých vzostupy a pády boli následkom schopnosti, respektíve neschopnosti vyrovnať sa s novými ekonomicko- a kultúrno-spoločenskými podmienkami.

Pôvod mali v zmenách prírodného prostredia, pričom klimatické zmeny zohrávali z tohto pohľadu kľúčovú, či dokonca primárnu úlohu. Dobrými príkladmi sú „kaskádové“ kolapsy starovekého Egypta, mayskej civilizácie, ranej juhoamerickej kultúry na tichomorskom pobreží či tajomstvom opradený kolaps minojskej kultúry na ostrove Kréta.

Jej náhle zmiznutie z dejín je často spájané s kataklizmatickým výbuchom neďalekej sopky Théra na ostrove Santorini. Aj keď išlo celkom určite o jednu z najsilnejších vulkanických erupcií za posledných desaťtisíc rokov, odborníci sa dnes domnievajú, že kolaps bol skôr výsledkom viacerých nepriaznivých okolností. Jednou z nich bolo aj katastrofálne sucho sprevádzané rýchlou zmenou klímy, ktoré ostrov postihlo v polovici druhého tisícročia pred naším letopočtom a doslova zdevastovalo základný pilier celej ekonomiky starých Minojcov – poľnohospodárstvo.

Obr. 3: (vľavo) Zachovaný zvyšok severnej brány paláca Knossos s dochovanou časťou fresky; (vpravo) zrekonštruovaná časť fresky v paláci Knossos (Foto: Xavier Patiño i Vidal)

Na jednej strane boli Minojci v porovnaní s dnešnou technologicky vyspelou civilizáciou v mnohých veciach predsa len pozadu a ich možnosti účinnej adaptácie boli obmedzené. Avšak naša civilizácia čelí oveľa rýchlejšej a globálnejšej zmene klímy než starovekí Minojci pred viac ako 3500 rokmi. Súčasné otepľovanie je totiž jedno z najrýchlejších za posledných 65 miliónov rokov a celý svet sa v jeho dôsledku dostáva do ešte rýchlejšieho pohybu.

Viac informácií v článku: Klimatické zmeny dávnoveku určovali osudy veľkých civilizácií

Pochopenie príčiny je kľúčom

Keď Juraj premýšľal, kedy prvýkrát zaregistroval informácie o zmenách, ktoré sa stali jeho každodennou súčasťou, nevedel si spomenúť. Správ bolo veľa, ale nikdy sa mu nezdali príliš dôležité.

Dôkaz otepľovania planéty však už máme desiatky rokov a pozorované trendy teploty prízemnej atmosféry, ale aj satelitné merania v súčasnosti ich čoraz viac potvrdzujú. Aby bol planetárny systém Zeme v tepelnej rovnováhe, rovnaké množstvo tepla, ktoré prijme zo slnka, musí odovzdať späť do kozmického priestoru.

V posledných troch dekádach však k tomuto nedochádza. Zemská atmosféra uvoľňuje čoraz menej tepla. Objektívne svedectvá o tom, že človek je hlavnou príčinou otepľovania, minimálne od polovice 20. storočia, prichádzajú však aj priamo zo Zeme. Noci sa otepľujú rýchlejšie ako dni, a to isté platí aj pri porovnaní trendov zimných a letných teplôt (zimy sa otepĺujú rýchlejšie). Zatiaľ čo prízemné vrstvy atmosféry svoju teplotu zvyšujú, stratosféra sa naopak ochladzuje. Aj toto je jeden z dôsledkov čoraz silnejšieho skleníkového efektu Zeme.

Obr. 4: (hore) Dlhodobý vývoj vplyvu prírodných (modrá) a antropogénnych (červená) činiteľov na globánu simulovanú troposférickú teplotu - reálne namerané údaje sú vyznačené čiernou krivkou; (dole) príspevok jednotlivých faktorov (forcingov) na zmenu globálnej teploty (v °C) pre vybrané tri časové obdobia (Zdroj: Huber a Knutti 2011)

Dnes medzi klimatológmi panuje všeobecný konsenzus v tom, že za posledných 150 rokov je vplyv rastúcich koncentrácií skleníkových plynov na globálnu klímu nepopierateľný. Za toto obdobie sa globálny priemer teploty zvýšil takmer o jeden stupeň Celzia, pričom k výraznému zrýchleniu otepľovania došlo najmä v posledných 30 rokoch. Hladina svetových oceánov vzrástla asi o 20 centimetrov, morské zaľadnenie v Arktíde ustúpilo od roku 1980 takmer o 40 percent, horské ľadovce sa v niektorých oblastiach zmenšili o viac ako polovicu, zmenila sa frekvencia a amplitúda extrémov počasia, a došlo aj k posunu teplejších klimatických zón bližšie k zemským pólom.

Viac informácií v článku: Klimatická zmena – trochu viac ako len vedecký problém 

Dôsledky pociťujeme už dnes

Ako uvádza aj posledná správa Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC), dôsledky tejto zmeny sa už stihli prejaviť na celej zemi a s pokračujúcim otepľovaním sa budú len zhoršovať. Najviac by nás malo trápiť, že klimatická zmena má a bude mať zásadné dôsledky na ľudské zdravie a celkovú "kondíciu" spoločenského a ekonomického systému.

Každý rok vynakladáme čoraz väčšie finančné prostriedky na sanáciu škôd spôsobených extrémami počasia. Súčasná adaptácia neprináša len ekonomické straty, ale čo je horšie, aj ľudské obete. Počas takých extrémov, akým boli napríklad vlny neobvykle horúceho počasia v západnej Európe v roku 2003 a v Rusku v roku 2010, zomiera a bude zomierať čoraz viac ľudí.

Rýchlo sa menia aj environmentálne podmienky pre takmer všetky spoločenstvá rastlín a živočíchov. Navyše v kombinácii s pokračujúcim rozvojom miest, znečisťovaním prostredia vrátane oceánov a zvýšenými nárokmi civilizácie na zabezpečenie potravy dochádza k najrozsiahlejšiemu poškodeniu prírody za posledných niekoľko miliónov rokov. Miera vymierania stavovcov je dnes asi desaťtisíckrát rýchlejšia ako kedykoľvek v známej minulosti.

Obr. 5: Rozsah devastácie po vyčíňaní super-tajfúnu Haiyan v meste Tacloban vo filipínskej provincii Leyte bol nesmierny (silové účinky vetra boli ekvivalentné tornádu sily minimálne EF 3; foto: Getty/Malacanang Photo Bureau)

Viac informácií v článku: Zvyšujúca sa extrémnosť počasia preverí naše limity adaptácie

Bezpečná hranica oteplenia

Pri súčasnom rozsahu našich vedomostí o povahe dôsledkov klimatickej zmeny na komplexnú spoločnosť je dnes zatiaľ pomerne ťažké určiť, aká úroveň oteplenia, prípadne koncentrácie oxidu uhličitého, je pre nás ešte bezpečná. V prípade globálnej teploty sa častokrát uvádza hodnota 2 stupne Celzia (v prípade koncentrácie oxidu uhličitého 350-450 ppm) v porovnaní s predindustriálnym priemerom. 

 

Buďme ale úprimní. Aj keby sa nám oteplenie podarilo obmedziť na 2 stupne Celzia, malo by nám byť jasné, že tento úspech by nepriniesol úľavu všetkým ľudom na svete. Napríklad určite nie tým, ktorí obývajú nízko položené ostrovy v Pacifiku či Indickom oceáne. Dokonca aj v prípade vyspelejších a bohatších krajín sveta treba počítať s rozsiahlymi škodami, ktoré so sebou do mnohých regiónov prinesú extrémne počasie či zhoršujúce sa podmienky pre produkciu potravín. Ak by sme aj chceli hovoriť o pozitívach – určite sa dostavia. Otázkou ale ostáva, ako dlho ich budeme môcť využívať.

Vo svetle súčasných trendov rastu koncentrácií skleníkových plynov a neúspechov medzinárodných rokovaní o obmedzovaní ich produkcie budú už onedlho akékoľvek snahy o neprekročenie bezpečnej úrovne oteplenia skôr utópiou ako reálne dosiahnuteľným cieľom. Stále viac totiž rastie pravdepodobnosť toho, že globálna teplota hranicu 2 stupňoch dosiahne už do roku 2050 a podľa Sternovej správy z roku 2006 by nás „len“ adaptácia na dôsledky tohto oteplenia mohli stáť ročne 5 až 20 percent globálneho HDP, teda viac ako 2 bilióny amerických dolárov.

Viac v článku: Nebezpečná rýchlosť klimatickej zmeny

Dôsledky zmeny klímy už aj na Slovensku

Dôsledky zmeny klímy sa stihli prejaviť už aj v strednej Európe a na Slovensku. Pomerne rýchly vzostup regionálne teploty vzduchu nie je sprevádzaný len skrátením obdobia s výskytom mrazov či predlžení vegetačného obdobia, ale aj zmenou premenlivosti počasia, a predovšetkým nárastom extrémnosti teploty a zrážok. Najmä v letnom období pozorujeme početnejšie a intenzívnejšie vlny horúčav, ktoré si vedú k čoraz častejším hospitalizáciám v dôsledku akútneho prehriatia organizmu. Búrky sú silnejšie a lejaky stále intenzívnejšie. V kombinácii s výskytom dlhších suchých období spôsobujú tieto poveternostné anomálie čoraz vážnejšie materiálne škody nielen v poľnohospodárstve, priemysle či v sídlach, ale majú aj vážnejšie dôsledky na ľudskú spoločnosť z hľadiska zdravia populácie. To je ale iba začiatok.

Dnes je už takmer isté, že aj Slovensko čakajú v najbližšom storočí rýchle a zásadne zmeny klimatických podmienok. Už do konca tohto storočia by sa mohlo otepliť až o 4 stupne Celzia. Inak povedané, podnebie, z ktorého sa doposiaľ tešili obyvatelia Komárna či Štúrova, budeme mať o necelých 80 rokov doslova pod Tatrami. Rastom teploty sa však klimatická zmena ani zďaleka nekončí. Okrem toho, že dôjde k pomerne rýchlej migrácii teplomilných rastlinných a živočíšnych druhov smerom na sever, žiaľ, nezaobíde sa to bez stále dlhších a extrémnejších vĺn horúceho počasia, dlhších období sucha a nedostatku vody, stále extrémnejších prívalových dažďov či početnejších lesných požiarov v teplej časti roka. 

Sneh a tuhé zimy sa stanú skutočnou raritou, a naopak letá budú čoraz viac pripomínať tie, ktoré bežne zažívame počas dovoleniek v Stredomorí. Skutočnou ochutnávkou toho, ako by to mohlo vyzerať v budúcnosti, bolo aj tohtoročné leto, ktoré sa do histórie už stihlo zapísať rekordne vysokým počtom tropických dní a nocí a neobvykle dlhým a závažným suchom.  

Obr. 6: Vážne sucho v strednej Európe sa tento rok podpísalo aj na vodnom stave druhej najväčšej rieky Európy, Dunaja - záber je z Rumunska (Zdroj)

Viac v článku: Leto ako zo Stredomoria – horúce a veľmi suché

Adaptácia Slovenska na teplo a sucho

A tak sa Slovensko má možnosť ocitnúť v budúcnosti, v ktorej žije Juraj. Nebude to však jednoduchou ani lacnou záležitosťou. Vyššie teploty síce zlepšia podmienky pestovania teplomilnejších a náročnejších plodín a znížia sa nám aj náklady na zimné vykurovanie, no zvyšujúce sa náklady na klimatizáciu v lete nám celkom určite pohltia všetky úspory energie zo zimy.

Najhoršie na tom budú mestá. Aby sme dokázali žiť v príjemnom prostredí aj počas extrémne horúcich a suchých dní musíme podporovať a rozširovať mestskú zeleň, ktorá výrazne tlmí vysoké denné teploty. Nedostatok vody vyrieši budovanie vodnej infraštruktúry v mestách a malých vodných rezervoárov v blízkosti ich okrajových častí.

Veľkou výzvou je aj technické riešenie chladenia budov v letnom období. Okrem samotnej klimatizácie, ktorá nie je veľmi ekologickým riešením, pomôže efektívne vetranie interiérov počas noci, budovanie vonkajšieho okenného tienenia alebo zahrnutie zelene do stavebnej architektúry budov.

Obr. 7: Mestská zeleň dokáže znížiť vysoké letné teploty aj o viac ako 10 stupňov Celzia (Zdroj)

Už teraz je jasné, že sa zásadným spôsobom bude musieť zmeniť aj doprava. Budovanie cyklotrás a rozvoj ekologickej hromadnej dopravy je nevyhnutným riešením. Ušetria nielen peniaze, ale prispejú aj k zníženiu znečistenia ovzdušia.

Netreba zabúdať ani na vodu, a preto sú životne dôležité najmä adaptačné opatrenia, ktoré sa týkajú vodného hospodárstva. Škodám zo sucha už zrejme nezabránime, zmierniť ich však môže snaha zachytiť čo najväčší objem vody na našom území. Na to by mali slúžiť najmä zberne, ako sú vodné nádrže, jazerá a poldre, ktoré by sa v čase výdatnejších zrážok naplnili vodou.

Príkladom sa pre nás môžu stať krajiny, kde majú s racionálnym využívaním zdrojov, a najmä vody, veľmi dobré skúsenosti (Izrael). Dôležitú funkciu však zohrávajú aj les, močiare a mokrade, poľnohospodársky využívaná pôda by sa mala striedať s lesnými porastami. S vodou by sa však malo rozumne hospodáriť na všetkých úrovniach.

Viac napríklad v materiáloch Karpatského rozvojového inštitútu: Adaptácia na zmenu klímy - naliehavá úloha miest


Zmiernenie klimatickej zmeny je pre adaptáciu nevyyhnutné

Keď sa dostaneme do budúcnosti, v ktorej žije Juraj, nemusí to byť v skutočnosti také zlé. Ľudia na celom svete už dnes pripravujú opatrenia, ktoré by mali negatívne dôsledky klimatickej zmeny dostatočne zmierniť. Aby však mohli byť účinné, nesmie rýchlosť klimatickej zmeny presiahnuť únosnú hranicu. Priebeh súčasnej zmeny klímy možno zmierniť alebo spomaliť najmä tým, že zastavíme rast skleníkových plynov, ktoré vznikajú predovšetkým pri spaľovaní fosílnych palív.

Ak ľudstvo v najbližších desaťročiach neprehodnotí svoj prístup k získavaniu a využívaniu energie a nedokáže tak výrazne zredukovať emisie, zmeny, ktoré pozorujeme už v súčasnosti, budú pokračovať v ešte rýchlejšom tempe aj v ďalších storočiach.

Obr. 8: Pozorované a očakávané dôsledky klimatickej zmeny v Európe a prehľad najdôlezitejších rizík s návrhmi adaptačných opatrení (Zdroj)

Viac v článkoch: Európa a svet na prahu rýchlej zmeny klímy a Klíma v Európe smeruje k zásadným zmenám

Príroda vymiera najrýchlejšie v histórii, bez človeka by sa prispôsobila lepšie

Globálne oteplenie o dva stupne Celzia ohrozí 15 percent živočíšnych a rastlinných druhov. O jeden stupeň už teplota narástla. Zvyšujúce sa teploty nútia zvieratá presúvať sa čoraz viac na sever. Tie, ktoré to nestihnú dostatočne rýchlo, jednoducho vymrú. V prípade extrémnych scenárov je ohrozených až 40 percent druhov [a možno aj viac].

Od začiatku priemyselnej revolúcie sme my, ľudia, dokázali zvýšiť koncentráciu skleníkových plynov na úroveň, aká panovala na zemi naposledy pred 15 až 20 miliónmi rokov. Dokázali sme to tak rýchlo, že v nasledujúcich desaťročiach a storočiach hrozia rýchle a nezvratné zmeny klímy na celej planéte.

Prírodu pritom nezaujíma to, či sa ľudia na zvrátení tohto vývoja dohodnú, alebo nie. Rastlinné a živočíšne druhy majú v podstate len jedinú možnosť – adaptovať sa. A druhy, ktoré sa prispôsobiť nestihnú, neprežijú a vymrú. 


Medveď biely - ikona globálneho otepľovania

Už dnes je zrejmé, že už mierny nárast teploty núti mnohé druhy presúvať sa do chladnejších vyšších alebo severnejších polôh. Keďže sledovanie migrácie konkrétnych druhov nie je také jednoduché, ako pozorovať postupne miznúci ľadovec, dokonca len odhadnúť, ktoré živočíchy a rastliny to zvládnu dostatočne rýchlo, je zatiaľ mimoriadne ťažké.

Ani dosiaľ existujúce výskumy neponúkajú jasnú odpoveď na otázku, ako sa budú prírodné spoločenstvá vedieť prispôsobiť rastúcim teplotám. Isté je len to, že niektoré druhy sú schopné migrovať a posúvať svoje teritóriá výrazne rýchlejšie a lepšie než iné.

Predpokladá sa, že lepšie sa budú adaptovať na nové podmienky druhy, ktoré sa rýchlejšie rozmnožujú alebo nie sú viazané na špecifickú potravu či špeciálny typ prostredia. Na to, ako nakoniec adaptácia dopadne, budú mať však vplyv aj ďalšie faktory. Napríklad tie druhy, ktoré už teraz žijú vo vysokých pohoriach či v oblastiach v blízkosti pólov, skrátka „nebudú mať kam ísť“ a vymrú.

Obr. 9: Medveď biely sa stal symbolom ohrozenia, ktorému globálna biosféra zo strany klimatickej zmeny v súčasnosti čelí (Zdroj) 

Asi najlepším príkladom je medveď biely, ktorý sa úzko špecializuje na lov tuleňov, čo znamená, že jeho prežitie závisí aj od dostatočného množstva plávajúceho morského ľadu, na ktorom sa tulene zdržujú. Morský ľad v Arktíde však rýchlo mizne, pričom už v polovici tohto storočia môže byť celkom bežným javom, že Arktída bude v lete úplne bez ľadu. Medveď biely preto patrí medzi najohrozenejšie druhy na svete a nedobrovoľne sa tak stal ikonou globálneho otepľovania.

Zvieratá a rastliny migrujú na sever

Odborníci považujú za jeden z najdôležitejších ukazovateľov otepľujúcej sa planéty zmenu miesta, kde sa jednotlivé druhy zvierat alebo rastlín vyskytujú. Napríklad výskumy zo Spojených štátov alebo Británie poukazujú na výrazne zrýchlenie šírenia teplomilnejších druhov smerom na sever v posledných troch desaťročiach. Zatiaľ čo v priebehu prevažnej časti 20. storočia sa severná hranica lesa na severoamerickom kontinente posúvala v priemere o necelý jeden kilometer smerom k pólu, po roku 1990 sa tento posun zrýchlil až na 20 kilometrov za rok. Podobné zmeny pritom možno pozorovať aj v Európe a Ázii.

K rýchlym posunom, samozrejme, dochádza aj k živočíšnej ríši. Napríklad viac ako 60 percent severoamerických druhov vtákov rozšírilo v období posledných 40 rokov svoje teritórium v priemere o viac ako 50 kilometrov na sever.

Medzi najprispôsobivejších zástupcov zvieracej ríše patrí jednoznačne hmyz, ktorého teplomilnejšie druhy nepatria medzi veľmi „vítaných“ návštevníkov stredoeurópskej klímy. Jednou z najväčších hrozieb, s ktorou je spojené vážne riziko šírenia nákazlivých ochorení aj do našej oblasti (napríklad malária), je komár rodu Anopheles. Niektoré jeho druhy boli po roku 2003 pozorované už aj na Slovensku a v susednej Českej republike. Našťastie pre nás, zatiaľ nebolo potvrdené, že by boli šíriteľmi malárie alebo iných nebezpečných chorôb.

Hrozí šieste veľké vymieranie

Vedci si však pri štúdiu prírodných spoločenstiev všimli aj ďalšiu, oveľa znepokojujúcejšiu súvislosť s klimatickou zmenou. Čím rýchlejšia je zmena klimatických podmienok, tým väčší počet druhov je vystavených nekompromisnej realite možného vyhynutia.

Pokles počtu druhov, a teda druhovej rozmanitosti je dnes považovaný za jeden z najvážnejších dôsledkov ľudských aktivít a globálneho otepľovania. Už pri oteplení o necelé 2 stupne Celzia sa predpokladá, že riziku vyhynutia bude vystavených až pätnásť percent známych druhov rastlín a živočíchov.

Pri oteplení o viac ako štyri stupne Celzia už hrozí masové vymieranie, ktoré by mohlo postihnúť viac ako 40 percent prírodných ekosystémov a zaradiť sa tak medzi veľké globálne vymierania, počas ktorých vymrelo 50 až 60 percent všetkých druhov.

Obr. 10: K rýchlemu vymieraniu druhov výraznou mierou prispieva aj odlesňovanie tropických pralesov, rastúce znečistenie oceánov a degradácia životného prostredia (Zdroj)

Pozri článok: Masové vymieranie (komentár Dr. Alexandra Ača)  

 

Extrémy počasia a adaptácia ekosystémov

V roku 2003 zasiahla Európu dovtedy jedna z najextrémnejších vĺn horúčav za posledné storočia, ktorá bola navyše sprevádzaná mimoriadnym suchom. Rok 2003 poslúžil vedcom ako dobrý príklad toho, ako dlhotrvajúci teplotný stred a nedostatok vody v pôde môže zásadne znížiť absorpciu atmosférického uhlíka rastlinami. 

 

Extrémne vysoké teploty v kombinácii s nedostatkom vody (sucho) pôsobia ako stresový faktor, ktorý nielenže znižuje intenzitu a efektívnosť fotosyntézy, ale v extrémnych prípadoch dokonca vedie až k odumieraniu celých rastlinných spoločenstiev, čoho dôsledkom je aj uvoľňovanie uhlíka späť do atmosféry. Namiesto toho, aby les zachytával oxid uhličitý z atmosféry, stáva sa jeho zdrojom. Sucho v Európe v roku 2003 viedlo k zníženiu primárnej produkcie lesov až o 30%, a k uvoľneniu asi 2 miliárd ton oxidu uhličitého do atmosféry. Je to rovnaké množstvo, ako tieto ekosystémy pohltia za približne 4 roky. 

 

Ďalším príkladom takejto spätnej väzby sú aj mimoriadne suchá z rokov 2005 a 2010, ktoré postihli na rozsiahlej ploche amazonský dažďový prales. V dôsledku rozšírenia požiarov prales v konečnej ročnej bilancii viac uhlíka vyprodukoval ako pohltil. Za normálnych podmienok absorbuje amazonská džungľa približne 2 miliardy ton oxidu uhličitého za rok. Sucho v roku 2005 spôsobilo priame straty vo výške až 3 miliárd ton, čo predstavuje ročné emisie Európy a Japonska dohromady. Sucho v roku 2010 malo ešte horšie následky. Do atmosféry sa uvoľnilo takmer dvojnásobné množstvo uhlíka ako v roku 2005, čo je len o niečo menej, ako sú ročné emisie oxidu uhličitého v Spojených štátoch amerických. 

 

Viac v článku: Začarovaný kruh extrémneho počasia a klimatickej zmeny 

Kolabujúce oceány

Jedným z najviac ohrozených prírodných prostredí patrí svetový oceán. Oceány v súčasnosti ani zďaleka nepôsobia tak vitálne ako z nablýskaných fotografií cestovných agentúr. Naopak, trpia a umierajú. Nie je to však ani zďaleka len nadmerný rybolov či znečisťovanie morskej vody toxickým odpadom, čo ohrozuje život v oceánoch. Človek v poslednom storočí ovplyvňuje morský život aj nepriamo, a to práve prostredníctvom globálneho otepľovania.

Hoci sa to môže zdať na prvý pohľad trochu prekvapujúce, ale globálne otepľovane nevedie len k zvyšovaniu teploty morskej vody. Približne jedna tretina ľuďmi vyprodukovaného oxidu uhličitého končí každoročne v oceánoch, kde už ako slabá kyselina uhličitá spôsobuje rýchly rast kyslosti morskej vody. Ide o známy problém tzv. acidifikácie morskej vody. Pokles pH o 0,1 za posledných 250 rokov sa nezdá ako veľký skok, no výskum naznačuje, že ide o ďaleko najrýchlejšiu zmenu pH za posledných asi 300 miliónov rokov. Vyššia kyslosť neznamená len to, že voda je korozívnejšia. Nižšie pH zapríčiňuje aj pokles koncentrácie uhličitanových iónov, teda hlavného zdroja vápnika, z ktorého si morské organizmy, ako koraly či planktón, budujú svoje schránky. Pokiaľ súčasné tempo rastu množstva oxidu uhličitého bude pokračovať, rýchlosť poklesu pH oceánov môže dosiahnuť už o 50 rokov podmienky ťažko zlučiteľné s prežitím týchto druhov.

Nie je teda žiadnym prekvapením, že rast kyslosti vody v kombinácii so zvyšujúcou sa teplotou oceánov, už dnes vedie nie len k poklesu druhovej rozmanitosti morského života, ale aj k znefunkčneniu celého potravinového reťazca, na ktorého konci stojí človek. Na zvýšenú kyslosť morskej vody zatiaľ najviac doplácajú koraly, ktoré v súčasnosti rýchlo ustupujú najmä v trópoch. V niektorých oblastiach Indického oceánu sú koraly už dnes na pokraji vyhynutia. Pokiaľ to pôjde takto aj ďalej, okolo roku 2050 budú podobne ohrozené na celej planéte. Bez koralov budú svetové oceány doslova prázdne, a bez rýb budú v mnohých pobrežných oblastiach hladovať aj ľudia. 

 

 

Obr. 11: Plasty plávajúce na povrchu oceánov sú len jednou stranou mince zvanej "znečistenie oceánov", tou druhou je chemické znečistenie ropnými produktmi, pesticídmi, ortuťou a inými ťažkými kovmi (Zdroj)

Viac v článku: Kolabujúce oceány

Nie všetky druhy to zvládnu

Ľudstvo prinieslo na Zem fenomény, s ktorými sa príroda na planéte vyrovnáva len s veľkými problémami. Znečisťovanie ovzdušia a oceánov, degradácia pôdneho fondu, odlesňovanie, strata vody v krajine, ničenie ekosystémov, rozširovanie technickej infraštruktúry, úbytok prírodného prostredia a v konečnom dôsledku aj samotné globálne otepľovanie nútia všetky ostatné životné formy ustupovať do krajne izolovaných prírodných enkláv, odkiaľ už takmer niet úniku. Dnes už vieme, že v minulosti sa živočíšne, ale aj rastlinné druhy dokázali prispôsobiť aj pomerne rýchlym klimatickým zmenám, a to najmä vďaka migrácii. Dnes je to už takmer nemožné aj pre všadeprítomnú ľudskú infraštruktúru, akou sú diaľnice, cesty alebo urbanizované oblasti. Jediným prostredím, kde migrácia je zatiaľ ako-tak možná, sú oceány. Ani vzduch už nie je bezpečným prostredím, vzhľadom na hustú leteckú dopravu či znečistenie .

Rýchla zmena klímy v kombinácii s celým radom veľmi vážnych ekologických problémov už dnes vedie k vymieraniu, ktoré je minimálne tisíckrát rýchlejšie než v ktoromkoľvek období za posledných niekoľko miliónov rokov. A ako ukazuje výskum, najrýchlejšie je práve v izolovaných ostrovoch dosiaľ zachovanej prírody, ako sú napríklad pralesy. Neúprosne ženieme tento svet do ďalšieho rýchleho a masového vymierania. Život na zemi by si dokázal poradiť aj s dnešnou mimoriadne rýchlou zmenou globálnej klímy, no už nie vo svete, ktorý tak zásadne pretvorili práve ľudia.

Zaujímavosti

• Množstvo oxidu uhličitého v atmosfére za posledných minimálne 800–tisíc rokov nepresiahlo hranicu 300 čiastočiek z milióna (ppm). 
• Prvýkrát sa tak stalo v roku 1950 a koncentrácia odvtedy rastie rekordným tempom.
• Maximálna bezpečná hranica pre atmosferický oxid uhličitý je 350 ppm.
• Priemerná hodnota za august 2015 je 398,82 ppm.
• Ľudia svojou aktivitou vypustia do ovzdušia takmer 40 miliárd metrických ton oxidu uhličitého ročne.
• Približne tretinu globálnych emisií oxidu uhličitého majú na svedomí Spojené štáty americké a Čína.
• Dobytok produkuje viac metánu ako ropný priemysel.
• Ropucha zlatá bol prvý živočíšny druh, ktorý vyhynul v dôsledku klimatickej zmeny.
• Narušené ekosystémy a prirodzené životné prostredia sú tiež výsledkom globálneho otepľovania – ich vinou vymrelo už vyše milióna živočíšnych druhov.
• Od začiatku priemyselnej revolúcie sa kyslosť povrchových oceánskych vôd zvýšila o tridsať percent.
• Na severe planéty sa hladina morí zdvihla na takú úroveň, že lode môžu znovu prechádzať cez takzvanú severozápadnú cestu – priechod medzi Atlantickým a Tichým oceánom cez Severný ľadový oceán.
• Viac ako sto miliónov ľudí z pobrežných oblastí sa bude musieť vysťahovať, ak sa hladina morí zvýši o necelý jeden meter.
• Správa Medzivládneho panelu o zmene klímy z roku 2013 predpokladá nárast morskej hladiny maximálne o 1 až 1,2 metra do konca storočia.
• Každé desaťročie od sedemdesiatych rokov je teplejšie, ako to predošlé.
• Každý rok 21. storočia sa radí medzi štrnásť najhorúcejších rokov od roku 1880.
• Napriek všetkým dokázaným faktom stále "existujú" ľudia, ktorí si myslia, že globálne otepľovanie a jeho následky sú kolektívnym výmyslom politikov, médií a vedcov.
• V USA je to napríklad 37 percent ľudí a 64 percent si myslí, že klimatické zmeny im nijak neovplyvnia životy.

Článok vyšiel v tlačenej verzii SME dňa 17.9.2015 (na texte spolupracoval Jakub Filo)
http://1url.cz/Jn5Q a http://1url.cz/On5W