Klimatickej témy by sa mohol ujať prezident Kiska

Rozhovor vyšiel v printovej verzii SME dňa 21.12.2015: http://1url.cz/CmCk

V jednom svojom blogu píšete – „Klimatická zmena často trivializovaná a zjednodušovaná pojmom globálne otepľovanie patrí spolu s veľmi rýchlym rastom svetovej populácie, rastom chudoby, znečisťovaním a degradáciou životného prostredia, ako aj potravinovou či energetickou bezpečnosťou ku kľúčovým výzvam 21. storočia.“ Je to brutálny postreh o našej súčasnosti, nesmierne depresívny – ako si vysvetľujete, že relevantná väčšina spoločnosti, politikov, rozhodujúcich mienkotvorcov a decizorov to takto nevníma?

JP: „Hlavný problém je vo výchove a v školstve. Ak si všimnete, tak v rámci výučby environmentálnych problémov sú tieto časti zaradené na gymnáziách v poslednom ročníku, keď každý rozmýšľa nad maturitami, čo so životom, a práve vo štvrtáckej geografii sa riešia tie envoronmentálne problémy. Ta kniha je aj veľmi zložitá, je v nej všetko nahustené a bez komplexných súvislostí a dokonca ani geografi tomu veľmi nerozumejú, čo vlastne majú učiť. Prvým problémom je to, až deti nemajú pevné základy environmentalistiky, nedokážu sa v nej orientovať. Strácajú tak kontakt s realitou a samozrejme aj s prírodou. A keď sa s tým už potom stretávajú priamo na vysokej škole, je to ešte zložitejšie prezentované ako na stredných školách. Environmentalistika je veľmi náročný predmet a len veľmi málo ľudí ju vyhľadáva. Prepojiť napríklad klimatickú zmenu s rastom populácie alebo rastom chudoby je už nad kapacitu vyučujúcich. A aj preto si väčšina ľudí len veľmi ťažko hľadá cestu k týmto dôležitým témam.“

Pred rokom 1989 boli ochranári a ekológovia jedným zo silných zdrojov odporu voči komunistickému systému a po novembri 1989 akoby celá ochranárska a ekologická téma odišla úplne do úzadia. Prečo sa to vlastne stalo, veď ekologické problémy sa ešte zhoršili? Prečo zelená téma v politickej diskusii akoby nemala žiadny vplyv?
JP: „Ja by som dokázal menovať konkrétnych ľudí ktorí sa o to veľmi zasadili. Ešte počas federácie a krátko potom premiér Václav Klaus dokázal z verejného aj profesijného života odstrániť niekoľko ľudí, ktorí sa veľmi usilovali o to, aby v politike bola silná zelená téma, aby sa okrem ekonomických záujmov kládol dôraz aj na tie environmentálne. Problém bol aj v tom, že pomerne skoro zomrel Josef Vavroušek, ktorý položil základy environmentálnej politiky, mal vynikajúci prehľad a výborné technické vzdelanie, čiže dokázal skvele a presne argumentovať. Po ňom prišiel profesor Bedřich Moldan, no vládou Václava Klausa bol nakoniec zatlačený do úzadia. Bol ministrom životného prostredia a chcel agendu Summitu Zeme (OSN) vniesť do česko-slovenskej politiky po roku 1992, ale bol zdiskreditovaný a obvinený z údajnej spolupráce s ŠtB. Od polovice 90. rokov sa Klaus veľmi zasadzoval za to, aby v politike dominoval kapitalistický neoliberálny rozmer, čo sa mu nakoniec aj podarilo.“

Alexander Ač v jednom svojom texte pred parížskym summitom napísal. „Začala sa ďalšia globálna klimatická konferencia. Máme šancu na reparát. Ak zlyháme i tentoraz, zrejme to už bude naposledy. V tejto hre ide o všetko. Buď prenecháme sebe, svojim deťom a vnúčatám obývateľnú planétu, alebo nie. Buď pripravíme cestu pre finančne záväzné a právne vymáhateľné dohody, ak najväčší znečisťovatelia planéty nesplnia svoje dlhodobé sľuby, alebo nie.“ Vnímate tú situáciu takisto dramaticky?
JP: "Alexander Ač má aj nemá pravdu. Má určite pravdu v tom, že sme trochu zaspali. Ľudstvo malo mať takúto dohodu na stole už viac desať rokov, v podstate iba dobiehame a hasíme požiare. Vidieť to najmä na dôsledkoch klimatickej zmeny, ktoré nám spôsobujú čoraz väčšie problémy a škody. Má pravdu aj v tom, že naozaj ide o prelomový kongres, na ktorom sa malo dospieť ani nie tak ku konečnému riešeniu, ako skôr k tomu, ako bohaté rozvinuté krajiny budú finančne prispievať rozvojovým krajinám, aby sa dokázali vyrovnať s následkami klimatickej a preklenúť fázu rýchleho ekonomického rozvoja bez fosílnych palív. Vieme, že väčšina krajín chce redukovať svoje emisie, a vieme aj o koľko. Zatiaľ to síce nestačí, aby sme sa vyhli kritickému otepleniu o 2 stupne Celzia, no v budúcnosti budú zrejme záväzky prehodnocované a pravdepodobne sa ešte sprísnia, pretože rozvojové krajiny dali pred parížskym summitom podmienku, že pokiaľ dostanú od bohatých krajín peniaze zo Zeleného fondu, tak budú ochotné redukovať viac a možno aj rýchlejšie. Pochopiteľne, že k sprísneniu záväzkov by malo dôjsť aj na strane bohatých krajín, ako sú USA, Rusko, India, Čína, Brazília, či štáty EÚ, ktoré by mali redukovať produkciu emisií oveľa viac ako plánujú. Nesúhlasím ale s tým, že je toto naša posledná šanca. Šanca na zmenu je vždy. Ak budeme k sebe úprimní a dostatočne motivovaní, veci sa dajú riešiť veľmi rýchlo, stačí len chcieť.“
 

Ešte jeden názor Alexandra Ača: „Jedno je isté. Ak sa v Paríži nedohodne právne záväzná dohoda, ktorá bude zahŕňať USA aj Čínu, nebude možné hovoriť o úspechu. Treba tiež znovu pripomenúť, že príroda s nami nevyjednáva. Čas na odkladanie problému a polovičné riešenia už vypršal.“ Je to také fatálne?
JP: „Ako som už povedal, takáto dohoda mala byť na stole už pred desiatimi rokmi. Namiesto stále sa opakujúcich sľubov, že s tým niečo urobíme, ľudstvo už dnes malo byť v štádiu vykonávania konkrétnych krokov, aby sme odvrátili najhoršie dôsledky. Nemusí to byť nakoniec také fatálne, ale ak budeme odďaľovať riešenia na neskoršie obdobie, následky budú čoraz horšie. Konečný stav planéty a závažnosť dôsledkov budú celkom určite odlišné, ak začneme redukovať našu spotrebu a emisie skleníkových plynov teraz alebo až o 50 rokov. Netreba ale podliehať fatalizmu, ako povedal aj klimatológ Kevin Anderson, situácia je síce veľmi vážna, ale Parížom sa svet nekončí. Svetové spoločenstvo vyslalo jasný signál, že chce konať spoločne. Veľký kus práce je teda ešte len pred nami.“

Ako z tohto hľadiska podľa vás dopadol parížsky summit? Splnil tieto očakávania klimatológov?
JP: „Musím sa priznať, že mám z výsledku zmiešané pocity. Dohoda je rozhodne mäkšia ako z Kodane, je menej konkrétna a zo záverečného textu vypadlo mnoho dôležitých tém, ako napríklad obmedzovanie emisií z dopravy, atď. Vo vzduchu ostali visieť aj problémy s financovaním Zeleného fondu a nejasný je aj spôsob, akým bude OSN sankcionovať tie štáty, ktoré po roku 2020 svoje záväzky nebudú dodržovať. Je však dôležité, že nálada a odhodlanie problém klimatickej zmeny riešiť sú zdá sa väčšie. Ukáže teda až čas, možno už najbližšie mesiace, ako seriózne celú situáciu berieme. Veľmi pozitívne však možno vnímať prístup niektorých veľkých svetových metropolí, ktoré majú veľký záujem prispieť k riešeniu, a to nielen prostredníctvom adaptácie, ale aj redukcie emisií."

V jednom spoločnom texte s Alexandrom Ačom máte aj vety: „Ak sa na celú vec pozrieme realisticky a odmyslíme si aj všadeprítomné a nadnesené politické klišé, nemožno výsledok viac ako 20-ročného snaženia svetového spoločenstva hodnotiť bez podivnej zmesi nádeje, ale aj rozčarovanosti, ba až zdesenia.“ Teda ďalšia potemkinovská dedina?
JP: „Náš globálny prístup k riešeniu klimatickej zmeny skutočne v mnohom pripomína potemkinovskú dedinu. Sľuby síce vyzerajú dobre na papieri, ale zatiaľ chýba náčrt konkrétnych krokov. Aj keď dnes už uvedomujeme, že nám zateká do topánok, stále situáciu neberieme dostatočne vážne, a hlavne prevažná časť verejnosti celú vec veľmi dôsledne ignoruje. A navyše, častokrát je rétorika politikov v ostrom protiklade s tým, čo skutočne robia. Na jednej strane vyhlasujú veľkolepé ciele o znižovaní emisií, no na strane druhej nemajú problém podpísať zákon o prelomení limitov na ťažbu uhlia alebo schváliť ťažbu ropy v Arktíde, či podporovať stavbu ďalších uhoľných elektrární. Je to skutočne frustrujúce, keď najvyšší predstavitelia štátov skôr kopú za záujmy veľkých spoločností a najbohatších ľudí, a naopak ignorujú verejný záujem či ekologické limity krajiny a planéty."

Nie je problémom takýchto dohôd aj ich právna záväznosť a vymáhateľnosť? Ak za nedodržiavaním dohôd nebudú nasledovať sankcie, tak sa zopakuje príbeh lisabonskej zmluvy a eura, ktorú ako prví porušili Nemecko a Francúzsko. Jestvuje mechanizmus alebo záruka prijatia a presadzovania sankčných opatrení?
JP: „Medzinárodné právo je v tomto veľmi zložité a ja sa v ňom nevyznám, preto je mi ťažké sa k tomu akokoľvek vyjadrovať. Vidieť to každopádne aj na postojoch vyjednávačov jednotlivých organizácií a krajín. Sú v tomto bode nejednotní, nevedia si predstaviť konkrétnu právnu podobu tejto dohody. Pravdepodobne pôjde o protokol, podobne ako tomu bolo v prípade dohody z Kjóta, ale ani ten nebol z väčšej časti záväzný. Bol dobrovoľný, najmä pre rozvojové krajiny a preto to nakoniec aj s ním tak dopadlo. Aj napriek jeho ratifikácii v roku 2005, globálne emisie rastú rýchlo ďalej.“

Stali sa súčasťou obchodov, u nás aj kauzy Interblue.
JP: „Áno. V Kjótskom protokole boli rôzne „ekonomické“ stimuly, keď sa mohli emisie vyvážať do rozvojových krajín, ktoré svoje emisie mali nízke alebo takmer žiadne. V mnohých prípadoch krajiny západu len alokovali svoje emisie a fosílny biznis do tretieho sveta. Takže, ak sa na to celé pozrieme z globálneho hľadiska, Kjótsky protokol bol fiasko. V Európe a niektorých iných krajinách sa podarilo zredukovať emisie o niekoľko percent, ale treba úprimne priznať, že vo východnom bloku to bol dôsledok reštrukturalizácie a v niektorých prípadoch až kolapsu ťažkého priemyslu. V podstate sa nevytvoril žiadny tlak na to, aby sme redukovali emisie systémovo. V prípade Slovenska klesli emisie o viac ako 40 percent v porovnaní s rokom 1990, ale to len vďaka kolapsu ťažkého priemyslu. V USA a Veľkej Británii, ktoré majú historicky najväčšiu zodpovednosť na emisiách, jednoducho vyviezli veľkú časť emisií do Číny, čím ich zredukovali ich „len“ u seba. V Číne však nastal opačný proces, stala sa z nej obrovská fabrika pre celý svet a to sa odzrkadlilo aj na rýchlom raste emisií.“

Nemôže sa niečo podobné zopakovať aj teraz? Neobávate sa toho?
JP: „Na svete existuje niekoľko regionálnych trhov s emisnými povolenkami, a ten najväčší v rámci EÚ je už dosť presýtený ich nadbytkom. Tiež je celkom možné, že Európa či USA svoje emisie už jednoducho nemá kam vyvážať. Dokonca už aj taká Čína prisľúbila, že chce produkciu emisií znižovať progresívnejšie, aj keď až po roku 2030. Nová klimatická dohoda v oblasti redukcie CO2 veľké ambície zatiaľ nepredstavila. Podľa súčasných záväzkov to vyzerá tak, že minimálne do roku 2030 globálne emisie porastú, asi o 17 až 20 percent, a to najviac práve v Číne, prípadne v Indii. Okrem toho, Čína vlastní významnú časť amerického dlhu, má pod kontrolou obrovské množstvo nerastných zdrojov, ktoré nakupuje z celého sveta, úplne kontroluje globálny trh s vzácnymi kovmi a je schopná produkovať obrovské množstvo solárnych panelov a veterných turbín. Takže aj do Paríža prišla s návrhom, že aj keď sa im do roku 2030 nepodarí zásadnejšie redukovať emisie, do tej doby budú aspoň výrazne budovať svoje obnoviteľné zdroje.“

Toto by dostalo Čínu na pozitívnejšiu zelenú cestu?
JP: „Určite áno. Rozvoj obnoviteľných zdrojov je v Číne veľmi rýchly. Z pohľadu inštalovaného výkonu nových zdrojov je spolu s USA najrýchlejší na svete. Na druhú stranu je však pravdou aj to, že Čína do roku 2030 stále vo svojej energetickej koncepcii počíta s novými projektmi na vodné, uhoľné aj aj jadrové elektrárne. Ich energetické požiadavky budú aj o 20 rokov stále vysoké, preto je vcelku pozitívne, že podiel obnoviteľných zdrojov má potenciál k výraznému rastu. Tento vývoj môže navyše urýchliť ešte jeden moment, ktorý je veľmi akútny najmä v posledných rokoch. A tým je doslova katastrofálne znečistenie ovzdušia. Čínsku vládu práve problémy so smogom a znečistením v severovýchodných provinciách presvedčili, že tento problém jednoducho treba riešiť.“

Je aj príbeh s vypaľovaním indonézskych lesov kvôli palme olejovej príležitosťou na to, aby ste výraznejšie zasiahli do diskusie o environmentálnych problémoch, a o podiele jednotlivca na celkovej klíme?
JP: „Palmový olej je dnes súčasťou mnohých produktov dennej potreby a práve jeho príbeh je učebnicovým príkladom, ako je súčasná spoločnosť globalizovaná a predovšetkým ako naše nákupne návyky a požiadavky ničia biodiverzitu a život ďaleko od nás.“

Nie je to aj šanca na ovplyvňovanie návykov spotrebiteľov, aby si uvedomili dôsledky svojho konania?
JP: „Práve toto treba ľuďom a deťom už od najútlejšieho veku vštepovať do hlavy ako prvé. Že to, čo robia a kupujú denne, ovplyvňuje aj život ľudí v iných, najmä chudobnejších krajinách. A treba to vysvetľovať stále, nielen vtedy, keď horí nejaký les v Indonézii alebo na v Kanade. Problémy, ktoré momentálne vidíme v Indonézii sú len špičkou ľadovca. A ak to ľudia nepochopia a neuvedomia si všetky dôsledky svojho konania, treba použiť metódy povedzme aj emočného nátlaku. Ukázať im konkrétne dôsledky, a nech už to sú aj brutálne fotografie čí zábery na utrpenie ľudí, ktorý v dôsledku klimatickej zmeny prišli o strechu nad hlavou alebo prichádzajú o krajinu a prírodu, v ktorej po mnohé generácie žili. Mimoriadny dopyt po palmovom oleji môže síce krátkodobo zlepšiť situáciu farmárov, no z dlhodobejšej perspektívy dôsledkov na prírodné prostredie Indonézie ide o katastrofu. Osobne síce nesúhlasím s metódami citového vydierania, kedy sa ľuďom v médiách predhadzujú obrázky utrápených orangutanov, ale pravdou je aj to, že ľudia si svoje zhubné počínanie skorej uvedomia.“

Ako vyzerá vaša spolupráca s médiami? Máte ich podporu pri týchto témach?
JP: „Médiá majú záujem o takéto príbehy a vysvetľovanie súvislostí, sú na našej strane, ale bolo by dobré, keby ich záujem bol trvalý, nielen keď je summit, alebo keď sa niečo stane v Indonézii či inde na svete. A samozrejme by bolo tiež prínosom, ak by v konkrétnom médiu bol na tému klimatickej zmeny vyčlenený dlhodobo človek, ktorý sa témou bude zaoberať na úrovni investigatívnej žurnalistiky.“

Nechýbajú vám aj významné a známe osobnosti v Čechách a na Slovensku, ktoré by mohli takéto témy medializovať a personifikovať sa s nimi, aby ich dostali do spoločenského diskurzu?
JP: „Určite chýbajú, to je veľmi dobrý postreh. V zahraničí sa témou klimatickej zmeny bližšie stotožnili napríklad Leonardo di Caprio či Arnold Schwarzenegger, alebo populárny dokumentarista David Attenborough. U nás také osobnosti celkom určite chýbajú. Nutne to však nemusí byť len nejaká populárna herecká alebo spevácka stálica. Témy by sa mohol ujať napríklad aj pán prezident Kiska. Má celkom určite mandát na to, aby takéto témy otváral a s verejnosťou a politikmi diskutoval.“

Aké sú dnes najväčšie ohrozenia klímy a kde sa dajú dosiahnuť pozitívne zmeny najskôr?
JP: „Klimatická zmena prináša okrem samotného otepľovania aj celý rad skôr negatívnych prejavov a dôsledkov, Z pohľadu najväčších hrozieb sa vo veľmi alarmujúcom stave nachádzajú oceány. Mnoho zo zmien, ktoré v nich prebiehajú, nevidíme na vlastné oči, preto aj ich situáciu spoločnosť nevníma tak urgentne. Klimatická zmena, v kombinácii so znečistením, však dolieha na morské prostredie a spoločenstvá mimoriadne drasticky, jednak už samotným otepľovaním, ale aj rastom kyslosti morskej vody. Celý oceánsky potravný reťazec, ktorý nakoniec využíva aj človek, je vo veľkom ohrození. Ďalším veľkým problémom klimatickej zmeny je nárast extremity počasia. Klimatológovia často urgujú cez nárast priemernej globálnej teploty, ale my nemáme skúsenosti s priemernou globálnou alebo regionálnou teplotou, necítime ju. Jej nárast však má ďalekosiahle dôsledky, keďže teplejšia atmosféra je súčasne aj vlhšia. Extrémy súvisiace nielen s teplotou vzduchu ale aj kolobehom vody prichádzajú čoraz častejšie a sú tvrdšie vo svojich dôsledkoch. Na tie už reagujeme veľmi citlivo, lebo nás priamo ohrozujú. A nielen to. Na sanáciu škôd musia jednotlivci, ale aj celá spoločnosť vynakladať čoraz väčšie prostriedky. A to nás pochopiteľne finančne dosť vyčerpáva, a mnohých ľudí uvrhuje do dlhovej paste a sociálnej mizérie. Dopadá to aj na poľnohospodárstvo a našu potravinovú bezpečnosť. Veľkým problémom sa stáva sucho na pevninách a nedostatok vody. V budúcnosti môže byť v tomto ohľade vážna situácia aj na Slovensku. Zrážky u nás síce mierne rastú, najmä na severe, ale začínajú sa koncentrovať do krátkodobých a veľmi intenzívnych dažďov. Tie v mnohých prípadoch nedokážu dostatočne efektívne doplňovať zásoby podzemných vôd, čoho dôsledkom je aj pokles ich hladiny.“

Niekde je vody priveľa, inde málo.
JP: „Tomuto napomáha práve extrémnosť počasia, lebo tam, kde sa koncentruje veľa vody, jej bude ešte viac, a v suchých oblastiach ešte menej. Práve dnes to pociťujeme aj v tom, že ľudia z veľmi suchých oblastí Afriky, Ázie alebo latinskej Ameriky utekajú, buď do miest alebo do zatiaľ menej postihnutých alebo vyspelejších časti sveta, napríklad aj do Európy. Sýria je učebnicový príklad – v rokoch 2006 až 2011 ju postihlo trýznivé sucho, trvalo päť rokov a dokázalo zlikvidovať takmer celú sýrsku poľnohospodársku produkciu, najmä na severovýchode krajiny. Veľké množstvo ľudí, asi 1,5 milióna farmárov, muselo migrovať do väčších miest, kde sa spoločenská situácia rýchlo vyhrotila. Preplnené mestá sa stali nebezpečnými, vzrástla kriminalita. Sýrska vláda spolu s Asadom zhoršujúcu sa situáciu takmer neriešila, čo nakoniec viedlo až k občianskej vojne. Ide o veľmi dobrý príklad toho, ako zhoršujúce sa podmienky vplyvom klimatickej zmeny (spolu s iným faktormi) môžu akúkoľvek krajinu doviesť až na pokraj vojnového konfliktu a rozkladu celej spoločnosti. Toto sa pokojne môže stať kdekoľvek na svete, Slovensko o niekoľko desaťročí nevynímajúc.“

Klimatológovia už dávno upozorňujú nielen rozvojové krajiny, že ak sa nenaučia hospodáriť s vodou, môžu nasledovať sýrsky scenár.
JP: „Presne tak, niekoľko krajín a regiónov je v podobnej situácii, v akej bola Sýria pred vojnovým konfliktom. Napríklad aj v Eritrei už niekoľko dlhých rokov prebieha veľmi krvavá občianska vojna, o ktorej západ takmer nič nevie. Veľké sucho v posledných rokoch trápi aj Etiópiu či Somálsko. Dlhodobo je na tom zle aj vnútrozemie Brazílie či bohatá Kalifornia. Destabilizovanou oblasťou, a to nielen kvôli radikalizácii islámu, je aj celý Arabský polostrov, západná časť Indie či mnohé oblasti Číny. Mnohé z uvedených regiónov sa dostávajú do kritickej situácie pre nedostatok vody a v dôsledku zvyšujúcej sa extrémnosti počasia. Pre mnohých, najmä chudobnejších ľudí je migrácia a útek z krajiny jediná možnosť, ako zachrániť život sebe a svojim deťom.“

Navrhujete aj nejaké riešenia, ako v tých oblastiach s vodou hospodáriť? Smeruje finančná pomoc u bohatých krajín do týchto oblastí? Ale ak sa tie peniaze nedostanú až dole, do zmysluplných projektov bežných a núdznych ľudí, tak tá pomoc tiež stratí význam...
JP: „Práve toto je jeden z argumentov bohatého Severu, prečo blokovať tok financií pre pomoc najviac postihnutým a najzraniteľnejším ľuďom a krajinám. Ochota poskytnúť financie, či už zo súkromných alebo verejných zdrojov, na budovanie potrebnej infraštruktúry, ktorá by miestnym obyvateľom zabezpečila napríklad aj vodu, by tu aj bola, no kameňom úrazu je nedôvera v to, že sa potrebné peniaze dostanú na správne miesta. Dnes už je celkom známe, kde väčšia časť finančných prostriedkov napríklad pre Afriku, skončila. V nákupe a pašovaní zbraní a podpore vojnových konfliktov. Cestou by skôr mohli byť projekty a financie určené (a poukazované) konkrétnym komunitám, čím by ľudia pocítili zlepšenie doslova zo dňa na deň.“

Aký podiel na súčasných klimatických zmenách a globálnom otepľovaní má bohatý Sever a chudobný Juh? Dá sa to vyčísliť?
JP: „Ak by sme sa pozreli na celkové emisie, tak veľká väčšina globálnych emisií pochádza od bohatých ľudí. Desať percent najbohatších ľudí na svete produkuje asi 50 percent emisií. A 50 percent najchudobnejších ľudí produkuje len asi tri percentá, to je súčasná štatistika. Pokiaľ by sme sa na to pozreli z pohľadu historických emisií, tak je tá zodpovednosť ešte ďalekosiahlejšia a takmer na sto percent pripadá na bohatý Sever. Emisie z rozvojového sveta sa na súčasnom globálnom otepľovaní ešte nestačili tak prejaviť. Čína vo veľkej miere vypúšťa emisie hlavne po roku 2003, kedy zaznamenali prudký nárast. Z pohľadu fyziky atmosféry a skleníkového efektu sa ale tieto emisie ešte nestihli prejaviť. Trvá približne 40 rokov, kým efekt zvýšenie CO2 koncentrácii pocítime v otepľovaní.“

A čo môžu pre (po)zastavenie tohto procesu urobiť bohaté a čo chudobné krajiny? Sú riešením obnoviteľné zdroje?
JP: „My v súčasnosti vieme, že celý problém klimatickej zmeny sa len obnoviteľnými zdrojmi nevyrieši. Základný problém klimatickej zmeny je naša obrovská nadspotreba energie, tovarov ale aj služieb... prvý krok k vyriešeniu klimatickej zmeny je zásadne znížiť spotrebu energie, a to hlavne v bohatých krajinách. Bolo by to rozhodne spravodlivejšie riešenie.“

Paris Hilton a Victoria Beckham a britská vojvodkyňa Kate prestanú používať niektoré prostriedky?
JP: „Celebrity alebo známe osobnosti, ktoré žujú v dostatku by mali ísť príkladom pokrokového a nenáročného spôsobu života. Rozhodne ale nemám na mysli to, že ak chceme vyriešiť globálnej otepľovanie, je nevyhnutné, aby sme sa vrátili do stredoveku alebo dokonca doby kamennej. Existujú spôsoby, ako viesť skromný, materiálne nenáročný, no zato naplnený a šťastnejší život.“ 

Koniec éry fosílnych palív?

Nová klimatická dohoda z Paríža prináša len ďalšie sľuby, no žiadne konkrétne kroky

Mnohí považujú novú klimatickú dohodu za veľké diplomatické víťazstvo. Diplomatický triumf to bezpochyby aj je. Veď trvalo neuveriteľných 50 rokov, kým politickí lídri sveta prejavili vôľu uznať, že klimatická zmena je globálny problém a je potrebné s ním niečo zásadné robiť. A práve tu narážame na problém. Text novej dohody je síce plný grandióznych a ambicióznych cieľov, ktoré prekonali aj tie najväčšie očakávania, no v celom dokumente nenájdete jedinú zmienku o tom, ako ich naplniť.

Delegáti si teda opäť raz nechali otvorené dvierka pre ďalšie rokovania, ktoré možno niekedy v budúcnosti prinesú konkrétny právny nástroj, ako niesť finančnú zodpovednosť v prípade nenaplnenia sľubov o znížení emisií skleníkových plynov. Ak sa na celú vec pozrieme realisticky a odmyslime si aj všadeprítomné a nadnesené politické klišé, nemožno výsledok viac ako 20 ročného snaženia svetového spoločenstva hodnotiť bez podivnej zmesi nádeje, ale aj rozčarovanosti, ba až zdesenia.

Aj keď dohodnutý cieľ udržať globálnu teplotu výrazne pod úrovňou 2 stupňov Celzia je možné určite vnímať ako veľký úspech konferencie, po preštudovaní konečnej verzie dohody je jasné, načo sa politici pri jeho budúcom napĺňaní spoliehajú najviac. Tým niečím sú drahé a zatiaľ vo väčšom rozsahu takmer nevyskúšané technológie odstraňovania obrovského množstva oxidu uhličitého z atmosféry. Aby však takéto riešenie bolo účinné, museli by sme po roku 2020 každoročne zachytiť z atmosféry viac ako 10 miliárd ton CO2, čo je množstvo približne odpovedajúce záchytu všetkých rastlín na pevninách. Rozsah takéhoto projektu je aj preto zatiaľ mimo naše technologické možnosti. Ak sa nakoniec takéto technológie ukážu ako nerealizovateľné, či po realizácii dokonca škodlivé, celý plán vyhnúť sa veľmi nebezpečnému otepleniu sa zosype ako domček z kariet.

Ale čo v prípade, ak by sme s týmito technológiami nepočítali? Vyhnúť sa kritickému otepleniu by teoreticky ešte šlo, no reálnosť tohto cieľa je mimoriadne neistá. Vyžadovalo by si to nepredstaviteľné odhodlanie razantne znižovať emisie na globálnej úrovni. Rýchlejšie, ako pri tých najväčších ekonomických recesiách v minulosti. Za predpokladu, že vrchol emisií dosiahneme až okolo roku 2030, čo je celkom reálny scenár, s ktorým počíta aj parížska dohoda, pokles emisií by musel byť na úrovni 10 až 15 percent ročne. A znamenalo by to jediné. Ak berieme problém klimatickej zmeny vážne, kľúčom k úspechu sme predovšetkým my, jednotlivci. Asi 10 percent globálnej populácie, ktorá je zdrojom až polovice emisií CO2, by takmer okamžite musela výrazne znížiť svoju spotrebu energie a tovarov.

Okrem toho, vyžadovalo by si to promptné riešenie emisií z leteckej a námornej dopravy, ktoré v súčasnosti veľmi rýchlo rastú. O emisiách z dopravy, ktoré odpovedajú emisiám Nemecka a Veľkej Británie, sa vôbec nehovorilo. Rovnako sa nehovorilo ani o konkrétnych krokoch a iniciatívach, ako odvrátiť najhoršie dôsledky klimatickej zmeny. Netreba sa preto čomu čudovať, že niektorí poprední klimatológovia nešetrili kritikou. Tá najtvrdšia prišla od Jamesa Hansena, „otca“ upozorňovania na problém globálneho otepľovania, ktorý označil rokovania za podvod a zbytočnú maškarádu, ktorá nás všetkým môže prísť veľmi draho.

Preto, aj keď je takmer všetkými svetovými médiami dohoda prezentovaná ako zásadný posun vpred, zatiaľ nemáme veľa dôvodov na optimizmus. Istou nádejou je možno len to, že konečne existuje akási vôľa zo strany bohatých krajín dohodnúť sa s rozvojovými na jednotnom postupe, ako znižovať emisie. Toto gesto však malo prísť už dávno, možno už v roku 1992 na Summite Zeme v Rio de Janeiro.

Ozývajú sa tiež vzletné ódy, že dohoda bude znamenať koniec éry fosílnych palív. Nič také ale v dohľadnej budúcnosti nehrozí. Opak je pravdou. Svet plánuje postaviť viac ako 1000 nových uhoľných elektrární, či investovať desiatky miliárd do hľadania a sprístupnenia ťažby nekonvenčných zásob ropy a zemného plynu. Pokiaľ nebude na uhlie a ďalšie fosílne palivá vyhlásené moratórium ich ťažby, alebo aspoň uvalená uhlíková daň, alebo nebudú jednotlivými štátmi zavádzané prísne regulácie ich spotreby, nemožno dúfať v pokles ich spotreby. Jednoducho povedané, pokiaľ budú fosílne palivá stále štedro dotované, závislosti na nich sa tak rýchlo, ako by bolo potrebné, nezbavíme.

Veľkou prehrou tohto tragikomického príbehu je aj to, že delegáti odmietli diskutovať o konkrétnych záväzkoch, o koľko znížiť svoje emisie a ako dosiahnuť stav, kedy globálna koncentrácia CO2 už ďalej nebude rásť. V dohode stojí len veľmi neurčito definované obdobie, kedy by sa tak malo stať: druhá polovica tohto storočia, čiže najneskôr rok 2099. Koľko z účastníkov prelomovej konferencie bude ešte nažive?

Súčasné sľuby jednoducho nestačia. Z pohľadu otepľovania a hroziacich dôsledkov klimatickej zmeny je to príliš neskoro. Rétorická snaha obmedziť oteplenie na 1,5 °C je síce sympatická, no vo vzduchu ostala visieť nezodpovedaná otázka, či je vôbec takýto cieľ reálne dosiahnuteľný, a to nielen z pohľadu súčasnej vysokej koncentrácie CO2. Dnes je v našej atmosfére už dostatok uhlíka na to, aby sa oteplilo o ďalších aspoň 1,5 stupňa Celzia, teda o 2,5 stupňa v porovnaní s obdobím pred 250 rokmi.

Každopádne, nech už si myslíte o výsledku COP 21 čokoľvek, až nasledujúce mesiace a roky ukážu, či svetové spoločenstvo, a predovšetkým najväčší producenti CO2 (Čína, USA, EÚ a India) problém globálneho otepľovania berú vážne, a ako úprimne sú schopní sa mu reálne postaviť a navrhnúť zmysluplné kroky k náprave. Reálne kroky politikov a biznisu tomu zatiaľ v jednotlivých krajinách nenasvedčujú. Najväčšia obava, a to nielen klimatológov, spočíva ale v tom, že ak sa aj vydáme cestou výrazných škrtov emisií skleníkových plynov, bude to všetko nakoniec len preto, aby na tom opäť raz niekto poriadne zbohatol. Inak povedané "ekonomika ako doposiaľ" v praxi.

Jozef Pecho, Alexander Ač

Pre riešenie klimatickej krízy potrebujeme každého človeka

Rozhovor s Dr. Alexandrom Ačom z Centra výskumu globálnej zmeny AV ČR v Brne

V roku 1972 posádka kozmickej misie Apollo 17 poslala na Zem úchvatný záber našej planéty [obrázok nižšie]. Ešte aj dnes ide o najviac používanú fotografiu Zeme, ktorá nám neustále pripomína, akú nádhernú, jedinečnú a živú planétu obývame. Tento odkaz je síce stále dosť aktuálny, no Zem už nie je tým istým miestom, akým bola pred 40 rokmi. Ako sa Zem za takmer polstoročie zmenila, a sú to zmeny, ktoré by nás mali veľmi znepokojovať?

AA: Zmeny životného prostredia za posledných 40 rokov sú dramatické, a mali by znepokojovať každého z nás. Často hovoríme o globálnych zmenách, ale presnejší termín je zhoršovanie podmienok, pretože práve to vo väčšine prípadoch pozorujeme. Za náš krátkodobý blahobyt a pohodlie platíme neúprosnú daň v podobe dramatického a často nenávratného poškodzovania živej, ale aj neživej prírody. Navyše sa rýchlosť zmien zvyšuje exponenciálnym spôsobom, pretože rovnakým tempom narastá aj počet obyvateľov sveta a naša spoločná spotreba planetárnych zdrojov. Asi v najhoršom stave sú oceány, ktoré prišli takmer o polovicu populácie morských rýb a mnohé koralové útesy sa nenávratne zmenšili. Prirodzenú rýchlosť vymierania biologických druhov sme zvýšili sto až tisícnásobne, vyhubili sme mnohé veľké cicavce a takmer všetky nelietavé vtáky. Odlesnili sme milióny hektárov lesa, prehradili všetky najväčšie rieky, využívame takmer 40 % primárnej produkcie rastlín. Ale už aj planéta v roku 1970 by bola pre pračloveka na nepoznanie!

Dnes žije na Zemi o takmer 4 miliardy ľudí viac ako v roku 1972. Okrem toho, ľudia dnes viac ako kedykoľvek predtým túžia po životnom štandarde, ktorý by im umožnil dôstojný život v dostatku. Ako si už aj spomenul, tým sa vytvára väčší tlak na zdroje planéty a verejné statky, ako napr. zemskú atmosféru. Ako si má bežný človek toto všetko spojiť s problémom globálneho otepľovania a klimatickej zmeny?

AA: Klimatická zmena je najvážnejším prejavom tragédie spoločnej pastviny. To, čo patrí všetkým, nepatrí vlastne nikomu. Využívame našu spoločnú atmosféru ako náš spoločný odpadkový kôš. A každý deň prisypeme do nej o čosi viac. Bohatí viac, chudobní menej. Klimatická zmena je tzv. „negatívna externalita“, ktorú odmietame odrážať vo svojich finančných nákladoch. Jednoducho si nechceme odkrojiť zo svojho blahobytu. Stále viac ľudí chce mať stále viac a vyššie platy. Klimatická zmena je nevyhnutným dôsledkom pokračujúceho ekonomického rastu, teda rastu spotreby a výroby. Ten v súčasnosti poháňajú fosílne zdroje. Tieto cenné energetické zdroje vznikali desiatky a stovky milióny rokov. My ich spálime za niekoľko desaťročí.
 

V decembri 2014 si mal v bratislavskom Centre vedecko-technických informácii prednášku, ktorú si začal tým, že Zem má určité planetárne medze (limity). Ak ich ľudia prekročia, hrozia nezvratné zmeny v celom planetárnom systéme, ktoré nakoniec môže ohroziť modernú civilizáciu v podobe, v akej ju poznáme dnes. Mohol by si to bližšie vysvetliť čo to znamená?

AA: Vezmime si príklad Sýrie. Donedávna to bola krajina s rýchlym rastom populácie, zásobami ropy, a schopnosťou uživiť svoju populáciu. Neboli bohatí, ale prežívali. Dnes je to krajina s vyčerpanou ropou, neschopnosťou dopestovať dostatok potravín a klesajúcimi zásobami vody. Jej obyvatelia narazili vo veľkej rýchlosti na limity svojho životného prostredia a nedokázali situáciu riešiť inak, ako občianskou vojnou a následnou migráciou. Nejde pritom o zlyhanie plánovania. Sýrčania sa len vyskytli v zlom čase na zlom mieste. Dnes je krajina na nepoznanie, a trvalo to len niekoľko rokov. My sa chováme podobne, len sme sa ešte natoľko nepriblížili limitom rastu.

Blíži sa ďalší veľký klimatický summit v Paríži, o ktorom sa hovorí, že je to naša posledná šanca, ako odvrátiť najhoršie dôsledky klimatickej zmeny. Vládni delegáti, ale nakoniec aj oficiálni predstavitelia OSN, vrátane Christiany Figueres, ktorá povedie rokovania, sršia optimizmom. Je podľa teba takýto optimizmus namieste? Inými slovami, je možné očakávať, že sa delegáti v Paríži dohodnú na niečom zmysluplnom?

AA: Takmer všetci ľudia sú od prírody optimisti. Máme to v genetickej výbave. Skutoční pesimisti nezanechávajú žiadnych potomkov. Nie je preto prekvapivé, že mnohí účastníci a pozorovatelia, napriek 20 rokom neúspešných rokovaní, vidia možnosť zmysluplnej dohody. Alebo aspoň zásadnej zmeny oproti doterajšiemu vývoju. Hoci sa sám dlhodobo zasadzujem o znižovanie emisií skleníkových plynov, nevidím veľa dôvodov na zmenu. Sľubovať sa dá čokoľvek, ale rozhoduje realita. Tá realita je, že počet obyvateľov sveta narastá, a spolu s ním aj náš výsledný tlak na rast spotreby všetkého. Osobne nedávam príliš vysokú šancu skutočnej, právne záväznej a trestne vymáhateľnej dohody, ak štáty porušia svoje, aj tak nedostatočné, záväzky o znižovaní emisií skleníkových plynov. Dohodu, ktorá by viedla v nasledujúcich piatich rokoch ku globálnemu poklesu emisií, by som považoval za obrovský úspech.

Ako v tejto súvislosti vnímaš postoj najväčších producentov CO2, Číny a USA, ale napríklad aj Indie či Brazílie? Príde Ti, že majú skutočne úprimný záujem o riešenie klimatickej zmeny?

AA: Nemyslím si, že majú naozaj úprimný záujem o znižovanie emisií skleníkových plynov. V USA sa vo veľkom rozbehla ťažba ropy metódou hydraulického štiepenia a jej ťažba donedávna rástla najrýchlejšie v histórii. Podobne aj v prípade zemného plynu. Čína stále stavia uhoľné elektrárne a emisie tú rastú najrýchlejšie na svete, aj keď pomalšie ako v minulosti. Brazília nedokáže výrazne obmedziť ani nelegálne odlesňovanie. India preberá úlohu fabriky pre rozvinutý svet miesto Číny a situácia so znečistením vzduchu je ešte horšia, ako katastrofálna situácia v Číne. Navyše je pre Indov prioritné riešenie chudoby, ktoré zatiaľ prebieha aj za pomoci fosílnych zdrojov. 

Dosť často sa v tejto súvislosti spomína horný limit maximálneho oteplenia o „2 °C“. Existuje vôbec ešte nejaká reálna šanca, že sa takémuto otepleniu vyhneme? A ako by mali vyzerať opatrenia jednotlivých krajín, aby sme minimalizovali šancu, že túto hranicu prekročíme?

AA: Teoretická šanca ešte existuje, reálna už nie. Ak by sme mali dodržať prísne spravodlivý a etický prístup s prihliadnutím na historické emisie, krajiny rozvinutého sveta by mali mať už nulové emisie zo získavania energie (napr. USA). Skutočne spravodlivé riešenie klimatickej zmeny už neexistuje. Je potrebné vyhlásiť zákaz hľadania nových fosílnych zdrojov, vyhlásiť moratórium ťažby 80% uhlia [ktoré sme zatiaľ nevyťažili], 50% ropy a 30% zemného plyn.
 

Ak pripustíme, že oteplenie o 2 °C prekročíme, čo to bude pre svet, pre Európu alebo Slovensko znamenať, ak sa oteplí v priebehu tohto storočia o povedzme 3, 4 či dokonca 5 °C? Je to niečo, s čím ľudský druh má nejakú skúsenosť? Ako bude svet vyzerať pri takomto oteplení?

AA: Svet a teda ani ľudia doteraz nemali skúsenosť ani so súčasnou rýchlosťou otepľovania. Je príliš rýchla pre úspešné prežitie mnohých biologických druhov, ak nie ich väčšiny. Dariť sa bude rôznych patogénom, vírusom, hubovým ochoreniam, hmyzu, a celkovo organizmom s krátkym životom a vysokou schopnosťou prispôsobovania sa. Naopak, vzácne druhy vyhynú ešte o niečo skôr. Bude narušované stále väčšie množstvo fungovania zložitých väzieb v ekosystémoch. Tie sa stanú jednoduchšími, s menším počtom druhov a teda aj menšou bohatosťou života. Na sever budú stále viac a rýchlejšie migrovať nielen rastliny a živočíchy, ale aj ľudia. To už začíname pozorovať dnes. Výrazne poklesne schopnosť planéty uživiť rastúci počet ľudí. Tieto negatívne trendy ďalej skomplikuje skutočnosť vyčerpávania energetických a ďalších zdrojov, ako nás pred viac ako 40 rokmi varoval Rímsky klub.
 

Dobré je, že si spomenul práve migráciu ľudí. Dá sa už dnes hovoriť o tom, že klimatická zmena, extrémy počasia alebo napríklad aj zhoršujúca sa geopolitická situácia vedie k masovej migrácii? Mohol by si uviesť nejaké konkrétne príklady?

AA: Nepochybne. Súčasná vlna masovej migrácie s krajín Afriky a Blízkeho východu sa nám o pár rokov bude zdať ako prechádzka ružovou záhradou. Kombinácia sucha, vyčerpávania ropy a rastúca populácia vyústila do občianskej vojny v Sýrii. Ľudia začínajú utekať aj z brazílskeho Sao Paula, kde je extrémne sucho. Náboženský extrémizmus je iba dôsledkom týchto javov a slúži na presadzovanie vlastných záujmov na úkor druhých. Na delenie ľudí na dobrých a zlých. Problém je však v nás, všetkých.

V nedávnom rozhovore pre DV TV si spomínal, že k veľmi rýchlym klimatických zmenám dochádza aj v Arktíde, ktorá je síce od Českej republiky či Slovenska dosť ďaleko, ale význam týchto zmien by sme nemali podceňovať Prečo? V čom tkvie riziko alebo hrozba toho, že v Arktíde mizne napr. morský ľad ?

AA: Arktída sa otepľuje 2-3 krát rýchlejšie ako zvyšok planéty. To prispieva k zmene charakteru doteraz ustáleného počasia, ktorému je prispôsobené poľnohospodárstvo a aj technická infraštruktúra. Vlny horúčav a suchá na strane jednej, striedané intenzívnymi lejakmi čí dlhotrvajúcimi dažďami na strane druhej, predstavujú rastúce riziko pre úrodu a poškodzujú budovy, či ďalšie dôležité štruktúry, o ľudských životoch ani nehovoriac. Rýchlosť ubúdania arktického ľadu nemá v histórii žiadne precedensy, a podobná bude aj zmena charakteru počasia. Aj keď sú opatrenia na tieto zmeny možné a čiastočne sa aj realizujú, bez riešenia príčiny otepľovania nemôžu byť dostatočné a úspešné.

Je vôbec možné sa na oteplenie o viac ako 3 či 4 °C [na globálnej úrovni] adaptovať, bez toho, aby sme docielili nejakú efektívnu dohodu o zmierňovaní klimatickej zmeny redukciami ľudských emisií skleníkových plynov? A čo optimizmus technokratov, ktorí sa spoliehajú na to, že klimatickú zmenu zvládneme aj vďaka novým technológiám. Zdieľaš tento optimizmus, a ak nie, prečo?

AA: Úspešne adaptovať sa nepodarilo všetkým ani na oteplenie o 1°C. Kto hovorí o „úspešnej“ adaptácii na 3-4 °C v priebehu 100 rokov má silný zmysel pre čierny humor, alebo jednoducho nevie, o čom hovorí. Navyše najmenšiu možnosť sa adaptovať majú ľudia v chudobných regiónoch sveta, ktorí k problému klimatickej zmeny prispeli najmenej. Európa sa už teraz nevie vyrovnať s príchodom milióna utečencov a xenofóbia a rasizmus pomaly, či skôr rýchlo, dostávajú zelenú. Čo sa bude diať, keď sem budú čoskoro prúdiť ďalšie milióny? Budeme sa stále hrať na adaptáciu?

Technokrati zabúdajú, že všetky technológie majú vedľajšie účinky. Keď automobily nahradili kone, ľudia ich vítali ako čisté technológie. Mestá sa zbavili konského trusu, a čistého vzduchu bolo dostatok, aby sa znečistenie z áut bez povšimnutia rozptýlilo. O CO2 vtedy nikto ani netušil. Navyše riešením problémov vytvárame iné, stále zložitejšie problémy, ktorým rozumie stále menej a menej ľudí. Pri riešení zložitejšieho problému potrebujete nielen viac zdrojov, ľudí, a času na jeho vyriešenie, ale narastá aj čas potrebný na realizáciu tohto riešenia. Tu narážame na limity ľudskej inteligencie, ktorá sa časom príliš nemení, a ak, tak skôr klesá. Ak by sme však ignorovali tieto dva limity, teda limity samotných technológií a limity ľudského umu, je tu tretí faktor „konečnosti“ planéty. Množstvo drvivej väčšiny zdrojov pre naše aktivity je obmedzené a začíname ich vyčerpávať od prvého dňa existencie danej technológie. Preto hlavný problém z tohto pohľadu predstavuje narastanie svetovej populácie a rast spotreby jednotlivcov.
 

A čo geoinžinierstvo či technológie tzv. negatívnych emisií CO2? Je toto cesta, alebo naopak, môžu tieto prístupy našu situáciu ešte viac zhoršiť?

AA: Nie je to cesta. V čase, keď sú ročné globálne emisie všetkých skleníkových plynov na úrovni 50 miliárd ton CO2, uvažovanie o geoinžinierstve a technológiách negatívnych emisií je nebezpečné. Dáva nám pocit falošného bezpečia, že klimatickú zmenu za nás vyrieši niekto iný v budúcnosti, pričom my môžeme pokračovať v rovnakom deštruktívnom správaní, ako doteraz. O týchto veciach sa musíme baviť, ale v tom kontexte, že náš problém neriešia.

 

Nie sú to však len ľudia, ktorí sú už dnes klimatickou zmenou postihnutí. Vo veľkom ohrození je aj globálna biosféra a život ako taký. Sme teda na prahu ďalšieho veľkého a globálneho vymierania? A do akej miery ho môže klimatická zmena v budúcnosti ešte viac urýchliť?

AA: Masové vymieranie druhov prišlo dávno pred príchodom klimatickej zmeny. Ako sme postupne osídľovali planétu, mizla pôvodná mega-fauna. Tie druhy čo prežili do súčasnosti, sú už len zlomkom pôvodných populácií, a mnohé sú na hranici prežitia. Oceány sú vylovené, pôvodné lesy takmer neexistujú a tie čo zostali, sú prázdnejšie. Preto dnes potrebujeme obhospodarované polia a lesy, rybie farmy či skleníky, ktoré nám za pomoci fosílnej energie zabezpečia prebytok, a pritom kvalita potravín rýchlo klesá. Odkedy ľudia začali žiť usadlým spôsobom života pred asi 10 000 rokmi, a dokázali vytvárať prebytky potravy na úkor degradácie životného prostredia, prišli o skutočnú trvalú udržateľnosť. Klimatická zmena dlhodobú degradáciu životného prostredia iba urýchli. Odhady ekológov, koľko percent druhov v tomto storočí môže vyhynúť sa líšia, ale väčšina z nich sa pohybuje v desiatkach percent. Než však k tomu dôjde, obrovské problémy budeme mať my sami. 

Veľmi zaujímavé je aj to, že do Paríža smerujú aj predstavitelia niekoľkých stoviek najväčších svetových miest a metropolí? Z nejakého dôvodu je iniciatíva miest ohľadom zmierňovania a adaptácie na klimatickú zmenu silnejšia ako v prípade národných štátov. Prečo je tomu tak? Existuje nejaký dôvod si myslieť, že prejavy a dôsledky KZ budú práve v mestách, dokonca aj pri oteplení o menej ako 2 °C, nezvládnuteľné?

AA: Áno, mestá a ich obyvatelia budú prejavmi otepľovania trpieť najviac. Už dnes je vo veľkých mestských metropolách pri bezveternom horúcom dni o 10 °C či dokonca viac stupňov vyššia teplota ako v okolí. Pri vlne horúčav v Európe v roku 2003 zomierali najmä starší ľudia v prehriatych príbytkoch Paríža bez možnosti sa schladiť. Možnosti, ako sa adaptovať existujú, ale znovu platí, že je to možné iba v prípade bohatších miest a štátov. Mnohé metropoly sú tak preľudnené, že vysadiť čo len pár stromov je veľký problém. Aj keď v súčasnosti prevláda skôr trend migrácie ľudí do miest, je možné, že čoskoro budeme svedkami opačného javu, inak povedané, ľudia budú mestá opúšťať.

V nedávnej štúdii v časopise Nature vyšiel článok, ktorého závery hovoria o tom, že v oblasti Perzského zálivu a Arabského polostrova budú letné teploty koncom tohto storočia tak extrémne, že to bude na hranici prežitia. Ako by mali podľa teba vyzerať mestá, aj v Európe či v na Slovensku, aby sa dokázali extrémnym letným horúčavám [a napríklad aj suchu] prispôsobiť?

AA: Mestá by mali mať čo najviac vegetácie, priepustné povrchy a vodné plochy, obydlia s minimálnou spotrebou energie, centrá úplne uzatvorené pre osobnú automobilovú dopravu, hromadná doprava by mala byť plne elektrifikovaná a zásobená z obnoviteľných zdrojov. To by bol dobrý začiatok na ceste k udržateľnosti a úspešnej adaptácii miest a ľudí v nich.
 

A čo globálna potravinová bezpečnosť? Častokrát počúvame argumenty typu, že vyššie teploty a vyššie koncentrácie CO2 budú pre rastliny skôr prospešné. Ty, ako rastlinný fyziológ sa zaoberáš meraním tokov uhlíka medzi rastlinami a atmosférou. Sú takéto argumenty namieste? Ak sa bude teda ďalej otepľovať, bude to pre svet znamenať väčší nedostatok potravín alebo naopak hojnosť?

AA: Mierny a postupný rast teploty a CO2, spolu s dostatkom vlahy a živín v pôde je naozaj prospešný. Rýchle striedanie extrémnych prejavov počasia, šírenie škodcov a ich rastúca rezistencia voči pesticídom, klesajúca kvalita a erózia pôd, však prevážia nad spomínanými pozitívnymi dôsledkami. Málo známa je aj skutočnosť, že rastúce CO2 zvyšuje chuť hmyzu do jedla a zároveň oslabuje obranné mechanizmy rastlín voči nemu. Z paleoklimatológie vieme, že počas teplejších období bolo rozšírené rozsiahlejšie poškodenie rastlín hmyzom. Postupné otepľovanie, povedzme 100-násobne pomalšie ako to súčasné, by mohlo byť pre celkovú úrodu (výnosy) či život na Zemi pozitívne.

Pápež František vo svojej nedávnej encyklike, Laudato si’, upozornil na to, že pre riešenie klimatickej zmeny potrebujeme každého človeka na Zemi, a tiež, že zmierniť KZ či uchrániť nielen najchudobnejších pred jej dôsledkami by malo byť morálnym a etickým imperatívom pre všetky vlády a ľudí? Ako to myslel? Prečo klimatická zmena je dnes už viac vnímaná skôr ako morálny [etický] a nie výlučne len ako odborný a vedecký problém?

AA: Myslím, že Pápež situáciu popísal veľmi presne. Príčiny a dôsledky klimatickej zmeny majú veľmi silný etický a morálny rozmer. Pravdepodobne oveľa silnejší a závažnejší, ako si väčšina ľudí chce či dokonca dokáže uvedomiť. Naša schopnosť vnímať problematiku klimatickej zmeny vypovedá zároveň o našej schopnosti myslieť aj na druhých, nielen na seba. Pápež vidí skutočnosť, že najviac trpia negatívnymi prejavmi klimatickej zmeny práve ľudia, ktorí sa jednak na jej vzniku takmer nepodieľajú, ale navyše nemajú ani prostriedky, ako jej čeliť. Ak by sme sa mali chovať ako skutoční kresťania a morálni ľudia, nemalo by nám byť utrpenie iných, na ktorom máme svoj podiel, ľahostajné. Veda svoj verdikt už vyjadrila a predostrela aj riešenie klimatickej zmeny – teda zníženie emisií skleníkových plynov na minimum. Technológie síce môžu pomôcť, ale rozhodujúce bude zmeniť správanie k sebe a k ostatným. Ak sa tak nestane, čaká nás budúcnosť rastúcich konfliktov, náboženských a rasových nepokojov, rastúcej sociálnej nerovnosti.

Ak si teda pripustíme, že hlavným problémom globálnej otepľovania je nielen súčasná forma kapitalistickej spoločnosti, ktorá drancuje prírodné zdroje, ale aj náš rastúci dopyt po čoraz väčšom množstve tovarov a služieb, a teda náš bezbrehý konzum, ako by sme z tejto situácie mohli vyjsť ako víťazi? Ako by podľa teba mohla vyzerať udržateľná spoločnosť a spoločenský systém, ktorý by dokázal ekonomicky prosperovať aj bez toho, aby si pílil pod sebou konár, na ktorom sedí? Akú novú paradigmu svet potrebuje? Známa kanadská novinárka a spisovateľka, Naomi Klein, hovorí často v tejto súvislosti o akejsi forme environmentálneho socializmu. Je jej predstava utopická alebo to môže byť ten smer, ktorý hľadáme?

AA: Je nevyhnutné, aby sa stabilizoval počet obyvateľov sveta. Najbohatšie vrstvy spoločnosti by sa mali vzdať značnej časti svojho majetku a príjmov v prospech najchudobnejších. Nehovoríme o rovnostárskej spoločnosti, ale o spoločnosti s udržateľnými a prirodzenými nerovnosťami. Je tiež nutné reformovať globálny finančný systém založený na frakčnom rezervnom bankovníctve, ktorý pre svoje fungovanie vyžaduje rast dlhu a spotreby. To všetko by bol ale len začiatok. Musíme tiež výrazne znížiť svoju globálnu ekologickú stopu, keďže tá je už príliš vysoká. Jej stabilizácia ani zďaleka nestačí. Obávam sa ale, že ktorýkoľvek z kľúčových krokov prospievajúci k udržateľnosti by narazil na tvrdý odpor verejnosti. Myšlienka Naomi Kleinovej je teda sympatická a dobre myslená, ale nemyslím si, že je realizovateľná vo významnejšom (globálnom) rozsahu. Už si bol niekedy na masovom proteste, kde by ľudia demonštrovali za zníženie svojich platov, alebo poznáš politickú stranu, ktorá má za cieľ znižovanie HDP? Ja nie.

O podobnej akcii som veru ešte nepočul. Zrejme nikto nebude chcieť dobrovoľne znížiť svoje nároky a požiadavky na životný štandard a začať žiť striedmejšie. Možno to súvisí aj s ľudskou psychikou a tým, ako reagujeme na akútne a bezprostredné hrozby. Prečo je podľa teba tak ťažké pre človeka a spoločnosť prijať zodpovednosť za tento problém? Musí sa skutočne až niečo katastrofálne stať, aby sme konečne začali konať?

AA: V prípade klimatickej zmeny nejde o „akútne a bezprostredné“ riziko. Evolúcia a selekčný tlak nás prispôsobili reagovať na bezprostredné hrozby, s ktorými sa vieme reálne vysporiadať. Sme prispôsobení spájať si udalostí, ktoré jasne dokazujú príčinu a následok v pomerne krátkom čase. Klimatická zmena pre nás bohužiaľ predstavuje takmer dokonalú hrozbu. Nemá tvár, nedesí nás, nie je okamžitá, nie je zrejmá, a nemá jednoduché príčiny ani riešenia. Je pre nás oveľa jednoduchšie túto hrozbu zatláčať do podvedomia, a dúfať, že to vyrieši niekto za nás. Alebo naše deti či vnuci. Kedysi som sa domnieval, že rastúci výskyt a rozsah prírodných katastrof zhoršený klimatickou zmenou, prispejú k jej riešeniu. Už si ale nemyslím ani to, pretože sa to deje, a globálne emisie stále rastú. A keď nerastú, súvisí to s ekonomickými problémami, nie systémovými riešeniami. Možno by pomohlo, keby sa zrazu odlomila polovica ľadovcového príkrovu Grónska. Ale nie som si istý.

Niektorí odborníci si myslia, že by náš prístup k zdrojom planéty či klíme zmenilo to, keby všetky známe environmentálne škody [tzv. externality] boli zahrnuté do konečných cien tovarov, ktoré si dennodenne kupujeme. V tejto súvislosti sa v posledných rokoch asi najviac spomína tzv. uhlíková daň či tvrdšie environmentálne regulácie. Je takáto predstava kompatibilná s dnešnou formou kapitalizmu a demokracie? Existujú už nejaké pozitívne príklady toho, že uhlíková daň skutočne prináša ovocie?

AA: Určite by to pomohlo, ale zrejme ani to nie je postačujúce riešenie. Máme pozitívne príklady krajín, kde podobné opatrenia fungovali v zmysle zníženia uhlíkovej stopy. Napríklad vo Švédsku, krátkodobo v Austrálii, než bola daň zrušená, alebo niektorých provinciách Kanady. Nie je isté, či by globálnu uhlíkovú daň súčasný spôsob fungovania spoločnosti prežil. Ekonómovia či správa IPCC tvrdia, že náklady spojené s riešením klimatickej zmeny sú nízke, a môžeme dokonca pokračovať v ekonomickom raste, takmer ako doteraz. Nemyslím si, že tieto ekonomické modely či prognózy popisujú realitu. Prikláňam sa k alternatívnemu pohľadu, že riešenie klimatickej zmeny nie je zlučiteľné s pokračovaním ekonomického rastu, prinajmenšom nie takého, na aký sme zvyknutí. Istá je ale jedna vec. Či už sa k riešeniu klimatickej zmeny a ďalších ekologických problémov postavíme čelom, alebo ich naďalej budeme ignorovať, podobne ako doteraz, budúcnosť nasledujúcich 50 až 100 rokov, bude veľmi odlišná od minulosti za rovnaké obdobie.

Odporúčané čítanie: Ešte môžeme zabrániť najhorším dôsledkom klimatickej zmeny