Čakajme neočakávateľné

Realita dopadov extrémov počasia

Nárast extrémnosti počasia na celej Zemi v období posledných dvoch dekád nie je ani zďaleka len o subjektívnom pocite ľudí. Dnes už mnohé odborné štúdie analyzujúce meteorologické merania zo všetkých kontinentov prichádzajú k záveru, že niektoré typy extrémneho počasia – vlny horúčav, povodne, extrémne zrážky či sucho – prichádzajú skutočne nie len častejšie, ale sú aj výraznejšie vo svojich prejavoch či dopadoch na ekonomiku, zdravie a úmrtnosť ľudskej populácie alebo stabilitu prírodných spoločenstiev. Niektoré závery klimatológov idú dokonca ešte ďalej a poukazujú na to, že nebyť globálneho otepľovania, k mnohým týmto extrémom by nedošlo alebo by sa neprejavili v tak výraznej forme.

Obr. 1: Záber z meteorologickej družice Meteosat na výraznú a hlbokú tlakovú níž (cyklónu) približujúcu sa k pobrežiu Veľkej Británie dňa 13.2.2013 (Zdroj: EUMETSAT)

Tí z vás, ktorí ešte stále krútite neveriacky hlavou a odmietate akceptovať realitu toho, že klimatická zmena nie je ani zďaleka len o zvyšovaní globálnej teploty, ale má žiaľ aj celý rad menej príjemných dôsledkov, skúste sa ešte pred tým, ako si o tomto probléme vytvoríte vlastný názor, pozrieť na celosvetové štatistiky počtu poistných udalostí či klimatologických analýz extrémnych anomálií počasia (viaceré zdroje sú uvedené tu). Už pri prvom pohľade do týchto materiálov vám musí byť jasné, že to nie je „len“ dôsledok zvýšeného záujmu médií o extrémy v posledných rokoch, lepších možností pozorovania extrémov v stále dostupnejších oblastiach planéty alebo rastúcej komplexnosti a rozsahu našej spoločnosti, ktorá sa čoraz častejšie dostáva do priamej interakcie s extrémnymi hydro-meteorologickými fenoménmi. Prejavy a dôsledky extrémneho počasia sa evidentne zhoršujú všade na Zemi, a preto ak sa v priebehu tohto storočia nepokúsime priebeh klimatickej zmeny zmierniť zásadným odklonom našej spoločnosti od využívania fosílnych palív, extrémy počasia a najmä ich dôsledky veľmi pravdepodobne dosiahnu úroveň, na ktorej už akýkoľvek pokus o účinnú adaptáciu bude skôr pripomínať ilúziu ako reálnu možnosť.

Takmer učebnicový príklad situácie, kedy vzájomné pôsobenie viacerých extrémov znemožňuje akúkoľvek adaptáciu, sa nám v poslednom období ponúka priamo v Európe, len na skok od jej západného pobrežia. Veľká Británia už takmer dva mesiace bojuje s abnormálne extrémnym počasím. Od minuloročných Vianoc sa cez Britské ostrovy prehnalo už niekoľko veľmi výrazných a hlbokých cyklón (Obr. 1), ktoré priniesli obyvateľom ostrovov nie len veľmi veterné počasie, ale aj značné, a na toto ročné obdobie aj abnormálne množstvo zrážok. Výsledkom sú veľmi rozsiahle povodne, ktoré pomaly ale isto nadobúdajú historické proporcie (Obr. 3). A ako by toho nebolo dosť, frekvencia cyklón prichádzajúcich z Atlantického oceánu sa v priebehu februára 2014 zreteľne zvýšila, čo znamená pre britskú ekonomiku len jedno – čas na „zotavenie“ sa z extrémov sa neustále skracuje a rozsah škôd tak narastá (Obr. 2). 

Obr. 2: Morský príboj na pobreží juhozápadného Anglicka v blízkosti mesta Dawlish spôsobil vážne škody na miestnej infraštruktúre a dopravných systémoch

Pozoruhodný je tiež fakt, že štyri z piatich najdaždivejších rokov vo Veľkej Británii sa vyskytli od roku 2000, a v tom istom období klimatológovia zaznamenali aj sedem najteplejších rokov histórie. Táto „podivná“ zhoda okolností žiaľ nie je ani zďaleka len obyčajná náhoda. Vzťah medzi vyššou teplotou atmosféry a intenzívnejšími zrážkami potvrdzujú nie len empirické merania na celom svete, ale vyplývajú aj z jednoduchého fyzikálneho zákona. A ten hovorí, že s rastúcou teplotou rastie aj maximálny obsah vodnej pary v atmosfére, a to exponenciálne, čo znamená, že pri vhodných poveternostných podmienkach môže pri vyššej teplote spadnúť na zemský povrch väčšie množstvo vody (ak berieme do úvahy všetky relevantné fyzikálne veličiny, môže to byť aj o 50 % viac). Vyšší obsah vodnej pary však vedie v atmosfére k ešte jednému fenoménu – všetky procesy, súvisiace najmä s fázovými zmenami vody a premenou energie, sú dynamickejšie. Prejavuje sa to hlavne väčšou dynamikou tlakových níží (cyklón), čo nakoniec vedie k vyšším rýchlostiam vetra a intenzívnejším zrážkam. V kombinácii s rastúcou hladinou Atlantického oceánu, predovšetkým v oblasti prielivu La Manche, môžu byť dôsledky v podobe záplav pobrežných oblastí, ale aj povodní vo vnútrozemí, veľmi závažné. A príkladom je aj tohtoročná zima (Obr. 3). (Ak ale „zalistujete“ vo svojej pamäti, určite si spomeniete aj na to, že podobné problémy má Veľká Británia už niekoľko rokov, a to nie len v zime)

Obr. 3: Rozsah povodní v oblasti JZ Anglicka (Burrowbridge, juhozápadne od Bristolu) je v priebehu tohtoročnej zimy mimoriadny (Zdroj)

O extrémy nie je ale núdza ani u nás v strednej Európe. Tohtoročná zima na Slovensku či v Českej republike sa celkom určite zaradí medzi najteplejšie v histórii meteorologických pozorovaní. Ak to trochu preženieme, možno si na toto obdobie budeme pamätať ako na rok, kedy „neprišla zima“. Mohli by sme ale menovať aj ďalšie regióny sveta – USA, Austrália, Brazília, Filipíny či Argentína – či už je to extrémne sucho, extrémne zrážky alebo mimoriadne teplo, mnohé z týchto situácií sa nedejú len tak – ich výskyt, ale aj extrémnosť sa vyznačujú veľkým množstvom spoločných znakov. A okrem toho sú natoľko zriedkavé, že ich výskyt je zo štatistického pohľadu „možný“ väčšinou len raz za niekoľko 100 až 500 rokov. Problémom je teda to, že takto zriedkavé udalosti registrujeme v posledných dvoch dekádach v jednotlivých regiónoch viac ako by bolo normálne. (Niektoré typy extrémov, ktoré sa ešte pred 50 rokmi vyskytovali s dobou opakovania raz za 100 rokov, sa dnes vyskytujú raz 50, či dokonca 20 rokov) A čo s týmto problémom môžeme robiť?

Okrem toho, že sa na častejšie extrémy a napríklad aj na vyššie teploty v priebehu zimy či leta môžeme adaptovať (otázkou je, či aj úspešne), bolo by nakoniec rozumne sa „zamyslieť“ aj nad príčinami súčasného stavu, ktorý sa zdá byť z dlhodobého hľadiska doslova neudržateľný. Od polovice 20. storočia vzrástla globálna teplota o 0,7 °C (!). Zdá sa vám to akosi málo? Omyl! Ide o zatiaľ jednu z najrýchlejších, ako nie vôbec najrýchlejšiu zmenu globálnej klímy v známej geologickej histórii Zeme. Dnes je už tiež viac ako kedykoľvek v priebehu posledného storočia jasnejšie, že toto rýchle otepľovanie sme si spôsobili predovšetkým my, ľudia. A ak v tomto ovplyvňovaní celosvetovej klímy nepoľavíme, je celkom reálne, že sa ešte v priebehu tohto storočia dožijeme ďalšieho, dokonca ešte rýchlejšieho oteplenia o minimálne 4 °C. Ak by sa nakoniec oteplilo len o polovicu tejto hodnoty, planéta sa „teplotne“ vráti o približne 115 000 rokov nazad, do obdobia predposlednej medziľadovej doby, kedy hladiny oceánov boli o minimálne 5 metrov vyššie ako dnes a podstatná časť grónskeho ľadovca bola „rozpustená v severnom Atlantiku“. Takéto oteplenie (o 2 °C) by sme však mohli zažiť už niekedy na začiatku druhej polovice tohto storočia. Čo je ale ešte podstatnejšia informácia, takto rýchle otepľovanie so sebou prinesie veľmi vážne problémy, ktoré budú ďaleko presahovať hranice národných štátov – masovú migráciu obyvateľstva z najviac postihnutých oblastí, vojenské konflikty o vodu, zdroje a potraviny, atď.

Ďalšou veľkou hrozbou pre nás je aj reálna možnosť tzv. náhlej zmeny klímy (abrupt climate change). Ako nakoniec vieme aj z paleoklimatologického výskumu, globálna klíma nemala takmer nikdy tendenciu pri prechodoch z jedného termálneho stavu do druhého meniť sa pomaly a postupne, ale naopak rýchlo a náhle. História je doslova plná takýchto náhlych skokov v klimatických podmienkach. Pokiaľ k takejto situácii v priebehu tohto storočia dôjde, adaptovať sa na ňu bude pre našu komplexnú spoločnosť veľmi problematické. Máme skutočne v tomto zmysle očakávať neočakávateľné? Viac ukazuje nasledujúce video.

Riešení, ako prebiehajúcu klimatickú zmenu zmierniť a ako sa jej prispôsobiť je hneď niekoľko a rozhodne nie všetky sa dotýkajú "len" samotnej adaptácie. Znižovanie našej závislosti na využívaní fosílnych palív cez efektívne a rozumné znižovanie spotreby energie, na osobnej ako aj národnej či globálnej úrovni by malo byť tým prvým zásadným krokom. Ďalším prístupom je zavádzanie nízkouhlíkových technológií vo všetkých oblastiach hospodárstva, dopravy či služieb. Potenciál zavádzania takýchto systémových zmien tu je, stačí už len politická vôľa ich presadiť a presvedčenie už bežných ľudí, že podobné kroky majú zmysel a dokonca sa vyplatia aj z ekonomického, nie len ekologického, hľadiska. O tomto všetkom trochu komplexnejšie pojednáva aj komentár Nikolasa Sterna na stránkach The Guardian.